Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Krátkometrážní
  • Drama
  • Animovaný
  • Komedie
  • Akční

Recenze (288)

plakát

Outside Noise (2021) 

Režijný štýl Teda Fendta by sa zjednodušene dal popísať ako oddramatizovaný Rohmer, aj keď ide iba o moje pocity limitované mojou diváckou skúsenosťou. Dostane sa nám teda nemálo banálnych životných situácií, ktoré zjavne nemajú žiadny zásadný vplyv na životy postáv. Tento štýl réžie mi na papieri príde fascinujúci, a v mojich očiach lepšie fungoval napr. aj v režisérovom predošlom snímku Short Stay. V praxi to však často znamená, že jeho filmy sú pomerne nudné, čo našťastie býva zmiernené rozumnou stopážou. Pri tomto snímku mi však toho Rohmera prišlo možno o štipku viac ako by som chcel. Nenudil som sa, aj vďaka kráse 16mm filmu, ale moje pocity sú vlažné. Uvidíme čo režisér prinesie ďalej.

plakát

Ren zao kong jian (2012) 

Tvrdá budovateľská dystopia, bez zbytočných slov zobrazujúca temné stránky čínskeho konštrukčného boomu.

plakát

Mladý papež (2016) (seriál) 

Rešpektujem, že sa mnohým tento seriál páči, v mojich očiach ho však pokazil zvukový mix - cez šuštiaci papier a chorály patetickosti som poriadne nepočul diálogy.

plakát

Eternals (2021) 

Diverzifikácia a inkluzivita vo filmoch Marvelu je žiaľ často tým najhodnotnejším a najlepším čo do hollywoodskej kinematografie prinášajú. Problém je, že scenáre a réžiu focus groupy nezvládajú až tak dobre.

plakát

The Matrix Resurrections (2021) 

Keby sa film oprostil od zbytočného, v hollywoodskej veľkoprodukcii očakávaného pátosu druhej polovice, a miesto toho by viac pritlačil na miestami až Béčkový feeling "komplexnej" metanaratívnej sebaparódie, bol by som spokojnejší. Slovo sebaparódia pritom v tomto prípade myslím v tom najlepšom slova zmysle. Obsahuje to samozrejme mnoho podvratných elementov, a reflektujú sa tu reálie súčasnej blockbusterovej tvorby - zdieľam sentimenty v komentári užívateľa Traffic, len s tým rozdielom, že v tomto prípade mi to na dobrý film nestačilo.

plakát

Velkolepý bizár (2018) 

Spôsob, ktorým režisérka pretavila motívy z jej krátkometrážnej tvorby do feature filmu si bez debaty zaslúži potlesk. Už len z množstva fotografickej práce, ktorá sa za týmto filmom skrýva, musím dať klobúk dole. K tomu obsahuje aj fantastický hudobný doprovod a jemu odpovedajúcu prácu s tempom a rytmom strihu, nielen na úrovni jednotlivých scén, ale aj celkového filmu. Nehovoriac o tom, že popri všetkých tých farbách a vzoroch, som mal po dopozeraní väčšiu chuť žiť. Dlhometrážna avantgarda je len zriedka tak hravá a osviežujúca.

plakát

Saat el Fahrir Dakkat, Barra ya Isti Mar (1974) 

Filmové spracovanie tohto dokumentu nie je výnimočné, ale jeho historická hodnota je neoceniteľná. Film sa odohráva počas konfliktu, ktorý prebiehal v rokoch 1963-1976 v Ománe medzi Britskými vojskami, resp. Britskou bábkovou vládou a obyvateľmi Ománu a čiastočne aj Jemenu združenými pod názvom People liberation front. V čase natáčania mala táto organizácia pod svojou kontrolou západnú časť Ománu - tzv. Dhofar. Film sa zameriava na rôzne aspekty odboja - od toho ako revolucionári stavajú cesty a školy, učia sa na získaných územiach poľnohospodárstvu, vyučujú mladé deti angličtinu, matematiku a rôzne iné veci (deti samozrejme s kalašnikovmi v rukách). Najneobvyklejšia časť dokumentu sa dotýka žien v odboji - aj samotná režisérka je prvá arabská žena, ktorej film sa premietal na festivale v Cannes. Tento nesmierne progresívny element (na svoju dobu a miesto vzniku) odlišuje film od väčšiny vojnových dokumentov ktoré som videl. Dovolím si tvrdiť že z historického hľadiska ide o unikátny prístup, ktorý filmu dodáva na historickom význame. Ide o fascinujúci náhľad do toho, ako sa popri vojne vychovala z negramotných pastierov, nomádov, a ich detí generácia, ktorá vedela nielen čítať a písať, ale mala v sebe zakorenené demokratické hodnoty, rovnako ako povedomie o rovnosti pohlaví - čo v prevažne moslimskom Ománe môžno považovať za malý zázrak, obzvlášť s prihliadnutím na dobu.

plakát

Dívka a pavouk (2021) 

Film má spoločný základ s režisérovým debutom. Ide o mikropríbehy obyvateľov dvoch bytoviek, odohrávajúce sa pri procese sťahovania. Buduje sa tu mytológia spolubývania medzi zaujímavým ansámblom charakterov. Narozdiel od debutu tu však inscenovanosť filmu oveľa viac vystupuje na povrch - zatiaľ čo prvý film pôsobil pomerne prirodzene, u tohto snímku je okamžite cítiť ruka režiséra za každým drobným gestom. Hojne sa tu využíva opakovanie motívov - či už vizuálnych alebo hudobných, pribudlo adiegetickej hudby ktorá súvisí s miestami až rytmickým využitím montáže. Priestor a zvuk mimo záber - hoci stále dôležitý - nie je už esenciálny.  Miesto toho sa nám tu dostáva štipky snovo-magických elementov, ktorými sú opradení niektorí obyvatelia bytových domov - tieto pasáže v svojej vizualite vystupujú mimo zvyšok filmu. Nevravím, že je to horšie ako debut - ide skôr o evolúciu, a film mi i pár dní po zhliadnutí stále ostáva v hlave. Je to však krok smerom, ktorý sa nie úplne stretol s mojou predstavou, a tak musím ešte prehodnotiť nakoľko mi tento vývoj príde zaujímavý. Pritom už prvý záber s pôdorysom bytu, ma nechal triasť sa nadšením na to, čo príde. Vlastne ani nie som sklamaný - stále je to tak blízke odkazu Tatiho, stále to má v sebe úžasnú ľahkosť, stále je to prosto pôsobiaci film, ktorý v sebe skrýva mnoho. Cením si úsmev, ktorý sa mi derie na pery keď si spomeniem na niektoré scény, a hravosť ako nájdeme tu, je v dnešnej kinematografii vzácna.

plakát

Šílený bůh (2021) 

Možno by prepracovanejší príbeh pridal filmu na pútavosti, mohol rozšíriť paletu emócií prežívaných pri filme aj na niečo iné ako úžas nad dekadentnou víziou a jej spracovaním. Aj s absenciou komplexnejšieho naratívu však musím zaokrúhliť hore, pretože takýto animovaný film sa vyskytne raz za pár rokov, možno raz za dekádu. Skvelá vec! 4.5*.

plakát

Detail (1990) 

Nie je to môj obľúbený Kiarostamiho film, ale nedá sa mu uprieť pôsobivosť, ktorá začína už pri námete. Celý film je samozrejme skvele spracovaný. Zaokrúhlujem smerom hore, primárne kvôli nezanedbateľnému vplyvu, ktorý tento film mal - či už napríklad na samotného Makhmalbafa, ktorý s podobným filmovým rámcom pracuje v jeho neskoršom Salaam Cinema, alebo Moment of innocence, ale takisto aj na plejádu iných filmárov. Napriek tomu, že v súčasnosti sú hranice medzi dokumentom a fikciou stierané v každom druhom festivalovom filme, pred 30 rokmi išlo o podstatne zriedkavejší úkaz, a Kiarostami s juxtapozíciou fikčného a dokumentárneho zaobchádza s maximálnou zručnosťou, ktorá umožňuje vyniknúť silnému záveru. 4,5*.

Reklama

Reklama