yatan

Whiplash ako no pain no gain drama o vrchole na svetovej scene funguje vyborne. Ide v principe o ten isty film ako Black Swan akurat namiesto baletky je bubenik a namiesto klasiky je jazz, inak ta ista krv a ten isty pot. Aronofskeho masterpiece bol, ale v tom, ze islo o genialne a originalne zobrazenie vrcholoveho = cokolvek. Sportu, hudby, politiky. Kam je az clovek ochotny zajst? Whiplash ma naopak zobrazenie silno americke az neprijemne naivne, ako napr autonehoda a koncert, kvapky potu na cinelke ci najlepsie drum solo po skoro roku nic nerobenia? Kazdemu cloveku, ktory hral na hudobny nastroj je jasne ze staci, ze necvicis mesiac a si mimo. Nehovoriac o bicich na takej urovni. Skoda. Inak povinne pre kazdeho film ci hudbu milujuceho..

Jeden mudry muz mi raz povedal, ze vsetky problemy ludstva sa daju rozdelit do troch hlavnych skupin: Peniaze, Vztahy a Zdravie. Toto su veci, ktore ludia riesia vsade na svete vo vsetkych spolocenskych vrstvach. Tento film sa sice zameriava prioritne na vztahy, ale svojim majstrovstvom sa nie okato, nie ucelovo, ale prirodzene dotyka aj penazi a zdravia (staroby a strachu, ktory z nej vyplyva). Ide o velmi vysoko intelektualny film. Ked ho porovnam k Vtedy v Anatolii, Zimny Spanok je este pomalsi, dlhsi a plyzivejsi film. Nie je tak umelecky ako jeho predchodca no co je dolezite, po Birdmanovi ma najlepsie napisany scenar roka 2014 s jasnym cielom. Casto krat sa pise o psychologizacii postav, ich motivoch a hlbke spracovania v ramci deja. Winter Sleep aka Kis Uykusu, je ako 50 rocna zrela whiskey, ktora uz nepotrebuje udret do hlavy. Ide o turecky masterpiece podobne ako bol Hanekeho Amour. Predpokladam, ze mlade publikum film nedopozera, no ti ani nepiju whisky.

V zavere to chyti urcity krc a nevi kudy kam, avsak velmi mile a dojemne. Tieto japonske rozpravky mi potvrdzuju fakt, ze Japonsko je most poetic of all..Na moj vkus zbytocne dlhe.

Jeden z najlepsich outsiderov tohto roka. Film sa na nic nehra Starred Up proste je! Veril som im kazde slovo, kazdu emociu kazdy pohlad. Cim by som, ale hlavne oddelil tento film od ostatnych vazenskych dram je fakt, ze mikroskopicky operuje s pociatkom kazdej hadky, vybuchu hnevu ci nasilia. Ukazuje, ze clovek nedokaze menit okolie, ale seba tak nekonvencnym sposobom, ze som zasol nad psychologickym rozmerom, ktory tento film obsahuje. Nie jedna retazova reakcia na "terapii" je jedna z najlepsich filmovych a hereckych momentov, ktore som videl tento rok. Ked si clovek uvedomi, ze ma v klietke 5-6 psychicky tyranych pitbullov, je to ako, ked sa slepy rozhodne prejst sam cez minove pole. Podobne pocity moze mat clovek, ale aj vo vztahu s manzelkou s manzelom, s detmi, v praci, ci v sporte. Preto povazjem posolstvo Starred Up za velmi univerzalne a sirokospektralne zasahujuce celu spolocnost. Jeden z najlepsie napisanych a zahranych filmov roka 2014. 10/10

John le Carreho rukopis je citit, skoro v kazdom zabere a snad nam este par rokov pozije, lebo by bola velka skoda stratit predlohy na takto kvalitne spionazne ci investigativne filmy. Philip je herecka extraliga to vie kazdy milovnik filmu a Rachel s vypasovanou prdelkou je ten sviezi prvok, ktory symbolizuje urcitu nadej, ci pozivitvny bod na ktory sa tesi ci uz divak, Issa ci bankar. Je to vyborny kontrast k ponuremu Dafoe, melancholickemu Hoffmanovi ci zahadnej Robin Wright. Film sa nedopusta ziadnych chyb a uspesne sa vyhyba lacnej akcii ci zbytocnemu moralizovaniu. Philip Seymour Hoffman, je ale dovod, preco je hlavna postava stelesnenou sumarizaciou celeho filmu. Dokonale totiz pochopil svoje miesto vo filme. Vyborny film, ale zial "len" film.

Film Bennetta Millera "Foxcatcher", sa sustredi na dvoch zakomplexovanych muzov, pochadzajucich z dvoch maximalne odlisnych svetov. Jeden nema peniaze, ale ma skill, zlatu medajlu, uznanie kolegov a snazi sa vymanit z pod vplyvu svojho starsieho brata a pocitu nedocenenia. Druhy ma peniaze, ale chce skill. Uznanie si kupuje a odcenenie o ktore bojuje u svojej matky, sa mu nedostava. Obaja to s ludmi prilis nevedia a nemaju skutocnych priatelov. Velmi precizna studia dvoch charakterov, ktori obaja nahanaju svoju lisku. Paradoxne najsympatickejsi charakter v celom filme dostava najmenej priestoru, no o to viac cloveka zasiahne jeho pribeh. Ide o pomalo-plynucu dramu, ktora je prekvapivo silna. Steve Carell je prekvapenim po kazdej stranke. Skoda ye Tatum je taky slaby herec, film mohol mat ovela hlbsi emicionalny ramec. Skvely Ruffalo ako Dave je symbolom toho, co by kazdy starsi brat mal reprezentovat. Jeden z tych lepsich filmov v roku 2014. 8/10

Treba si uvedomit, ze spravit film o Lutherovi Kingovi, v Amerike je challange sam o sebe. Selma bola preto od zaciatku odsudena na ostry drobnohlad kritikov, politikov, celebrit a sirokej roznofarebnej americkej spolocnosti. Ava DuVernay, ale napriek tomu vykrocila nekonvencnym sposobom sustrediacim sa na to zajimave zo zivota Martina Luthera Kinga - jeho sukromnym dilemam a pocitom, ktorym celi kazdy velky leader. Prave onen balanc vo filme medzi inteligenciou a emociami je najvacsie vitazstvo tohto filmu. Webbov triezvy pohlad na minulost, ako aj fakt, ze ide o scenaristicky debut pridava moju dojmu, ze Selma je jednym z najlepsich filmov roka 2014. Skoda, ze su filmy tohto druhu, ktore by mali byt povinne pozeratelne pre dnesne mlade generacie prekricane Snipermi a Cartoonmi. 9/10

Silny film. Jeden z tych potrebnych, kde vitazi obsah nad formou. Prekvapivo dojimavy, aj ked urcitym chlapskym sposobom.

Napadne podobny pribeh dvoch sniperov ako v Enemy at the gates je rovnako predvidatelny, ako vztah Chrisa so svojou manzelkou a problemy, ktore na seba nenechaju dlho cakat. Film nabera na vahe az v momente, ked si clovek uvedomuje, ze je to "skutocny pribeh", ale vznika otazka ci je ta vaha pozitivum, alebo negativum. To fakt musel mat Mustafa ciernu baretku, aby divak chapal, ze on je ten "zly" a Amerika ta "dobra"? Vykreslenie Kyla ako dobrosrdecneho tatka, ktory nechce zabijat deti sa lisi od Kyla v knihe, ktory bol posadnuty svojim rekordom a ostreloval "savages" vsade naokolo, akonahle sa niekto priblizil k jeho cislam. Osobne neznasam tento heroicky americky patriotizmus, a hollywoodsku propagandu na objednavku. Primitivny pribeh o hrdinskom sniperovi, ktory mieri na lacny aplauz americkych redneckov, a tesi sa priazne hollywoodskej zelenej, ktora vzdy na tych ubohych americanoch zarobi, a pri tom dostane nominaciu na film a scenar roka len potvrdzje skutocnost kam sa cena Akademie dostala. Fuj Clint! Mas naviac. 5/10

Zistujem, ze Anderson sa mi coraz viac dostava pod kozu. Nemohol som sa zbavit pocitu, ktory som mal pri pozerani Los Agelskych noir klasik ako L.A. Confidential, The Big Sleep ci Double Indemnity, akurat, ze Andersonov zamer bolo spravit mystery komediu s charakterom silno pripominajuceho "Dude" z Big Lebowski. Inherent Vice je preto koktail Wildera, Lyncha a Coenovcov, kde hlavnym achievmentom je symbioza medzi Andersonom a Phoenixom a presne namierenym melancholickym soundtrackom ktory ma obcas aj ten prioceansky zombie-tequila vibe. Ono ked sa to tak vezme toto je pekelne smiesny film, len clovek potrebuje najprv stravit story. Musim si pozriet znova The Master a potom Inherent Vice, lebo sa mi zda, ze Anderson tu skusa nieco co je podobne navykove a obdivuhodne, ako objavovanie Phoenixovho do neba volajuceho talentu. Treti rok po sebe je pre mna Phoenix hercom roka. Nedokazem sa vypozerat na jeho herecky styl a eleganciu s ktorou si uziva rolu. Skoda, ze nebolo viac Benicia. Pre mna po Birdmanovi film roka!