Hamaradža

Romantický body horror v ktorom mäsožravý parazit nepožiera iba telo, ale i dušu. Nenápadný, malý, pomerne lacný, no nesmierne citlivý a kreatívny filmový trip. S nejasnou, až "novovlnovou", voľnou štruktúrou rozprávania plnou jemnej symboliky, no emočne súdržný, melancholický. Po všetkých smeroch "iné". Carruth je citlivý intoš (a asi trochu i narcis) a ja chcem viac jeho filmov.

Jedna z najsofistikovanejších pixaroviek - ale tentokrát to pre deti naozaj nebude.

Po prvej sérii pre mňa 9,5/10 a absolútne zásadná seriálová záležitosť. Okrem psychologicky vymakaného scenára a perfekcionistickej réžie z iného sveta, musím vychváliť najmä unikátny spôsob zapájania samotného diváka do vyšetrovacích procesov. Spôsob, akým sú vedení herci, akoby bol zľahka "posunutý" či "asynchrónny" oproti príbehovej rovine, vďaka čomu divák samotný hľadá nezrovnalosti v gestikulácii, či mimike podozrivého, spája si súčasný prípad s predošlými, vidí nové súvislosti vďaka čomu sa začínajú nakláňať jeho "urobil to/neurobil to" váhy. Samozrejme, nie že by seriál z divákov vychovával reálnych detektívov, skôr to beriem ako veľmi inovatívny rozprávací postup, umožňujúci väčšie ponorenie do deja, sebavedomé vedenie diváckej pozornosti - ako i príjemné nepodceňovanie jeho inteligencie.

Človeku sa ani nechce veriť, že tvorca temného Eraserheada dal tri roky po ňom život takémuto krásnemu, jemnému, krehkému a pomerne priamočiaremu príbehu. Po desiatich rokoch zhliadnuté druhý krát a znova som bol očarený. Poklad.

Za mňa určite jeden z najlepších a najsofistikovanejších filmov od Coenovcov. Minimálne najosobitejší.

Absurdita, ktorú by som pocitovo zaradil skôr niekam do roku 1994.

Magické vo svojej naivite, či už úmyselnej (hraná rekonštrukcia stredovekých materiálov o mágii a prenasledovaní čarodejníc) alebo neúmyselnej (záverečné, dobové vedecké teórie prirovnávajúce čarodejníctvo k diagnóze "hystérie").

Najlepší Burton. Bez diskusie.

Vrstevnatý kultúrny klenot, vypovedajúci o témach sociálnych, rasových i LGBT, (a nie len to, ale v širšom zmysle i o ľudskej inakosti, dôstojnosti a potrebe byť sám sebou - a kompletný! - aj keď je to spoločensky len ťažko prijímané) tak komplexne a s takou ľahkosťou, spontánnosťou až vyráža dych. Záver s Venus Xtravaganza je knockout. V dobe vzniku kontroverzný a možno i preto - masterpiece.

Andersson vo svojej najkoncentrovanejšej, najčistejšej podobe. Odpal.