Cigalone

Absolútny nedostatok predstavivosti je až bizarne bezcharakterným premrhaním tak významného námetu, akým je antiutópia založená na zničení Zeme a záchrannej misii. Kým sa to v siedmej časti začne podobať na cestu naprieč vesmírom, stihol by som si pozrieť pre doplnenie inšpirácie a ukojenie vlastnej predstavivosti tradičný Atlantis, ak by som ho nebol videl pred týmto zavrhnutiahodným márnotratným synom vesmírnej odysey, a ešte aj po ňom, alebo aspoň Sunshine. Naozaj ma pri seriáli držala iba moja fascinácia všetkými rôznymi zdigitalizovanými predstavami o vesmíre, návšteve mimozemských civilizácií a ich zhmotnením, ale zdá sa, že išlo len o nízkorozpočtovú vec, ktorá však u mňa dosiahla jeden prelom: odpozeral som poctivo celú sériu (update: obidve) aj napriek totálnemu kolapsu už v druhej, ak nie v prvej časti.

Na pozadí zaostalej dediny, ktorá snáď má pripomínať literárne známe Ráztoky, alebo filmovo viac známe Želary, kde žije spolu, zdá sa, 20 obyvateľov (inak podobná je aj Opátka v Košickom kraji so 60 obyvateľmi), sa hodinu odohráva patetický dej = pohľad na každodenný nihilizmus tunajších obyvateľov. Je len dychberúcou schopnosťou scenáristu a režiséra urobiť z ničoho ešte väčšie nič. Na druhej strane sa nedá uprieť fascinujúca výpravnosť snahy o vykreslenie postáv, ktorá sa podľa mňa parádne vydarila. Práve tá prvá idylická hodina ilustrujúca malú dedinu, ktorej kultúrne vzorce zastali pred 50 rokmi, je tou najfascinujúcejšou cestou do hlbín duše postáv, medzi ktorými je, a to pozornejšiemu oku neujde, nula detí v celom filme. Krásna, ale patetická snaha o ešte patetickejší výkrik temnej spoločnosti. Alebo pokus o renesanciu prírodnej lyriky?

Môcť si vybrať seriálový svet, v ktorom by som chcel žiť (porov. Mestečko Pleasantville), už by to nebolo O.C. ale Moordale. Svet, ktorý si získal diváka absolútne brilantným a nenúteným búraním stereotypov, ľahkým prijímaním všetkých "nenormalít", dejovým a situačným prekvapením miesto klasického Hollywoodskeho klišé. Vynikajúci seriál pre násťročných s tou pravou stopážou, príjemným a presvedčivým hereckým obsadením a áno, aj kvalitným a precíteným dabingom. Nuž, raz darmo..sex spája. V teoretickej aj praktickej rovine.

To najlepšie, čo som videl. V "syrovosti" to dokonca prekonalo aj Parazitov. Samozrejme, netreba vo filme hľadať žiadnu intelektuálnu rovinu, to totiž ani nebolo cieľom. Cieľ bol jasný už v prvej scéne - ukázať brutalitu, znechutiť diváka nie inteligentne, ale na tom najzákladnejšom pude, na jednoduchom motíve poukázať na srbskú (ale myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že celú) spoločnosť. Vždy je niekto nad. Vždy je objednávateľ. A vždy je vykonávač, poskok, obeť. Nižší článok ide ako spotrebný materiál. Je využitý, zneužitý, vidinou peňazí a veľkého zisku opantaný, no nakoniec pravdu poznajúci a z nej znechutený až na pokraj života, ak nie zaň. Ako povedal Vukmir Vukmir: "To je ono Miloš. Toto je film". Nič, len pornopriemysel a odraz spoločnosti. P.S. Ak som "za mládi" počul: "je*em ťa do oka", teraz tá predstava získala konkrétne kontúry.

Pre krátkometrážny festivalový je námet a scenár, ktorý môže pokojne vzniknúť pri jednej káve a dvoch cigách, zaujímavou hrou ústiacou v pomerne jednoduchú krízu s extrémne klišé dialógom. Súhlasím s Marek1991, ale za mňa v pozitívnom zmysle.

Pomerne extrémnym spôsobom nastolené premenenie (pre neznalých: obrátenie na vieru). Výjav apokalyptických udalostí na podklade biblie by jeden čakal trochu...naopak. Ale tu - dobrí umrú a zlí ostanú? Zlí ostanú preto, aby v mukách dožili svoje posledné dni na pozemskom svete? Každá romanca by skončila happyendom - všetci preživší sa obrátia a budú žiť šťastne až naveky. Ale to nie je posolstvo, ktoré nám má byť sprostredkované. Pravým posolstvom je čistá duša. Nevinná duša. Duša nepoškvrnená hriechom. Františkáni sa v jednej kázni pýtajú: Aký je Boží spôsob jednania s človekom? A hneď aj odpovedajú: Boh ľudskú dušu vyvádza na púšť. Púšť hodnotíme ako nevhodné miesto pre život. V púšti nie je nič na čo by sa mohlo spoliehať naše telo a náš rozum. Púšť je miesto, kde nie je fyzický život. Môžeme povedať, že púšť je miestom smrti pre telo. Ale tá istá púšť môže človeka viesť do vnútra. Na púšti sa človek stáva vnímavý na svoje vnútro, na svoje srdce. Preto je potrebné, aby išiel na púšť, aby mohol vnímať to, čo je Božské. Pod púšťou nerozumieme len tú reálnu geografickú púšť, na ktorú sa možno nikdy v živote nedostaneme, ale pod púšťou rozumieme všetky protivenstvá, ktoré nás v konečnom dôsledku vedú k zvnútorneniu života. Uprostred bohatstva duchovný život nekvitne. Boh potrebuje priestor prázdnoty, ničoty, aby v nej mohol stvoriť nový život. Posledný úsek cesty k Bohu sa nazýva vždy - samota. Môžeme nájsť aj nepresnosti a kritizovať dej a jeho gradáciu, no nakoniec pochopíte, že smrť je vlastne vykúpením.

Bolestivý a skľučujúci. Ako zrkadlo do duše...azda aj vlastnej. Zdrvujúce stúpanie a klesanie. “Snáď to bol určitý druh katarzie.” Obaja vedeli, že už nikdy s nikým nedospejú k tak vyhrotenej vášni a tak pálčivej krutosti. Akoby divákovi z duše hovoril. Skoro som čakal Posledné tango...na lodi. Nakoniec je cely život len jedna veľká hra. Pieskovisko príšerného súboja nižších a vyšších citov, a kto má odvahu, dočká sa aj kúzelného orgazmického vyvrcholenia. Vraví sa: každému podľa zásluh. Nie nie! Každému jeho kino. Každému tak, ako mu osud nadelí. Niekomu väčšiu potrebu drsnosti a krutosti, inému hlboký jemnocit. Niekomu stereotyp a istotu, inému bremeno otvárania mysle a duše druhým. Unesie každý to svoje? Dostal Drsný Harry sladučkú a naivnú Julinku? Unesenie každý prenesené bremeno? Nechajme sa prekvapiť počas horkých nocí za svitu luny...

Pomerne kontroverzná myšlienka vyslovená v závere filmu je nadčasovým kontrapunktom konania človeka. Všetko sa zdá zrazu tak jasné. Ale je to naozaj tak? Urobí človek čokoľvek pre svoje deti? Alebo je to len záštita pre skazené morálne Ja každého z nás? V každom prípade základný inštinkt ešte pred jeho vznikom v 1992 bol poodhalený v tomto kvalitnom snímku. Ženy ako hybateľ sveta mužov, a deti ako záštita pre konanie človeka, "vnútorné" ako dokonalá ex mašina vždy očisťujúca meno polície a priezračná čistota jeho príslušníkov balia poniektoré lacné scény a časti (ak nie súčasti) scenára priam do vianočného baliaceho papiera. V každom prípade, je to podnetný úlet z klasického akčného žánru zlatých 90tych.

Vážne zamyslenie sa nad fanatickou dogmou cirkevnej inštitúcie je preliate paradigmou paralelného sveta, ktorou tento príbeh osvojeného dieťaťa končí, dáva pocítiť, že niekde v pozadí nášho vedomého vnímania sveta je ten druhý, ktorý vidia len "obdarení", a pritom nemusia skončiť hneď na hranici alebo vo vodnom ordáli. Teraz jednou vetou: za mňa jeden z najlepších hororov, ktoré som videl.

Veľmi pekný počin. Analýza spočíva nielen vo filmoch ako takých, historických súvislostiach a rozdieloch, a nielen v opise vlastných skúseností, prežitkov a dospievania ôsob uvedených v obsahu s romantickými filmami, ale aj v kritike zameranej na sexizmus, nerovnosť pohlaví a rodov, maskulínne behaviorálne stereotypy, či praobyčajnú kritiku Hollywoodu s významným poukázaním na skutočnosť, že tomuto biznisu vládnu 60 roční muži rovnako ako Wall streetu, a títo určujú trendy.