Čajka

SHOCKING!

Musí byť hrozné byť tak bohatým a prejsť si tým čo Jasmine--- crazy film, ostane chvíľu v žalúdku a myslím, že všetky ženy si nájdu situáciu, v ktorej si povedia, že niečo podobné už zažili, alebo si budú reflektovať vlastné možné reakcie---and thats niceee

Len zriedkavo sa mi stane, že po zhliadnutí filmu si poviem: Tak toto je kino, pre toto treba filmy točiť. Pocit, že Vás niečo zasiahne, uchváti a pritom to nie je racionálne vysvetliteľné. Herzogov film nemá dokonalú kameru, chlapík točí film s vedcami a naivne sa ich pýta: "a čo sú prosím Vás tie neutríny?" Napriek tomu film v konečnom dôsledku krásne funguje a mne priniesol zážitok, zamyslenie sa nad životom. Obrazy podmorského ľadového sveta a spirituálnej náboženskej hudby nepôsobia umelo a ani sa nesnažia diváka ohúriť. Postavy dokumentu sú zväčša vedci, výrazné scientické kapacity, ktoré sa dobrovoľne rozhodli prežiť pol roka v Antarktíde, v 1000 člennej kolónii, kde spolu navzájom PhD, doktori a ďalší robia vystúpenia, zažívajú vzrušenie z vedy, starajú sa o seba a umývajú riady. Režisér sa nebojí ísť ku koreňu veci a odhaľuje Antarktídu z iného, ľudského pohľadu. Určite nečakajte Putovanie tučniakov. Odporúčam všetkým cestovateľom a hľadačom---

Myslím, že Šulík sa značne inšpiroval Hamletom a bola to šťastná voľba! inak má tento film dosť veľkú šancu uplatniť sa na festivaloch všade po svete. hrá sa s nehercami a východoslovenskú realitu odkrýva bez príkras reálne.

Na Prosbe ma uchvátila jej jedinečný hypnotizujúci slovný sprievod, kedy slovo získalo ďalší rozmer - slovo v úlohe hudby (Lotman). K tomu dokonale poslúžili ponuré zábery nedobytnej pevnosti. Najmä záverečná poprava dívky (špirituálny symbol) a vražda odvážneho muža zo znepriateleného tábora držiaceho sa svojho presvedčenia do posledného výdychu vyrážali dych.

Tento film presne vystihuje hudba nesúca sa celou jeho dĺžkou. Najlepší a najfascinujúcejší zážitok od Polanského. Syfónia, ktorá dozrievala na správno mieste a po dlhý čas...

Deň pred projekciou som na jeden hlt prečítala literárnu predlohu a dovolím si tvrdiť, že film sa jej veľmi hodnoverne drží. Chýbalo mi možno 60 strán a práve preto ma scéna s vyzlečeným mužom nadmieru dojala. Myslím, že film sa odvíja ako sám život v tomto postapokalyptistickom svete. Niekedy som nemohla veriť výkonom Chlapca, je to však pochopiteľné vzhľadom k veku herca. Ostatné výkony boli bravúrne, a to nielen čo sa hlavných postáv týka. Pre tých, čo si myslia, že film Cesta je príliš nezáživný, jednotvárny a nikam nepostupuje, prosím, pozrie sa na svoje životy. Podľa mojho skromného úsudku film ako život, veľi uveriteľný. Niekedy mi však chýbali úvahy vedené v knihe.

Pre mňa je Brian De Palma režisérom, ktorý dokáže rozohrať s divákom hru, ktorej pravidlá pozná len on. Alebo je skôr starý lišiacky kartár, ktorý pozná pár svojich trikov, ktoré však nik nie je schopný odhaliť. Počas filmu sa vo mne striedala škála najrôznejších emócií. Dokáže vykúzliť napätie(spomalená scéna na vlakovej stanici, kedy mladý Costner páli dole po schodoch, aby zachránil malé dieťa v kočári a popritom stihne vypáliť "rybníček" aspoň desiatim fellasom), ktoré nepôsobí nadsadene. V závere filmu je tiež magičný - najprv skoro slzička po vyhratom boji a na úplnom konci trefný vtip. Je to klasický Hollywood, ale o krok ďalej. Jediná výčitka - výprava filmu a Chicago 30. rokov na mňa niekedy realisticky nepôsobilo. Možno to však bol zámer :)

Niečo tomu tak zúfalo chýbalo, že nemôžem dať viac ako dve hviezdičky. Aj pri ostatných Vojnárových počinoch bola možno na začiatku dobrá myšlienka, no zle prevedená vo výsledku. Prvá polka filmu bola zúfalo nudná, chcela som ujsť z kina. Vydržala som a oplatilo sa. Škoda, film nemá záver, nevieme ako táto kamerová terapia aktérom pomohla a či vôbec. Teda okrem p. Olinky, ktorej tento film môže k zviditeľneniu určite pomôcť. Myšlienka (postavím sa pred kameru, vylejem svoj príbeh) dobrá na to, aby sa ľudia naučili o sebe hovoriť. No nie je to trochu zhubné, otvárať sa svetu až takto. Ovláda nás chorá túžba dať o sebe vedieť a vykričať svetu svoje trápenia? Veľmi zmätene pôsobiaci film...

Napriek väčšine komentárov nevidím vo filme ako hlavné zlo drogu, ale neskutočnú slabosť, sebeckosť a na hlavu postavené životné priority. Pri mnohých scénach diváka priam mrazí. Dojímavý pôrod malej Terezky je v ostrom kontraste s ostatnými neľudskými zážitkami hrdinky. Pri tomto dokumente akoby sa potvrdilo, že kamera je schopná vidieť a ukázať viac, než ľudské oko. Práve cez tieto dôkladné zábery sa divák dokáže dostať postave viac na grund, no je aj zároveň atakovaný hrou na jeho emocionálnu strunu. Počas filmu ma často napadala otázka, prečo protagonistka súhlasila s natáčaním jej života. Možno si myslela, že ak jej bude niekto neustále dýchať za chrbtom, bude ľahšie schopná prekonať závislosť. Zrejme však z neškodného zámeru vznikol tento takmer dvadsaťročný hon po ľudskom osude. Z osídel opiátov sa nevymotala, no aspoň môže slúžiť ako výstraha pre mnohých ďalších (autenticita dokumentu vyslovene volá po školských projekciách). Aj taký môže byť konečný údel človeka vo svete, Katka sa tak dostane do istej pomyselnej siene nesmrteľnosti. Dojímavý dokument, ktorý nám cez jeden zmarený ľudský osud odhaľuje, že drogy sú zlé. To už vieme.