Cigalone

Bitka o byt je úplnou topkou ! Film, v ktorom sa zdá, že jedinou zaujímavosťou je Laetitia Casta, odhaľuje (nakoniec, ako to je aj v závere spomenuté) ľudí, ktorí chcú iba žiť a užívať si život. Celým filmom sa tiahne línia boja o byt, ktorý sa nakoniec stane závislý na "ženskom vrtochu" - kým bude mať pani Fallingardová záujem o Adriena. Postavy sú veľmi jednoduché, žiadne zložité Godardovské repliky, aj keď sa tvorcovia snažili pretlačiť kus umenia do filmu prostredníctvom Martina a poukázať tak na jeho osobnosť (filmami od Tournera, Minelliho, De Sicu - ktorého postavám sa Martin, podľa slov Francesky, podobá), či Adriena, ktorý nie je schopný urobiť jeden poriadny film. Mimo snahy zostať bývať v byte (lacnom a obrovskom), čo samozrejme pôsobí nezodpovedne, možno cítiť z filmu veľmi veľkú dávku SLOBODY a NEZÁVISLOSTI postáv na vonkajšom svete. Malá komúna, nevyznajúca sa v spleti zákonov, žijúca umeleckým, ba miestami až bohémskym životom, ukazuje divákovi, že na svete nie sú len peniaze a majetky, že život možno žiť aj inde než v materiálnom pozemskom svete, a to vo svete filmov a kníh - svete vymyslenom, v ktorom sú postavy aj situácie zmanipulované jedným, či viacerými ľuďmi, a môžu byť ideálne (ako "Stars in my crown od Jacquesa Tournera, kde aj chlapci z Ku-Klux-Klanu sa stanú dobrými"), že rodina a spoločenstvo sú tým najpodstatnejším a všetko sa dá odpustiť. Nedá sa prehliadnuť ani pre mňa fascinujúci spôsob prihovorenia sa divákovi Francescou, Martinom, či Adrienom s ich úvahami o byte. Nakoniec aj hudba je Wagnerom stavaná priamo pre tento film a dotvárajúc atmosféru príjemného rodinného spoločenstva a spokojného života vtiahne diváka do života rodiny Cigalonovcov ;-) Film vystavaný na detailoch, ktoré si treba všímať. Umelcom a milovníkom rôzneho umenia vrelo odporúčam.

Film plný imaginácií úplne iných rozmerov, než na aké sme zvyknutí. Dielo, ktorého cieľom je nehororovými, zato však pútavými vtiahnutiami do čarovného sveta fantázie rozpútať v deťoch (i nás dospelých) tie pravé charaktery. Láska, odvaha, poslušnosť, sebadisciplína, sebazapretie sú Japoncom dobré známe vlastnosti nielen bushido. Nenásilné "dozretie" Chihiro počas krátkeho času a krásny príbeh, ktorý postupne doznieva. To je Cesta do fantázie.

Výnimočne duchaplný film s na svoju dobu prekvapeniami v scenári. Jeden z tých, ktoré búrali klasické predstavy o predpokladanom vývoji deja, najmä pri uvážení, že Američania nemajú radi tragické konce a tak dnes už vytvárajú min. 2 verzie filmov (pre USA trh a pre ostatný svet). Tu ich našli až dva. Jeden v podobe samovraždy študenta a druhý v podobe odchodu učiteľa zo školy. Žiadny happy end. Film o rešpekte, úcte, dôvere, láske, študentskej a mladíckej energickosti, túžbe, posadnutosti, rebélii. Na jednej strane pán Nolan mal pravdu, že toto vedenie k vlastnému premýšľaniu, k slobode ducha, mysle, sebavedomiu a odhodlanosti môže mať negatívne dopady vo veku "jinochov", že potrebujú disciplínu a tradície a ostatné príde samo, no na druhej strane pán Keating nebol nezodpovedný burič mladíckych citov, nedovoľoval chapcom búrať všetky zaužívané konvencie, dokonca ich viedol k zodpovednosti (sekvencia s bohom volajúcim na účet volaného), on len chcel to, čo naše školstvo nechce. A presne toto je permanentný konflikt motivácie. Nielen tu, ale aj v živote. Prenádherná ukážka utopickej predstavy o školstve, živote, ale zároveň krutej reality potláčajúcej akúkoľvek inováciu. Slovom, libertas vs. ratio. Aj môj večný boj.

Neviem, či to je aktuálnym citovým rozpoložením, ale jednoducho nemôžem napísať tak extravagantné hodnotenie aj napriek tomu, inak všeobecnému, extrémne pozitívnemu ohlasu. Film má mnoho pozitív - plot, realistické prostredie natáčania, skutočnosť, že DiCaprio a ostatní si to ozaj v nehostinných podmienkach odmakali atď. A práve v tom je problém. Nedokážem sa odpútať od myšlienky, že to jediné "úžasné" na filme bolo prostredie. Krajina Kanady, nezničená ľudskou rukou v Britskej Kolumbii, ponúkajúca originálne prostredie, ktoré už takmer ani v National Geographic HD nevidieť. Navyše, niekoľko medicínskych nedostatkov (prepichnutá ruka pri záverečnom súboji s Fitz,, medveďom prerezaná tepna na krku) a súboj s medveďom v podstate takmer nemožný prežiť, uberá filmu realizmus. Naopak, na upokojenie je to ideálna lahôdka. Plot nesúci sa v duchu vyjadrenia DiCapria, že "ide o hľadanie seba samého", žiadne extra diálogy či prefilozofované monológy (miestami by však sebareflexia Glassa/Glassovi/filmu pomohla), teda dokonca málo slov, ponorenie sa a vlastné premýšľanie, príp. vypnutie, má blahodárny účinok. Avšak, na to, akým filmom to chcelo byť, chýba určitá iskra, a DiCapria síce veľmi môžem, no tu ma nepresvedčil. Oscara mohol dostať pokojne už za iné roly. Nakoniec, nová kamera sa ukázala ako dobrá investícia a strih spolu s chronologickým natočením celého filmu tiež. Prosto zlatý stred. A čerešnička na torte - Tom Hardy - ten nesklamal !