Macejko

Už dlho som nevidel niečo tak neskonale dobré. Jemný, elegantný a zdanlivo nekonfliktný príbeh, pod povrchom ktorého ale bublú emócie a vášne silné ako hurikán. Miestami srdcervúco romantické, miestami nevtieravo vtipné, a napospol fenomenálne zahrané. Do pestrého osadenstva Downton Abbey som sa jednoducho zamiloval a neviem sa dočkať, kedy sa vrhnem na ďalšie série.

Je ich 12. Každý je iný, ani jeden z nich nie je čiernobiely a všetci sú postupom času čoraz viac a viac rozhnevaní. Hlavne sú to ale postavy vo fantasticky napísanom a až šokujúco moderne natočenom filme, ktorý je zároveň detektívkou a charakterovou štúdiou v jednom. Má to geniálne nadhadzované a rozvíjané motívy, výbornú diferenciáciu hlavných hrdinov a skvelé herecké výkony, je to napínavé, prekvapivé a inteligentné. A ani na sekundu to nepotrebuje opustiť priestor jednej zaparenej miestnosti s nefungujúcim ventilátorom, kde vášne kulminujú rovnako rýchlo, ako horúčava. 95% súčasných filmárov by zapredalo dušu, aby mohli vytvoriť niečo podobné, ako je tento majsterštyk.

Božský George na veľkej dávke kofeínu. Alebo na speede. Tak alebo onak, smial som sa, až mi slzy tiekli.

Ako sa vlastne rodia klasiky? Je to zámer? Vytvára ich autor s jasne daným cieľom, že sa nimi naozaj stanú? Nemyslím. Myslím, že sa rodia ako celkom obyčajné diela schopných tvorcov, ktorí sa jednoducho snažia odviesť svoju prácu čo možno najlepšie. Napísať čo najlepší scenár a postavy, zohnať čo najlepšie a najpresnejšie obsadenie, ktoré tie postavy privedie k životu, a celé to nakoniec čo najlepšie zrežírovať. Nie je v tom žiadna veda, ale napriek tomu sa naozaj iba málokomu podarí z týchto ingrediencií vykresať niečo viac, než len skvelý film, ktorý je dopredu odsúdený na to, že spomienku naň odvejú ďalšie skvelé filmy. Skvelý film, ktorý aj napriek svojim nezanedbateľným kvalitám skrátka postrádal tú magickú nadstavbu, to neidentifikovateľné rezonovanie, ktoré človeku zostane v duši po tom, čo videl spomínané ingrediencie zmiešať sa ešte o niečo lepšie, ako dokonale. Je otázne, či sa z The Perks of Being a Wallflower stane klasika. To ukáže naozaj až čas. U mňa osobne je však odpoveď jasná.

Pútavý a informatívny seriál, ktorý sa nebojí o herných vývojároch rozprávať nelichotivo.

Áno, posledným Carlinovým vystúpením je "It's Bad for Ya!" z roku 2008, mám však takú teóriu, že to bolo práve pri písaní "Life Is Worth Losing", kedy si bol George istý, že tu už s nami dlho nepobudne, a preto sa rozhodol svetu niečo odkázať. Ubrať na humore, pridať na krutej úprimnosti a urobiť všetko pre to, aby ľuďom prehovoril do duše o skazenom svete, v ktorom žijú. V mojom prípade sa mu to podarilo bezozvyšku. Hoci je Carlinov humor stále rovnako skvelý ako býval vždy, NIE JE HO VEĽA a toto vystúpenie je predovšetkým hlboká a úprimná životná prednáška od múdreho a skúseného človeka, ktorý nikdy nestratil kontakt s realitou, s plynutím času a so zmenami v spoločnosti. Od človeka, ktorý bol nefalšovaným géniom.

Relevantné a neprvoplánové posolstvo, vyrieknuté pomocou tak trochu inej apokalypsy ľudskej rasy. Sugestívne a silné.

Šesť rokov. Šesť rokov som čakal na moment, kedy budem môcť vysloviť tieto slová, a tá chvíľa dnes konečne nadišla. Takže, dámy a páni: Quentin Tarantino je späť. Bol som pripravený skutočne na všeličo, ale že sa naozaj podarí nemysliteľné a Django z kombinácie tradične rozprávaného príbehu a trademarkového hláško-festu urobí niečo tak precízne a neodolateľné... to mi vyrazilo dych. Slaboty Death Proof a Inglourious Basterds sú odpustené. Tento film je bez akýchkoľvek pochybností zatiaľ najkompaktnejším a najtradičnejším Tarantinovým počinom, a pritom nestráca absolútne nič z toho, čo na filmoch magora z videopožičovne tak milujeme. Je atmosférický, je krvavý a je plný skvostne napísaných a zahraných vedľajších postáv (Leo a Samuel na Oscara, každá veta, čo vypustia z úst, je čistá perla). No a ústredná dvojica? Christoph Waltz ma tu bavil ešte viac, ako v Basterdoch, a z Jamieho Foxxa sála tak nákazlivý macho-feeling, až som mal po skončení filmu pocit, že ohnúť na kolene pouličný kandeláber musí byť tá najľahšia vec na svete. Pokojne to ešte raz zopakujem, nech je jasno v tom, aká nehorázna pecka Django Unchained vlastne je - Quentin Tarantino je späť.

Nejde iba o to, že kompletné obsadenie je skvelé (a Carrey absolútne geniálny), že réžia je suverénna, atmosféra skvostná a hudba lahodí uchu. Ono je to navyše v podstate aj dokonalá adaptácia. Vymyslel sa poriadny dramatický oblúk, spájajúci tri separátne príbehy, geniálne sa upravilo finále, a voilá! Z troch kníh, ktoré sú iba časťou oveľa rozsiahlejšej série, je odrazu svojbytné filmové dielo, nezávislé od znalosti predlohy alebo od prípadných sequelov (ktoré samozrejme nikdy nevznikli). Vskutku, takto by sa to malo robiť. Netradičný a čarovný film, ktorý som plne docenil až teraz. Na konci som slzil.

Po skončení som mal dojem, že som sa práve stal svedkom niečoho dôležitého. Niečoho, na čo si bude ľudstvo pamätať ešte vtedy, keď ja sám budem vetchým starcom. Mám toho už pomerne solídne nakomentovaného a aj narecenzovaného, ale tu, na tomto mieste a pod neskutočným návalom pocitov sa musím priznať - som v podstate v koncoch a naozaj netuším, ako opísanie kvalít Atlasu mrakov uchopiť. Tento film nečerpá silu zo svojich jednotlivých scén či dokonca z jednotlivých príbehov, a ani nimi samotnými nejako výraznejšie neohúri. A predsa, keď po troch hodinách príde koniec, zostane vo vás doposiaľ nepoznaný pocit. Akoby ste skladali puzzle, ktoré celé pozostáva z čiernych dielikov a ktoré vám svoj obraz ukáže až vtedy, keď posledný kúsok zapadne na svoje miesto. Wachowskí (spolu s Tykwerom) zase raz predbehli dobu. Nič unikátnejšie som snáď ešte nikdy nevidel a som jednoducho fascinovaný.