asirtes

Sociálny experiment so šialeným castingom. Poznáte ten vtip? Fitneska, čo chodí na plastiky ako na klavír, dedinský ľaľo, neúspešná atlétka, kaviarenský povaľač, striptér, kuchynská puťka, mudrlant, nadržaná influencerka a lampasák sa stretnú na farme. Nie, nemá to pointu. Pointa je samotný vtip, ehm, experiment. Toto musela vymyslieť partička študentov sociológie a psychiatrie niekde na chate v rumunských horách nad fľašou 80 percentného absintu. Alebo toluénu. 12. séria ***, 13. séria ****, 14. séria **.

Veľká škoda. Krakov je nádherné historické mesto, poľskí filmári jeho potenciál však nevyužili. Napríklad krakovské nábrežie je miestami skvostne romantické, najmä večer, a venovali mu jeden sekundový letmý denný rutinný záber z diaľky. Nehovoriac o historických pamiatkach, ktoré takmer úplne absentovali v rámci nejakej atmosféry mesta, do ktorého je príbeh zasadený. Takže Krakov tu nehrá. Ale ok. Čo tam máme dalej. Podobne to dopadlo s romantikou, ktorá je takmer výlučne na stereotypoch a tisícky krát opakovaných klišé zo stoviek iných filmov, pričom v drvivej väčšine z nich, je spracovanie originálnejšie, intuitívnejšie, premyslenejšie etc. Dostali sme teda povrchnú romantiku, ťažko uveriteľnú a neistú, bez hlbšieho nadšenia a emócií. A bez výraznejšieho humoru. Ked v romantickej komédii takmer absentuje romantika aj humor, tak je ťažko nazvať mi takýto počin romantickou komédiou a zostane vlastne iba akási kostra, ohlodaná na kosť, na kostrč zo spomínaných klišé a stereotypov. To fakt nepoteší. Zostala nám teda akási oholená sociálna dráma, kde môžete sledovať sociálne návyky istej časti spoločnosti, ktorá možno existuje, ale skôr asi len ako prototyp na scenáristickom "papieri" a v realite by ste ju v plnej miere hľadali naozaj ťažko. Asi ako Barbie a Kena. Dostávame teda nejaký nezaujímavý teoretický koncept, čo môže byť eventuálne zaujímavý pre násťročné publikum, ktoré nevidelo už vyššie spomínané stovky až tisíce filmov, kde sú podobné alebo rovnaké myšlienky a situácie spracované minimálne intenzívnejšie, ak rovno nie objektívne lepšie. Obávam sa však tak trochu o duševné zdravie týchto tínedžerov, aby naplno nevdýchli tento iluzórny svet a nenarazili príliš tvrdo, trebárs ako Tom z 500 dní se Summer (2009), resp. scenárista Scott Neustadter, ktorý tento efekt zažil na vlastnej koži a veľmi vtipne ho popísal úvodom onoho spektáklu, práve cez postavu Toma. Takmer všetko je v Parada serc predvídateľné až všedné, tak zostáva už iba istá sympatičnosť, ktorou snímok jemne na pozadí oplýva.

Rovno napíšem, že nie sú to poctivé 4*. Príbeh mieša prvky klišé s určitou originalitou a emócie skôr hladí a jemne hryzká, ako by ich nabíjal. Je to skôr také rozplývanie sa nad krémešom vo výklade niekde v centre Paríža. A keď v určitej chvíli precitneš, ako lížeš výkladné sklo, nemáš zuby a spomenieš si, že si vlastne bezďák. Proste trochu taká "iná" poetika.