meave

Íri - vraj sú podobní ako my. Nie sú. Sú takí, akí by sme chceli byť. Nezlomní, bojovní, živí a plní krvi. Vlastnej - írskej. Doma či vo svete slále svoji. Všade si nesú svoje srdce. Obdivujem ich ako usadlíkov doma aj ako mrtvých králikov. Lebo nie sú mŕtvi a česť Ti nikto ani po smrti nevezme. Skvelý film o tom ako každý hľadá svoje miesto v NY a tiež o tom, že víťazstvo patrí tým istým aj napriek plynutiu desaťročí a chudák je vždy chudákom.

Napriek všetkému čo sa tu spomína sa mi to páčilo. Neuškodí nám stredoeurópanom pripomenúť si, že konzum ešte stále nevládne všade a každému. Ľudia, ktorých problémy sú ozajstné žijú aj medzi nami. Sledovanie z kresla im možno vtíska punc banality, ale to im na skutočnosti nič neuberá. Nemyslím, že nastal čas, keď obyčajné veci nestoja za náš čas.

Jakubisko je umelec zobrazujúci vlastný svet. Tak ako Kľúčikov, je aj jeho pohľad na skutočnosť nezameniteľný. Miestami mi jeho originálne vklady zosobnené napr. Polívkom a Mádlom, narúšali inak celkom slušnú dramatičnosť snímky. Vynimočne naplneným provinčným kinom sa však ozýval smiech, či naopak, rezonovalo ticho - to všetko naznačuje prítomnosť emócií a to predsa ide. Čo sa týka obsahu - mám rada iný pohľad - a páčil sa mi reverz krvavej grófky. Bola príťažlivá, krásna a hodná lásky - hoci aj samotného palatína. Viem si predstaviť, že by to bolo hoci presne takto - veď sme vo fabrike na sny. PS: keby som bola producent, zmenila by som obsadenie niektorých úloh - niečo však mohol spôsobiť aj dabing. Scenáru chýba tiež hĺbka a ostáva tak iba ďalšou Jakubiskovou rozprávkou pre dospelých.

Naozaj môže niekto veriť, že všetko je vôľa Božia? Sme ochotní akceptovať tak neuveriteľnú krutosť a ospravedľovať ju vyššou mocou? Môžeme inkvizíciu nazvať neľudskou, keď bola dielom človeka? Je normálne že vedľa seba takto koexistuje krása a hnus? Mnoho otázok mi prebehlo hlavou, keď sa mi ježili chlpy z odporu, že napriek všetkému k tomuto druhu patrím. A môžeme svoju históriu tisíckrát nazvať krutým vekom či hrubosťou doby - stále sa opakuje. Sme jednoducho .... chcela som napísať hovädá, ale to je urážka omnoho úctyhodnejšieho druhu ... sme ľudia - a je to najhoršia zo všetkých nadávok.

Najviac ma zaujal komentár Toma Hardyho, ktorý vystihol môj občasný pocit zmätenosti. Rýchlosť, smer a mnoho náznakov zneprehladnili základnú dejovú líniu, čo bolo, podľa mňa, na škodu veci. Takže čo dodať - príbeh bol skvelý a ja sa veľmi teším na knihu. Čaká na polici.

Miestami to bola vážne nuda. Príroda bola krásna, vzťah výborne zahraný, ale predsa - niečo chýbalo.

Snažím sa vyladiť si čas tak, aby som to stihla. Už to je veľa. Na slovenské pomery. Po všetkých tých hrozných vecí, ktoré točia je toto závan príjemného a čerstvého vzduchu.

Štyri možno len preto, že rozumiem matke v jej obhajobe, Vaškovi v jeho rozhorčení, ktoré neobmedzuje intelekt a Líde, ktorá stále čaká a verí chlapíkovi, čo si myslí, že traumu žiarlivosti z detstva si môže kompenzovať navždy. Inak je snímka iba príbeh bez pointy. Nie zlý, ale ani ničím výnimočný.

Koľko vlahy dokáže vstrebať púšť srdca rokmi vyprahlého..."tak moc chceme uveriť, že sme našli svoj proťajšok". Strach z osamotenia, opustenosti dokáže zahnať len láska, hoci vynútená. Len tá môže byť spásou duše stratenej a blúdiacej v toľkej temnote, že ostane sama čiernou ako tieň. Tmavý a pokrývajúci duše ako biely šifón zrkadlá...ten smäd pretrvávajúci a vytrvalý a urputný ako túžba po delení a živote u každej bunky tohto sveta...

Film plný príjemnej hudby spojenej s harmonickým pohybom. Dej je bez konfliktov, bez napätia, plný lásky, pohody. Nie je to žiadna intektuálne lahôdka, ani výpoveď - je to jednoduché a priamočiare. Ale kto z nás ešte nemal deň, keď nechcel nič, iba sa dívať s prázdou hlavou na niečo pekné... A keď navyše máte radi hudbu a tanec, isto vám príde ľúto, že vo vašom meste taká škola tanca nie je.