Barva granátového jablka

aj pri urcitej davke skormnosti nie je problem namyslat si, ze som uz videl vsetko. chut granatovych jablk je strateny klenot ruskej kinematografie, ktory ma prekvapil. iste, na lyricky film bez deja, so statickou kamerou, skor pohyblivymi fotografiami ako filmom samym je potrebne iste dusevne rozpolozenie. no ak sa to podari, monzo aj nejaky ten transcedentny okami sa dostavi. :) (26.09.2005)

Dokonalý príklad neohodnotiteľného filmu. Farba granátového jablka je aj so svojimi statickými zábermi a divnou poetikou jednak neuveriteľne fascinujúca a jednak (v horšom zmysle slova) absolútne neuchopiteľná. Neľutujem, že som si film pozrel, ale zároveň som sa ďalším Paradžanovovým dielam oblúkom vyhol. (29.07.2007)

To na čom fičal režisér? Musel to byť teda riadne kvalitný matroš ... Nádherné obrazy, hudba, kostýmy, farby ... Bez slov ... Statická kamera ... Nedozvedel som sa o diele Sajat-Novu nič nové (nevedel som ani predtým o ňom nič), ale bolo to skvelé pripomenutie filmov s úžasnými vizuálnymi symbolmi konca šesťdesiatych rokov .... Taký arménsky raný Jakubisko a Havetta v jednom :) Ja sa nečudujem súdruhom z otrjadu cenzury, že ten film zakázali. Veď z neho nemohli absolútne tí kádrováci nič pochopiť. A keď oni nevedeli, pospolitý ľud by tiež nevedel ... Zakázať !!! 4**** (11.08.2015)

Tak něco takového jsem snad ještě nikdy neviděl. Jo, lyrických filmů už jsem pár viděl, ale všechny vypadaly jinak, než Barva granátového jablka. Sled zvláštních, promyšlených záběrů, které tak nějak "vypráví" o životě Sajať-Novi (asi se to tak skloňuje). Ale i přesto, že některé záběry působí opravdu dokonale a má to celé 78 minut, i přes to je ten film nudný. Když už to vypadalo, že se do toho konečně dostanu a začne mě to bavit, tak to vždycky po pěti minutách přešlo a pak se tu po čase zase vrátilo, ale že by mě od určité části začal ten film bavit celý, to se nestalo. Takže ve finále mi tu zůstal zajímavý a originální film, u kterého jsem se ale dost nudil. 3* (18.04.2019)

Jedná sa o veľmi prepracovaný, ale ťažko uchopiteľný film, ktorý pomocou obrazov a podobenstiev rozpráva príbeh o pocitoch básnika Sajat - Novu, od jeho detstva po smrť. Paradžanov vytvoril naozaj zvláštny film, ktorý svojou pútavosťou, pestrosťou a symbolickosťou patrí k veľmi zaujímavým filmom, ktoré sa dajú čítať na viac krát a v ktorých môžete vždy objaviť niečo nové. Silné scény - obeta baránkov, alebo jedna z posledných scén, kde sú bezhlavý kohúti hodený k mŕtvemu telu uprostred sviečok, sa striedajú s tými poetickejšími a vytvárajú naozaj rôznorodú mozaiku obrazov, ktoré sú naozaj úchvatné. Napadá ma akú silu by mal pre mňa film, keby som poznal básne Sajat - Novu, alebo vedel niečo viac o jeho živote. Netradičný film, pri ktorom sa dá krásne rozmýšľať ale je skôr určený pre tých, ktorým to rozmýšľanie nevadí. (31.03.2011)