Hamaradža

Na to, aké veľkolepé sú trikové scény, sa na tých interiérových značne podpísal čas - pôsobia veľmi televízne. Nevadí to však príliš, pretože tento žánrový film oplýva mimoriadne kvalitným krimi scenárom s mysterióznym podtónom. Pripomenulo mi to aj o dva roky starší Omen (ktorý ma dostal ešte o niečo viac).

Nie len kvalitná publicistika, ale i trefné pomenovanie pôvodcu problému. Nešťastní ľudia s materiálnym nedostatkom, cítiaci sa prehliadaní "mocnými", sú ľahšia korisť pre fašistov a populistov.

Rozumiem aj tu prítomným výčitkám o nude, myslím však, že nie je potrebné prílišné čítanie medzi riadkami, aby divák pochopil, že tu nejde len o úvery a pôžičky. Je to natoľko kvalitná scenaristická aj režijná práca, že sa s trochou snahy kontext nedá nepochopiť, aj keď človek nerozumie, čo je syntetické CDO. Mne je táto systémová kritika, skrz detailnú analýzu ekonomickej krízy z roku 2008, sympatická práve tým, že nie je priveľmi zjednodušujúca a nepodceňuje svojho diváka. Je veľmi osviežujúce, pozerať americký film z hollywoodskej produkcie, pri ktorom sa divák nemusí cítiť ako idiot a to miestami aj na úkor diváckej stráviteľnosti (alebo skôr "zábavy"). Americký kapitalizmus je tu vykreslený bez servítok - ako obludný režim produkujúci utrpenie chudobných, poháňaný ľudskou chamtivosťou i hlúposťou. Oceňujem záverečný otáznik, alebo skôr "výkričník" za nevyslovenou vetou: A bude sa to opakovať.

Film nie je kontroverzný - alebo aspoň nie spôsobom, akým by človek podľa námetu očakával. Anny prekvapuje práve tým, že nie je feťáčka, troska, ani príživník - iba usporiadaná staršia pani, ktorá si kvôli zúfalej finančnej situácii potrebuje privyrobiť. Třeštíková nám znova ukazuje jednu z foriem dane, ktorú si prechod na kapitalizmus vybral a ide z jej strany o tradične profesionálnu a zároveň ľudsky empatickú robotu. Záver ma dojal. 3,5*

Pre film je nepochybne príznačné, že sa začína koncertom skupiny Bez ladu a skladu. Podobne ako táto "predrevolučná" kapela, aj film pôsobí, akoby opatrne, no sebaisto "kopal" do už slabnúceho, umierajúceho medveďa, v podobe normalizácie. Poetika je tu pomerne ľahká, optimistická - a to napriek všadeprítomnej depresívnej šedi sídliskových panelákov. Osobne mám problém s miešaním češtiny a slovenčiny u niektorých postáv (riaditeľka), prípadne slovenských postsynchrónov pri českých hercoch, no nie je to niečo, čo by sa nedalo prežiť. Príbeh ubieha rýchlo, je živelný, zároveň ide o hodnotný dobový artefakt, nie len po príbehovej stránke, ale aj účinkujúcimi osobnosťami (Jaro Filip, Bez ladu a skladu, či začínajúca Zóna A, ktorá v tej dobe ešte nepochybne nebola krajne pravicová :) Bol som sám zo seba veľmi prekvapený, že som o tomto filme predtým nepočul, myslím že ide o výraznú súčasť našej kultúrnej identity.

Tieto Painlevého magické filmy zachytávajúce najkurióznejšie detaily života ako takého (v podobe pračudesných morských tvorov, ktorými bol natoľko fascinovaný) nemajú šancu zostarnúť ani o sekundu. Nemá na nich čo starnúť, stále sú čarovné a navždy budú.

Bizár takých rozmerov, že divák (niekoľkokrát za každú jednu epizódu) spochybňuje jeho autenticitu. Tak či tak, Cohen je komediálny génius a pán herec.

Bolo naozaj treba tie vedľajšie linky troch "nápadníkov"? Pridali niečo (príjemne empaticky vystihnutému) hlavnému príbehu? 3,5*

Vierka mala skutočne akýsi dar od Boha, ktorý si zrejme ani sama neuvedomovala - a jej okolie tiež nie. Skutočne fascinujúci stret odlišných mentalít. Priznám sa, že môj vnútorný podvedomý rasista očakával v tomto "sociálnom experimente" ešte vyhrotenejšie situácie - tu sa však (dobre, možno okrem matky Viery) nedá jednoznačne ukazovať prstom na vinníkov. Jedná sa o komplikovanú sociálnu situáciu a rodine Berkyovcov s Idou skrátka nezapasovala akási vnútorná vzťahová dynamika, ich prístupy k životu boli príliš odlišné, čo je súhrnom mnohých faktorov. S malou talentovanou Vierkou sa následne zahralo nie len prostredie v ktorom vyrastala, ale i osud (Tj. Superstar a čo po nej nasledovalo). Ja by som si prial ďalší dokument o 15 či 20 rokov neskôr. Snáď k nej bude budúcnosť tak nežná, ako tvorcovia tohto dokumentu (vrátane Idy).

Dokument o cyberpunku ako umeleckom smere, žánri, či spôsobe života, ktorý zostarol nesmierne fantastickým spôsobom. Dnes už mimoriadne archaické, naivné a senzáciechtivé dielo, ktorá "bežnému, jednoduchému" publiku vysvetľuje fenomén, ktorý tu William Gibson začal. Tam, kde však Gibson videl dystopickú víziu skorumpovaného post-kapitalistického sveta, v ktorom jedinou cestou z chudoby je pouličný zločin, však autori dokumentu akoby videli žiarivú budúcnosť plnú svetielok, nápomocnej umelej inteligencie, či iných láskavých technológií, prenášajúcich nás do štedrého kyberpriestoru. Snažia sa pri tom omámiť diváka lacným CGI skorých rokov 90tych, počítačovými animáciami, ktoré neraz rušivo zasahujú do výpovedí spovedaných ľudí (napr. i Timothy Leary!), či absurdnými zábermi na vážne sa tváriacich "cyberpunks" - mládež posadnutú cyberpunkom, prišívajúcu si mikročipy na riflové bundy, presvedčených o tom, že keby chcú, môžu "niekoľkými klikmi posunúť NASA satelity". Takmer zabudnutá rarita, ktorá je dnes zaujímavá úplne iným spôsobom, než akým bola pôvodne zamýšľaná.