Matulko_

Tie 50. roky sú naozaj 50. roky. Dali si na nich záležať a s každou sériou sa to adekvátne posúvalo. Donovi Draperovi raz prajete, lebo je to self made man s talentom, druhý raz je to s odpustením dám hajzel, ktorému by sa malo všetko zosypať na hlavu. Vlastne radšej nie, lebo tým by sa seriál asi skončil. A to by som bol rozhodne nerád, lebo keď sa otvoria dvere na zasadačke a Don ako entertainer roka so sebavedomím astronauta, vojenského hrdinu, vzorného otca a playboya zároveň vojde dnu a všetkých ohúri svojimi kreatívnymi nápadmi, vtedy viete, že sa tešíte na ďalšiu časť. Keď som po prvej sérii nadšene rozprával spolužiakovi o parte kreatívcou z 50. rokov, ktorí oscilujú medzi autorskou genialitou a ťažkým worko/alko-holizmom, tak ma odbil strohou vetou: „No ja som počul, že je to taká telenovela pre chlapov...“ Samo, pozdravujem, mal si pravdu. Osobné životy prepletené s jednotlivými zákazkami, skrytými tajomstvami hrdinov, intrigami, atraktívnym prostredím a peknými tvárami sú naozaj akousi telenovelou pre pokročilých. Pridanou hodnotou je však skvelá hudba, náväznosť na realitu či historické fakty a v neposlednom rade aj schopnosť scenáristov zamotať dej aj po šiestich sériach bez toho, aby sa točili v kruhu a recyklovali. 5/5 Tešíme na siedmu sériu ;o)

Pri nedeľných neskorých obedoch padli postupne všetky série a nikto neľutoval, keď epizódy trvali dlhšie. Na tých kratších bolo niekedy vyslovene vidieť, že niečo z deja, resp. predlohy muselo vypadnúť, že tam niečo jednoducho chýba. Suchet = Poirot, na tom sa asi nič nezmení, a aj keď niektoré časti neboli tak dobré, ako iné, miesto pri stole mal každú nedeľu zaručené. Radi sme privítali aj Hastingsa, Jappa či pani Lemonovú. Na múčnik a čaj občas mohla prísť aj tá nepríjemná spisovateľka, čo v kuse konzumovala jablká a zneisťovala anglické vidiecké cesty nebezpečnou jazdou v jej dvojmiestnom roadstri počas posledných sérií. V literatúre existuje viacero kultových detektívov, ktorých prípady boli spracované vo filmoch alebo seriáloch. Poirot medzi nich rozhodne patrí a vďaka „Agatha Christie: Hercule Poirot“ s Davidom Suchetom je pre mňa jedným z najobľúbenejších.

Čím ďalej, tým viac sa mi potvrdzuje pravidlo, že ak pri výbere seriálu siahnem po niečom, čo má štempel BBC alebo HBO, tak nebudem sklamaný. Inak tomu nie je ani u Peaky Blinders. Excelentné obsadenie, živé prostredie s atmosférou. Hoci sa niekedy dá príbeh celkom predvídať, tak mi to neprekáža. Kamera a hudba sa tu stretávajú v excelentných scénach (aj keď na mňa pôsobia spomalené scény väčšinou veľmi silene, u tohto seriálu je to práve naopak). Vizuálne je to silné, ale rovnako to stavia aj na hereckých výkonoch. Je na čo pozerať a necelá hodinka na jednu časť je tak akurát. Päť hviezdičiek a jedno povzdychnutie, lebo už som za polovicou série.

S01: Už ste niekedy mali obdobie, že sa vám nedarilo? Problémy sa jednoducho začali generovať s takou rýchlosťou a komplexitou, že ste sa jednoducho museli stotožniť s tým, že ich riešenie nie je výhrou, len cestou k riešeniu ďalších problémov. Je ich také množstvo, že niekedy vytvoríte ďalší problém len preto, lebo naraz ním eliminujete tri predchádzajúce a deadline sa o niečo posunie. Neostáva vám nič iné, len stotožniť s tým, že toto je váš život. Hlavne nespomaľovať. Ak je vám tento stav povedomý, tak sa pravdepodobne voláte Marty a periete peniaze pre mexický drogový kartel. Krátky časový priestor, ktorý máte na splnenie svojich úloh, kombinuje zdrvujúce tempo s neznesiteľným kľudom, ktorý si vyžaduje riešenie bordelu, neustále sa zosypávajúceho na vašu hlavu. Dôvera sa stáva len ďalšou premennou vo vašich tabuľkách, kde je od začiatku výsledok nemenný (teda za predpokladu, že z toho všetkého chcete vyviaznuť so zdravou kožou). Primiešajte k tomu manželkinu neveru, deti v puberte, málo spánku a ešte stále nemáte kompletný obraz o tom, čo všetko sa môže v každom okamihu rozpútať. S02: Kde vzniká vina? Pri jednom nesprávnom rozhodnutí v minulosti, vedúcom k sérii nepríjemných kompromisov, ktoré musí inak dobrý človek robiť, aby si zachránil krk? Alebo sú tieto kompromisy len ďalšími nesprávnymi rozhodnutiami ktoré postupne menia človeka na niekoho oveľa horšieho a bezcharakternejšieho, kto v snahe zachrániť si krk prestal hľadieť na druhých? Poviete dosť a aj za cenu vlastného života či života svojich blízkych urobíte posledné správne rozhodnutie? Alebo sa rozhodnete pridusiť svoje svedomie (veď ono sa poddá) a budete i naďalej podstupovať kompromisy, až kým vás neprestane prekvapovať, na koho ste sa to zmenili? Mimochodom, nezabudnite sa usmievať! :o)