Je nesmierna škoda, že množstvo ľudí sa nad menom Salmana Rushdieho pozastavuje ako nad „tým, ktorého Chomejní prikázal zabiť“. Britský spisovateľ, narodený v Indii, je totiž nesmierne nadaným románopiscom s rozprávačským talentom, umením trefnej charakteristiky postáv a s jedinečným nadhľadom nad západnou i tradičnou indickou kultúrou. O tom svedčí napr. aj fakt, že tri jeho tituly sa ocitli v knihe 1001 kníh, ktoré musíte prečítať skôr než zomriete zostavovanej Peterom Boxallom a tímom medzinárodne uznávaných kapacít v odbore literatúry.
Rushdie sa narodil 19.6.1947 v Bombaji, vtedy ešte britskej kolónii. Necelé dva mesiace po jeho narodení sa India stala nezávislým štátom. Odmalička bol vychovávaný ako moslim, ale jeho rodina patrila k liberálnejším vyznávačom tohto náboženstva. Jeho rodičia kašmírskeho pôvodu mali slušné postavenie (mama bola učiteľkou a otec bol podnikateľom a absolventom University of Cambridge). Rushdie sa vzdelával v Bombaji, neskôr sa však rodina presťahovala do Pakistanu (bývali v meste Karáčí) a Salman nastúpil na prestížne anglické školy – jeho snaha neskôr vyústila do absolvovania Cambridgskej univerzity.
Po jej dokončení začal pracovať ako autor reklamných textov pre agentúru Ogilvy&Mather. Bol autorom niekoľkých úspešných sloganov pre spoločnosti ako Aero, Ayer Barker alebo American Express. Rushdie však nebol so svojou prácou spokojný natoľko, aby zanevrel na sen stať sa uznávaným spisovateľom – jeho prvotina, román Grimus (1975) sa podarilo verejnosti aj kritikom úspešne odignorovať. O šesť rokov neskôr si to už nemohol dovoliť nik.
Román Deti polnoci (1981) možno považovať za Rushdieho životné dielo – uplatnil v ňom vlastné spomienky na Indiu, hoci pri jeho písaní bol už dávno zavedeným pracovníkom v reklamnej agentúre. Kniha je epickou kronikou dejín Indie, na ktoré nahliada z hľadiska života hrdinov reprezentujúcich rozličné sociálne pomery v novovznikajúcej krajine. Rushdie efektne spojil exotickú indickú tematiku s modernými rozprávačskými postupmi – nekonvenčnú krásu knihe totiž dodáva zápletka v štýle magického realizmu, keď sa čitateľ dozvedá, že každé dieťa narodené v tú noc, kedy India dosiahla nezávislosť (15. augusta 1947), získava zázračné schopnosti. Čím bližšie polnoci sa narodia, tým je ich schopnosť mocnejšia, pričom dve z nich, narodené presne s úderom polnoci, sú reprezentantmi dobra a zla, mieru a vojny. Osudy týchto detí sú neoddeliteľne späté s ich krajinou.
Kniha bola odmenená prestížnou Booker Prize a neskôr vo verejnom hlasovaní bola vyhlásená za najlepšiu knihu, ktorá toto ocenenie získala za uplynulých 40 rokov. Rushdie zaujal aj nasledujúcou knihou, románom Hanba (1983). V ňom sa venuje pre zmenu histórii a politickej situácii Pakistanu. Nasledoval kontroverzný román Satanské verše (1988) a Chomejního výzva na zavraždenie autora (fatwa) – od tej chvíle sa Rushdieho bezpečnosť stala jednou z priorít britskej tajnej služby. Na autora mierilo viacero neúspešných útokov a odmena sa pozvoľna zvyšovala (pohybovala sa okolo dvoch miliónov dolárov a vyššie). Celý civilizovaný svet tento krok odsúdil a hoci sám Rushdie už od islamu odstúpil – stal sa ateistom – ešte stále sa jeho meno v moslimskom svete pretriasa a napr. Al-Kaida cíti potrebu vyjadrovať sa k Rushdieho uvedeniu do rytierskeho stavu takmer 20 rokov po vyhlásení fatwy. Rushdie musel zo strachu o život dokonca zrušiť prednáškové turné v Indii v roku 2012.
Medzi ostatné významné práce Salmana Rushdieho, vydané po vyhlásení fatwy, patrí detská kniha Harún a more príbehov alebo zbierka poviedok Východ, Západ z roku 1994.
unclejack
