Ten Druhy

Frustrovaná ženská s nejasnými bludnými predstavami zmätene pobehuje ulicami vilovej štvrti a ani "pánboh" nevie, čo sa odohráva v jej hlave. To, že je ľudská myseľ záhadou, som vedel dávno, ale v Ausentes nebolo takmer nič, čo by ma na tomto zistení mohlo fascinovať. Hodina filmu uplynula a na monitore priemyselnej kamery sa objavila záhadná žena v čiernom, pred supermarketom ležala mŕtva mačka (z brucha sa jej valili vnútornosti) a v dome niečo divne šramotilo. Všetkého tam bolo akosi málo a hoci Ariadna Gil hrala odušu, nestačilo to. Do konca filmu síce pribudla jedna scéna, pri ktorej ma zamrazilo, záver bol však predvídateľný...

James Bond - agent 007 - Pierce Brosnan v úlohe podlého vydierača? Stále som si myslel, že je to klamlivá hra a skutočnosť lepšia než sa zdá. Aj bola. Stereotypy jednoducho nepustia. Hrdina, zafixovaný ako kladný, v roli záporáka riskuje fiasko. Je mu ťažké uveriť. Vlastne som neveril ani Gerardovi Butlerovi a Marii Bello, že sú manželia. Príbeh bol vykonštruovaný a umelý, rádoby prekvapivá pointa ho zabila. Taká malá zatuchnutá story o nevere z toho nakoniec vzišla. To bolo všetko? Určite sa z námetu dalo vytrieskať viac, možno s presvedčivejšími hercami

Carrier mi atmosférou zapadnutého mestečka Sleepy Rock pripomenul Twin Peaks, spracovanou témou zase Crazies, ale ani jednému zo spomenutých filmov sa úrovňou nevyrovnal. Základný nápad bol absurdný a pritiahnutý za vlasy. Neznámy vírus spôsoboval, že sa obyvatelia mestečka rozpúšťali ako v kyseline. Avšak gore bolo v tomto filme ako šafránu, úmrtia boli zvyčajne situované mimo obrazu. Podobne to bolo s nahotou, takou typickou pre horory 80. rokov. Všetky, možno aj pekné, baby dôsledne ukrývali svoje ženské krivky vo fólii alebo igelite, aby sa uchránili pred smrtiacou nákazou. Napokon, Carrier je skôr čierna komédia ako horor, občas aj skutočne zábavná.

Keď sa na scéne objavila chlpatá rajčina so zelenými nožičkami, ktorá vydávala divné detské pazvuky, tak som si povedal, že nič nie je také zlé, aby to nemohlo byť ešte horšie. A naozaj aj bolo. Trápnosti a hlúposti je v tomto filme na rozdávanie. Návrat vražedných rajčiat je gýčová zlátanina, vytvorená na základoch otrasného scenára, na ktorú sa však nemožno hnevať, pretože je schopná sebakritiky. V podstate ide o milo zbabraný film, pri sledovaní ktorého netreba príliš zapájať mozog. Tvorcovia však poznajú isté hranice, vďaka čomu tento film nespadol do žumpy kinematografie. Dokázali sa napríklad vyhnúť prílišnému zobrazovaniu nahoty a explicitného násilia, ako to býva zvykom pri podobných filmoch z dielne Tromy. Nebolo totiž potrebné takto zakrývať hereckú neschopnosť - v tomto filme sú najmä mladí herci (Clooney, Starke a Mistal) naozaj sympatickí a vo svojich rolách aj presvedčiví. Navyše sa tomuto filmu podarilo vyčariť atmosféru 80. rokov.

Laura Prepon v roli Karly Homolky je buď úplné herecké poleno, alebo je kľúčovým zámerom tvorcov skresliť skutočnosť. Žiadny originálny pohľad na skutočné udalosti sa však vo filme nekoná. Práve naopak, Karla Homolka v spornom podaní L. Prepon vyznieva ako poľutovaniahodná naivka, ktorá v ošiali lásky nekriticky plní všetky priania a príkazy svojho šialeného manžela Paula Bernarda. Patologický vzťah vyústi do brutálneho domáceho násilia, ktoré strieda vražedná mánia. Aj z kriminálnych činov vychádza Homolka ako úbohá týraná žena, ktorá okrem spoluúčasti na vraždách vôbec nemá na výber. O to prekvapivejšie je potom rozhodnutie väzenského psychiatra, ktorý zamietne možnosť predčasného prepustenia "chuderky" Karly z nápravného zariadenia. Rozhovor psychiatra a vrahyne, ktorý mal vytvárať rámec príbehu a umožniť prienik do chorej mysle známej kriminálničky, je len ďalší neprirodzený pokus tvorcov filmu, umelý ako PVC. Škoda premárnenej šance.

Už viacero pornohercov so striedavým úspechom sa pokúšalo presadiť v hororových filmoch. Najpresvedčivejšou z nich bola azda Marilyn Chambers v Cronenbergovom filme Rabid (1977). Starnúca legenda porna Ron Jeremy skúsil zaujať v bláznivej žánrovej metelici hororu, komédie a sci-fi, v One-Eyed Monster. Pravda, v tomto filme to skúšalo aj zopár jeho kolegov z brandže (napr. Veronica Hart). Práve Jeremy, s neprehliadnuteľným pivným bruchom, mal na túto kombináciu žánrov fyzické predpoklady, ktoré žiaľ nepotvrdil. Ale to je problém celého filmu, ktorý viac sľubuje ako v skutočnosti poskytne. Komediálna zložka je hroznejšia ako hororová, a tá zase vyznieva smiešne. Problém štábu pornofilmu, ktorý je v horskej chate odrezaný od sveta snehovou fujavicou má 24, 7 cm, mimozemský pôvod a všetkých terorizuje. Napriek tomu sa nič bizardné nedeje. Za celý film sa objaví iba možno jedna poriadna gore sekvencia a sexuálny obsah je obmedzený len na ukážky pŕs a početné vulgarizmy. Z One-Eyed Monster mohla byť poriadna recesia, ale na to sa tento film berie príliš vážne a dokonca očakáva, aby ho vážne brali aj diváci. To však vzhľadom k jeho základným súradniciam nie je úplne možné.

Nevýrazný, mdlý a nezáživný film s neujasnenými cieľmi, ktorý je žánrovo nevyhranený, no smeruje k hororu a ešte viac k sci-fi. Nechcem spoilerovať, ale skutočnosť, že príbeh pointuje vo chvíli, keď mladoženáč odkrýva "strašné" tajomstvo potom, čo manželke strčí ruku do vagíny, považujem za katastrofu. Možno nemám zmysel pre humor, ale na toto si o pár rokov už nikto nespomenie. Na dobrý nápad netreba vysoký rozpočet, na financie by som to nezvaloval.

Veľký vták bez štipky fantázie, to je skutočná nočná mora. Podobne je na tom aj rozparovač z Rivertonu, ktorý sa za takého operenca prezlieka, bohužiaľ nemá invenciu. Akýmsi štepárskym nožom monotónne podrezáva svoje obete, rovnako jednu za druhou akoby pracoval v ovocnom sade. Problém nebol v jednoduchosti, ktorá sa spája s tínedžerskou vyvražďovačkou, ale v tom, že sa tejto jednoduchosti vzdáva. Najmä v spôsobe, akým prezentuje rozdvojenosť osobnosti, prevteľovanie duše mŕtveho rozparovača. Mal som z toho guláš, Craven to prekombinoval, prestával som sa v tom skrátka orientovať. Už v úvode som začínal tušiť, že zámer autora môže aj nevyjsť. Rozprarovača zabili veľakrát na to, aby znova ožil. Postavy tínežerov boli šedou nediferencovanou masou. Jedinú, ktorá sa ako-tak odlišovala - náboženskú fanatičku Penelope (Zena Grey) - skolil vrah medzi prvými.

Dlho som som sa vyhýbal filmu Saint Ange, a keď som si ho napokon pozrel, utvrdil som sa v tom, že som urobil dobre. Spočiatku to tak ale vôbec nevyzeralo. Kombinácia atmosferického prostredia katolíckeho sirotinca kdesi v lesoch a uhrančivej hudby vyzerala sľubne. Potešilo ma aj obsadenie Catriony MacCollovej - herečky zo starých fulcioviek. Výtvarne je tento film takisto zvládnutý: ošarpaný lesný cintorín nemal chybu. Kamera ponúkala pekné zábery, herečky sa naozaj snažili, ale to bolo všetko. Úplná obsahová impotencia a bezzubý scenár poslali film ako celok do podpriemeru. Duchovia, ak už sa aj objavili, boli apatickí. Šramot v dome a hudobný motív ešte horor nerobí.

Značne nesúrodý slasher kanadskej produkcie, v ktorom padne za obeť asi pätnásť osôb, pričom jasne dominujú ženy. Dej brzdia rôzne bizarnosti, skoro humorné absurdity, surreálne obrazy atď. Zabiják vraždí na diskotéke v maske králika, potom v nemocnici prezlečený za gorilu... Jeho vražedný amok je opodstatnený kliatbou v 14. storočí, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu. Flashbacky do minulosti ešte prehlbujú rozpačitý dojem z filmu. Režisér Ota Richter (zrejme český emigrant) sa zjavne pokúšal o vyjadrenie hlbšej myšlienky spôsobom spracovania, ktorý vzdialene pripomína výboje československej novej vlny, ale podľa mňa mu to nevyšlo. Za pozornosť stojí azda len hudobná participácia Evžena Illína na tomto filme.