Illioplius

Úchylný film plný nezmyselného násilia a zabíjania, s veľkou pravdepodobnosťou vďačiaci za svoje kladné hodnotenie od iracionálnych divákov nešťastnej udalosti počas natáčania. Násilie sa popretkávalo s nudou, klišé a chlapáctvom – a vznikol tento film.

Dokumentu chýba koncept: úvod, záver, téma a účel. Na začiatku to vyzerá tak, že dokument bude o Ficovi, resp. o jeho vláde či vládach. Aj názov tomu nasvedčuje. No dokument je rozdelený na dve časti: prvú, krátku, naozaj o Ficovi a jeho vláde, no a potom druhú, omnoho dlhšiu, ktorá je v podstate o ničom. Ale k tomu sa ešte dostanem. Dokonca ani len tá prvá časť nie je zameraná na Fica ako takého či jeho stranu. Viac priestoru je tam venovaného už politicky nečinným stranám SNS a HZDS, resp. ich politickým kampaniam. Nechápem, čo to má spoločného s čímkoľvek, čomu sa oplatí venovať pozornosť. Samotné obdobie „Od Fica do Fica“ je z politického hľadiska ponechané vlastne bez povšimnutia. Bohužiaľ, volebné noci v straníckych sídlach nie sú reprezentatívne ukážky (slovenskej) politiky. Zámer tvorkyne zaznamenať toto obdobie akosi „zdola“, bol, ako som už napísal vyššie, o ničom. Teda ten výsledok bol o ničom, aby som sa vyjadril presne. Piussi snímala akési hnutie, ktorého žalostnosť bola zjavná už v jeho najranejších začiatkoch – v čase prudkého pribúdania požiadaviek a ich menenia z ako-tak rozumných na úplné nezmysly. Protesty pritiahli ako magnet podivné indivíduá, ktoré v dokumente môžeme vidieť ako pokúšajúce sa prebudovať spoločnosť na stretnutiach hŕstky ľudí. Ja viaceré tie osoby poznám z videnia a viem, že udalosti toho typu priťahujú ľudí toho typu. Z niektorých mám pocit, že nemajú čo celý deň robiť… Každopádne, Piussi dala podivným indivíduám enormný priestor. Dala ho ľuďom, ktorí nijak nereprezentujú slovenskú spoločnosť, čoho dôkazom alebo indíciou je aj to, že sa tá spoločnosť s organizátormi protestov nedokázala stotožniť a protesty po niekoľkých pokusoch zlyhali. Pýtam sa: prečo Piussi nevenovala obsah svojho dokumentu omnoho významnejším, zaujímavejším a vplyvnejším ľuďom, skupinám, hnutiam či udalostiam? Prečo ho venovala neúspešnému projektu, periférii slovenskej spoločnosti? Nevyčítam jej, že zo začiatku toto ľudové hnutie zaznamenávala. Veď ono z toho teoreticky mohlo niečo vzísť a Piussi sa chopila príležitosti. Vyčítam jej, že keď vysvitlo, že je to úplná fraška, to zo svojho dokumentu nevyradila. Mala neúrekom možností, čo zaznamenávať, ako to nastrihať, čo zahrnúť, čo vynechať, no ona to spravila jedným zo zlých spôsobov. Nicholson dostal minimálny priestor, rovnako ďalší ľudia, ktorí mali k afére čo-to povedať – väčšina z nich nedostala priestor žiaden. Piussi sa skrátka nepochopiteľne držala svojho zámeru, kto vie, či vôbec nejak intuitívne vymedzeného, keďže ho počas chodu zmenila, miesto toho, aby sa chopila šance spraviť naozaj poriadny a dobrý dokument o spise, resp. kauze Gorila. Neviem jasne povedať, či čas tejto veci pomáha alebo škodí, no som presvedčený o tom, že ak má o tom niekedy vzniknúť dobrý dokument, so zberom údajov (v tomto prípade audiovizuálnych) už bolo potrebné začať. A pokračovať v ňom viacero rokov, možno množstvo rokov. K tomu patrí aj odhodlanie a vôľa nepodľahnúť pokušeniu výsledné dielo vydať predčasne z marketingových dôvodov. Napriek tomu sa dá dokument Zuzany Piussy chápať aj ako akýsi záznam jedného hnutia. Hoci spoločensky úplne bezvýznamného, ale s istým dopadom (tým myslím protesty s tisícmi účastníkov, aj keď si myslím, že tí účastníci nemali na organizátorov žiadnu väzbu, teda ten prvok organizátorov tam bol nadbytočný, bez vplyvu a bez spoločenského uznania). Ak zarátam aj technické nedostatky (mikrofón zasahujúci do obrazu mi prekážal), nemôžem dať viac ako dve hviezdy. A aj to som možno pridal len čisto z dôvodu ľútosti.

Ak bolo zámerom tvorcov diváka znechutiť až do nevoľnosti, tak sa im to podarilo majstrovsky. Ak si však mali diváci film užiť (ako nám to popriala režisérka pred premietnutím na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave dňa 14. 11. 2012), tak to sa teda nepodarilo vôbec. Slabučko natočené, nepochopiteľný a nechutný dej, nepresvedčivé (ne)herecké výkony bez emócií… ach bože! A to som sa ešte dozvedel, že tento film je slovenským kandidátom na nomináciu na Oskara! To je hanba…

Film s nejednoznačným odkazom – veriaci sú tu dobrí a zlí zároveň, aj keď kto sme my, aby sme hodnotili, čo je dobré a čo zlé, hm? Možno toto je práve ten zamýšľaný odkaz. Jasno v tejto otázke majú snáď jedine sfanatizovaní členovia islamského hnutia. Oceňujem tento snímok, lebo vnáša iný pohľad do problému, o ktorom si mnohí myslia, že je jednorozmerný. Práve mnohorozmernosť a zložitosť severoafrickej spoločnosti bola námetom či inšpiráciou pre Les Chevaux de Dieu. Ja osobne som bol mnohými vecami prekvapený, veľa som sa naučil, aj keď informácie z filmov beriem s rezervou. Kto sa zaujíma o túto problematiku, určite ho film zaujme. Hoci podobných kúskov o chudobe, zločine, živote na predmestí je množstvo, dosiaľ som nevidel taký, ktorý by sa teroristami zaoberal aspoň tak hlboko, ako práve tento.

Akoby to bolo robené podľa šablóny: má to svojho osamelého starca, má to dojemnú zápletku s plechovou škatuľou, má to národnostné menšiny, má to nejakú svoju pesničku a básničku a hlavne má to holokaust. Podstata tej zápletky ma však nepresvedčila: chlapík žil prvé dva roky svojho života so svojimi pravými rodičmi a potom dlhé roky s inými, až kým neumreli. Žeby si naozaj k tým pravým vybudoval v starobe taký citový vzťah, ako je zobrazené vo filme? Neviem, možno áno. Napriek šablónovitosti a značnej nejedinečnosti a neoriginalite ide o dobre spravený film, príjemne pozerateľný a s poučením.

Tomuto filmu chýba vývoj, deje sa tam toho máličko. Nepoznáme pozadie postáv, ani veľmi ich minulosť. Motívy ich konania či nekonania sú zastreté rúškom tajomstva. V podstate sa pozeráme iba na nejaký viac-menej zúfalý stav a zúfalí sme aj my – z konania, či skôr z nekonania, postáv. Koniec je rozpačitý, nedokážeme sa tešiť spolu s postavami, že si dajú palacinky, lebo si uvedomujeme, že nemajú šajnu, ako svoje problémy vyriešiť.

Pri hodnotení tohto diela mám problém s tým, že neviem, či hodnotím film, teda jeho námet, spracovanie, herecké výkony a podobne, alebo hodnotím skutočnosť, teda to, čo zobrazuje. Ak by som mal hodnotiť film, tak určite oceňujem odvahu pustiť sa do takéhoto snímku, pretože ľahko sa mohlo stať, že zápas bude nudný a tým pádom aj celý film. Zároveň oceňujem originalitu, ale to bude asi tak všetko. Kto má snahu vytvoriť si o filme ucelenejší obraz, mal by vedieť, ako vôbec k natočeniu tohto diela dospelo, teda ako je možné, že účinkujúci diváci o natáčaní vedeli, súhlasili s ním a zároveň sa správali (zrejme) bezprostredne a (zrejme) hodnoverne. Je to celkom zaujímavé (kto chce vedieť viac, môže nájsť na internete). Nuž ale z hľadiska hodnotenia filmu treba dodať, že v podstate ani nejde o film. Mne osobne to nijak neprekáža, ale myslím, že je potrebné takto rozlišovať, lebo trebárs zábery zo skrytej kamery by sme asi filmom nenazvali. Keďže nejde o film, moje hodnotenie filmovej stránky tohto diela je už samo osebe paradoxom a iba to umocňuje to, že neviem, čo tu vlastne mám hodnotiť. Čo sa týka hodnotenia skutočnosti, teda toho, čo tento „film“ zobrazuje, je to tiež ťažká úloha, lebo na to nemám vytvorené žiadne hodnotiace kritériá. Vidíme skutočne pestrú skladbu divákov, svojím spôsobom sú každý stereotypom niečoho – kávičkoví intelektuáli, bežní ukecaní futbaloví fanúšikovia, pipky, vietnamskí internetoví maniaci a podobne. Z istého hľadiska je to veľmi vtipné, no rovnako vtipné je, keď sa človek trochu rozhliada okolo seba a všíma si, ako sa ľudia správajú – nemusí kvôli tomu ísť do kina. Kto si však zvolí predsa ísť do kina, pravdepodobne neoľutuje a bude mať príjemný zážitok, aj keď miestami nudný, zdĺhavý, stále sa opakujúci. Váhal som medzi dvomi a tromi hviezdami, no napokon dávam tri.

Nepredpokladám, že som jediný, kto si všimol podobnosti s Requiem for a Dream, My Big Fat Greek Wedding (aj keď tu bola tučná rodina, nie svadba) a trochu aj s The Truman Show. Podobnosti boli aj žánrové, i keď Reality je predovšetkým komédiou. Táto skutočnosť uberala vážnosť inak smutným scénam, ako napríklad rozdávanie majetku chudobným, čo môže potom vyznievať naivne, nedôveryhodne. Film je taktiež asi určený najmä talianskym divákom, ktorí nepochybne majú iný humor ako my. Mne sa páčila vykreslená priateľskosť tých ľudí, bolo z nich často cítiť úprimnosť, dobrosrdečnosť, skromnosť, možno zraniteľnosť, priemernosť… Samotný námet ma veľmi nenadchol, ukričané scény ma skôr otravovali, ale inak to bolo v poriadku, na tri hviezdy.

Skvelá myšlienka, krásne obrazy, takmer žiaden dej, čiže taký príjemný oddychový film. Ide o vysloveného zástupcu filmov, ktoré vsádzajú na atmosféru, nie na dej. A to je v poriadku, aj také filmy môžu byť dobré. Vytkol by som možno to, že potenciál myšlienky zobrať štyri dvojice proti sebe položených miest na Zemi a natočiť o nich film ostala do veľkej miery nevyužitá, a to, že niektorým z antipód bolo venovaného nepomerne málo priestoru. Čo sa týka tej prvej výčitky, tak výber miest, na ktorých sa natáčalo, bol jasný, pochopiteľný a originálny. Film však potom už nijak (okrem pár rozhovorov argentínskej dvojice) nevyužil túto skutočnosť, trebárs na poukázanie nejakých rozdielov. Možno aj preto, že samotná opačná zemepisná poloha týchto miest na ne vlastne nemala žiaden dopad, teda ani nebolo veľmi na čo poukázať. Film ďalej teda pozostával iba z obrazov, hoci naozaj krásnych, na krajiny. Miestami naozaj pripomínal dokumentárny film o prírode. A tým sa aj dostávam k druhej výčitke, pretože napríklad Španielsku, antipódu Nového Zélandu, bolo venovaného veľmi málo priestoru a celé to bolo len o motýľovi. Tak či onak, tvorcovia hádam vedeli, prečo to urobili tak, ako to urobili, ja ako divák som bol veľmi spokojný, občasné zábery dolu hlavou som prežil bez ujmy, no viem si predstaviť tento námet využitý predsa len viacej.

Pravdepodobne najdrsnejší a najnonkonformnejší film, aký som videl. Nejde ani tak o všetko to násilie, kriminalitu a drogy, lež o skutočnosť, že film je o deťoch – od najmenších až po dospievajúcich. Divák má sklon označiť film za realistický. Viem si predstaviť, že je realistický, no rovnako dobre si viem predstaviť, že tak trochu prevážila chuť šokovať a z tohoto dôvodu poňať film čierno-bielo, teda ako výpoveď o fatálnom spoločenskom zlyhaní prakticky bez akejkoľvek výnimky či čo i len štipky niečoho pozitívneho. Divák bol zasadený priamo do deja, čo má aj svoje nevýhody, ako napríklad to, že nedokáže veci vnímať z nadhľadu. Nevie, ako k danému stavu došlo, teda čo mu predchádzalo, čo ho vyvolalo, aký bol pôvodný zámer, kde sa stala chyba a tak ďalej. Divák teda nedokáže posúdiť náležitosť či naopak odsúdeniahodnosť konania časti či väčšiny postáv – pravda, okrem explicitných ukážok deviantného správania. Inými slovami, Cidade de Deus je poukázaním na spoločenský problém kdesi počas jeho trvania (nevieme, kde začal, kde skončil a či vôbec skončil), no to je celé. Čo sa týka hereckých výkonov, môj obdiv patrí najmä detským hercom.