confuoco

Divácky náročná komorná dráma je obrovskou a láskyplnou poctou divadelnému remeslu. Je natočená podľa predlohy Ronalda Harwooda (tiež scénare k filmom Pianista a Skafander a motýľ), ktorá vynikajúco spracováva tému životného údelu a obety v ich viacerých podobách. Ústredné herecké duo predviedlo tak mimoriadnu hereckú exhibíciu, že som veľmi zvedavý, kto v roku 1983 porazil Alberta Finneyho v oscarovom zápolení, pretože jeho výkon je strhujúci a jeden z najlepších, aké som videl.

Film na začiatku pripomína citát Alberta Einsteina: "Generácie, ktoré prídu po nás, len ťažko uveria tomu, že niekto ako on, z mäsa a krvi, chodil po tejto plánete." Aj preto je tento veľkofilm veľmi dôležitý a stále inšpiratívny. Pôsobivá výprava.

Škoda, že sa Reitman odklonil od žánru oddychovky s pridanou hodnotou, lebo to bolo pole, na ktorom exceloval. V tomto snímku síce zostal verný pre neho typickému antihrdinovi (a scénaristka spolu s Charlize Theron si dali v tomto smere naozaj záležať), inak ale zvážnel a zdepresívnel. Výsledkom je ďalšia z variácii na krízu stredného veku, síce presvedčivá, ale ničím výnimočna. Komediálneho prvku je tu ako šafránu a keď už, má veľmi trpkú príchuť.

Najšialenejší skutočný príbeh, aký som kedy videl. Carey ako sympatický zloduch sa postaral o zábavu a McGregor svojím úžasne prevedčivým výkonom zasa o romantiku (ako to, že sa mu neušla žiadna cena?).

Aronofsky akoby si potreboval oddýchnuť a duševne sa očistiť prácou - po jeho formálne náročných a obsahovo hutných predchádzajúcich snímkoch si vezme ručnú kameru a jedného skrachovaného herca a môže sa ísť na to. Neformálnosť a civilnosť, ktorou môže byť jeho fanúšik spočiatku zaskočený, sa plynutím filmu stáva jeho najväčšou devízou. A divák sa môže pri tomto krásne smutnom filme očistiť tiež.

Snímok pokladaný za filmovú klasiku má svoje nepopierateľné kúzlo a silné miesta hlavne pri vykreslení vzťahu otca a syna. Dej samotný je veľmi lineárny a vnútorný konflikt hlavnej postavy očakávateľný už od jeho začiatku. Na filme sa mi páčilo najviac ako tvorcovia dokonale využili tému bicyklu - z predmetu bežnej spotreby sa stáva symbol a vidina lepšieho života. Osud rodiny závislý na banalite, ktorá sa stáva tragicky nedosiahnuteľnou a dvojica hľadajúca svoj bicykel v uliciach, kde sa skoro potkýnajú o desiatky iných - to je to, čo na tomto snímku mrazí a na čom je postavené jeho napätie. Priznám sa, že som trochu alergický na socialistický podtext vo filmoch - dnes ho už vnímame samozrejme inak než v roku 1948, no na druhej strane sa bojím pripustiť, že v dnešných časoch hospodárskej neistoty môže byť snímok čoskoro rovnako aktuálny ako v dobe, v ktorej vznikol. Nič to však nemení na tom, že vykreslenie človeka ako zrnko v mori životnej biedy, statočne nesúceho svoj osud, na ktorom sa nedá napriek všetkej snahe nič zmeniť, je pre mňa ťažké akceptovať. Sicova bojovnejšie naladená Vrchárka mi preto bola bližšia.

Romanca á la Almodóvar - tak iná, tak bizarná,...tak krásna. Podľa mňa jeho najlepší film.

Nebolo to podľa môjho gusta, príliš proklamované, príliš patetické.

Ambiciózny snímok, ktorý si za cieľ stanovil nič menej náročného, než zachytiť život v celej jeho šírke a hĺbke a zároveň z neho vydolovať podstatu. Menej je niekedy viac. Prvá polovica filmu (čo je v tomto prípade hodina) je iba akýsi prológ a pôsobí ako nesúrodá mozaika pekných scén a mohla byť z môjho pohľadu značne zredukovaná. Nebolo ani potrebné sa vracať až k dinosaurom. Aj pre náročnejšieho diváka je značne obtiažne udržať pozornosť a film bude podľa môjho názoru bohužiaľ ašpirovať na vrchné priečky v rebríčku filmov nedopozeraných do konca. Trpezliví budú odmenení v druhej polovici filmu, ktorá je o niečo konvenčnejšia. Téma rodiny, dospievania a až biblicky poňatého "prvého hriechu" je tu vykreslená poeticky, ale s nezvyčajnou psychologickou hĺbkou a pravdivosťou. Otec rodiny je zmietaný medzi nepopierateľnou láskou k jeho deťom a zároveň silnou frustráciou so svojho života, ktorú si vie vybiť takisto iba na svojich najbližších. Večne problematický vzťah otec-syn možno nikdy v kinematografii nebol zachytený tak citlivo a mnohofarebne. Film zrejme zostane navždy kontroverzným, ale výnimočnosť mu uprieť nemožno.

Po Wrestlerovi prichádza režisér Aronofsky s ďalšou "monodrámou", pričom tieto diela sú zároveň podobné a zároveň veľmi odlišné. Zatiaľ čo vo svojom predchádzajúcom snímku vsadil na civilný a nenásilne plynúci štýl rozprávania, Čierna labuť je v súlade so svetom, ktorý zobrazuje, viac fantazijná a umelecká. Balet je azda najštylizovanejším druhom umenia vôbec - aj tie najzápornejšie postavy stvárňuju baletky, ktoré sú mladé a štíhle, a aj to najstrašnejšiš konanie ich postáv znázorňujú vysoko estetickým a náročným pohybom. Balet prirodzene volá po nadprirodzenej dokonalosti a tou je posadnutá aj baletka Nina. Len málo filmových postáv sa mi tak vrylo pod kožu a vyvolalo vo mne tak silnú empatiu ako ona. Sledovať jej metamorfózu je neodolateľné a bolestné zároveň. Čo sa týka výkonu Natalie Portman, bez výhrad platí posledná veta filmu, vyslovená ústami jej postavy: "I was perfect". Strhujúce, umocnené Čajkovského hudbou, ktorá je sama osebe emocionálnou smršťou a silným zážitkom. Film roku 2010.