Reklama

Reklama

Black and White Trypps Number Three

všechny plakáty
Krátkometrážní / Drama
USA, 2007, 11 min

Režie:

Ben Russell

Recenze (2)

boogieman 

všechny recenze uživatele

Koncept je tu podobný filmu Pörgés od Fliegaufa. Kamera sleduje skupinu ľudí tancujúcich na koncerte. Rozdielov oproti Fliegaufovmu filmu je niekoľko. V prvom rade je nám na začiatku ukázané, že ľudia vedia že sú filmovaní - čo zaujímavým spôsobom ukazuje na povahu masového tanca a na jeho podobnosť z herectvom - človek často chce pri tanci vyzerať čo najlepšie a pokiaľ sa úplne neoddá hudbe, vždy má v mysli i svoje okolie - akoby hral. Ďalším rozdielom je takmer úplná absencia strihu. Film zachytáva premenu hudobného koncertu na rituál, keď v druhej časti vymení dynamickú gitarovú hudbu za ambient (pravdepodobne adiegetického pôvodu) a spomalí rýchlosť záberov, čo v kombinácii s osvetlovaním bodovým jednofarebným svetlom vytvára priam až šamanistický nádych scény. A nakoniec sa film líši v celkovom vyznení - Fliegaufovi ide viac o zachytenie emócii jednotlivých ľudí, kdežto Russel sa snaží zachytiť práve spomínanú rituálnosť tanca. Ideálne filmy do tandemu. Podarené. 4,5 *. ()

Radko 

všechny recenze uživatele

Noisové koncerty môžem. Často dodajú šťavu pásmu muzikantov, hľadajúcich v experimentoch s atonálnosťou nový osobitý výraz, no ten sa stráca najčastejšie v zvláštnej hlukovej bublanine, prípadne ťažko počúvateľných tónoch. Naproti tomu gitarový noise spočíva zväčša v dravosti bez hraníc. Takto pôsobí aj prvá časť zvukovej stopy k filmu: nadupaný, energický hardcore. Ešte pred polovicou sa láme do zadumaného ambientu. Oduševnené tváre hudbou zaujatých fanúšikov však príjemný pocit z hudby neznásobili, priam naopak: ich smrteľne vážne tváre počas oboch polôh hudby akoby sa účastnili akéhosi mysticky melancholického smútočného obradného tanca. To sa s osobnou koncepciou návštevy hardcorového koncertu ako uletenej zábavy viacmenej vylučuje. Natlačené telá spotených poslucháčov zmietajúcich sa v akomsi davovom ošiali odpudzujú snáď ešte viac. Kde je priestor? Kde sranda? Za hudbu 80% za obraz ulepený odpad spočívajúci kdesi v odfrkujúcich kvapôčkach smradľavého potu končiaceho na tričkách a telách spolutanečníkov. Chápem pohnútky podobných reakcií (uvoľnenie vnútornej tenzie vyventilovaním svojho melancholicko-uštvaného ja), no nie je to moja šálka čaju. ()

Reklama

Reklama