Aquarius

3D anime je zlo.

Moc ma to nezaujalo, po desiatich epizódach som prestal sledovať. Podiel na tom mal asi aj fakt, že som to mal vo veľmi nízkej kvalite (50MB real media súbory) a z krásnych pozadí mi ostali len hnusné šmuhy.

ťažko sa píše komentár k niečomu tak skvelému. Skôr taký menší grafomanský článok, ok? DOTD ma neustále podnecuje k premýšľaniu. Film sa nesnaží realisticky zachytiť čo by sa stalo kebyže začnú Ľudia vstávať z mŕtvych. Nemá ani poskytnúť autentický zážitok. Je skôr zamyslením sa nad mnohými vecami: médiom a médiami, filmom, žánrom, kamerou... Spočiatku mi vadili ploché figúrkovité postavy, ale sú proste postavami žánrovými, ktorým dali do rúk kameru. Tento cudzí objekt v ich fiktívnom svete (ak vo filme neslúži na nakrúcanie fiktívneho filmu ale filmovej "reality") akoby im pripomínal niečo, čo ani radšej nechcú vedieť. Nieje novinkou, že kniha (alebo knižnica) v knihe, alebo film (či kamera) vo filme, teda veci, z ktorých je tvorený ich svet, akoby pripomínali postavám, že ich svet je len umelo vytvorený a chcú tak vedieť čo je za ním, teda náš svet, svet čitateľa alebo diváka. To je starý spisovateľský vtip, prečítajte si nejakú Borgesovu poviedku alebo Sofin svet. Ide samozrejme o našu odvekú túžbu spoznať zmysel života, toho, kto nás stvoril (ak vôbec), zistiť, čo je za týmto svetom. Ale to odbočujem. Všimnite si, že vždy keď sa rozhovor stočí ku kamere a filmu, začnú sa z úst brakových charakterov rinúť celkom chytré veci. Navyše, konečne majú postavy niečo ako žánrovú pamäť. Nevedia síce, že majú čo do činenia so zombíkmi a že najlepší spôsob zabitia je shoot 'em in da fuckin' head, ale aspoň vedia o ideových predchodcoch zombíkov, o múmiách. Ale nieje to len pohodové žmurkanie na poučeného diváka, je to priamy útok naňho. Postavy hovoriace do kamery akoby oslovovali priamo divákov. Celá táto vec so zombíkmi je už od Romerovej prvotiny len akousi alegóriou, metaforou, odrazom v zrkadle toho, čo sa nás v reále dotýka. Zavedenie reálnych dokumentárnych záberov bol skvelý ťah, rovnako ako pasáž o nehodách, od ktorých nedokážeme odtrhnúť zrak. Nechceme pomôcť, chceme sa len pozerať. A zaznamenávať. Kamera je na jednom mieste pripodobnená k zbrani, obe sa ľahko používajú. Stačí len namieriť na ten správny cieľ. Ak to nieje na kamere, akoby sa to nikdy nestalo. Film tiež zachytáva súčasnú preinformovanú spoločnosť, kde sa človek stráca v spleti rôznych ďalších verzií pravdy. A na záver sa nás tento "skutočný, surový dokument" (slovami jeho fiktívneho režiséra) pýta, či sú ľudia hodní záchrany. Dokopy nič, čo by ste čakali od video-filmu o zombíkoch od vyčpelého Romera, že? Film skôr občas pripomína Lost Highway. Alebo survival hru. Alebo ako staré horory, keď ešte boli brané ako umenie, alebo Romerov prvý film. V tých krásnych čiernobielych záberoch z bezp. kamier v honosnej vile, v dlhých statických záberoch a soškách antických hláv vrhajúcich čierny tieň na bielu stenu, a zakrádajúcom sa zloduchovi v lacnom kostýme múmie. A tie humorné campové momenty, kedy som sa medzi tým depresívnym nábojom filmu zasmial. Usmieval som sa na horor celkom dosť, ale nie preto, že by bol prehnane humorný, ale nad tým aký je čertovsky chytrí.

Na Greenawaya dosť jednoduchá a úprimná oslava vody a života. Hudba Michaela Nymana je to najlepšie z celého filmu a možno tá najlepšia vec, akú kedy zložil.

Tak trocha antitéza k Intervalom. Mal som podobný problém ako u Prospero's Books, totiž že som nerozumel anglickým titulkom. Pretože tak ako je pre mňa Shakespearovská angličtina do veľkej miery neznámym jazykom, rovnako aj vo Water Wrackets (Wrackets?) akoby sa Greenaway snažil používať menej známe anglické slovíčka a ešte to premiešať s množstvom mien. Teda zážitok to bol dosť joyceovský :) A keďže hlavným účelom tohto a iných greenawayových kraťasov je skúmať to ako zvuk ovplyvňuje naše vnímanie obrazu (a naopak), minulo sa to v mojom prípade účinkom. Ale to je len môj problém.

Benátky bez vody tri krát rovnako vždy s iným zvukovým podkresom alebo pekná demonštrácia toho ako zvuk ovplyvňuje naše vnímanie toho čo sledujeme.

Asi som mal nejakú "cut" verziu, alebo som dostatočne otrlý, každopádne niečo, čo by som si dokázal predstaviť, že by mohlo niekoho znechutiť, sa nekonalo. Podobne pojatý večný súboj súdržnosti a krehkosti ľudského tela by som rád uvítal v podstatne nekompromisnejšom À l'intérieur. No prečo to muselo byť také blbé? Otrepaný dej so zbytočnými politickými podtónmi by sa dal prekusnúť, keby nebol taký blbý. Uziapaná blbá, hrdinka, ktorá ma potešila jedine vtedy, keď som si na polsekundy myslel, že je mŕtva a film tým pádom končí, sa márne pokúša utiahnuť druhú (alebo tretiu?) časť filmu, kde už všetci jej mužskí muži sú bohužiaľ mŕtvy. Niežeby neboli blbí, ale bola s nimi aspoň zábava (scéna "Já se tadyk zašprajc"). A čo monštrá? Dvojica drsných sexy ženských (drsných asi ako nonmetalové skupiny, ktoré počúva moja 45-ročná teta a sexy asi tiež tak nejak), nejaká Quasimodo, dáky mäsiar, voľajaký frantík a akýsi Deutsche Kunde, slovom šecko jedna blbá pakáž, pobiť ich všetkých aj s tými Albánskymi zlodejíčkami, však on už si ich pán boh rozštvrtí. Vizuály sú dosť rozpoltené, na jednej strane hnusné akčne rozklepaná scény s epileptickým strihom, ešte vytiahneme contrast a bude to ako že Greengrass točí Saw, oki? A podkresliť to takou dobrou hudbou, barbari! Na druhej strane niekoľko skutočne fajn záberov, hlavne noc je krásne čiernomodrá. Hmhm.

Super zvuk, dobrí herci a perfektný koniec à la Rubber Johnny. Pôvodne som chcel hodnotiť slabšie, pretože zápletka je dosť otrepaná (i keď príjemne nedovysvetlená). Všetko to však zachránil night-vision záver, ktorý šiel až na dreň :-)

Nudný a trápny film, ktorý pôsobí strašne umelo a chcene, ako reklama alebo videoklip. Mal som pocit že všetko, vrátane hercov a stromov, je po nakrútení záberu rozmontované a pred ďalším záberom zasa zmontované. Ale Tadanobu Asano a Kyôko Koizumi sú celkom v pohode.

Jediné stálo za to bolo to vyvraždenie rodiny. Človeka až napadá či by nemal Haneke natočiť ďalší remake Funny Games špeciálne pre ázijské publikum :)