tuberatanka

Dokumentárno-experimentálny film dvojice Ján Bošanský-Lukáš Perný, prevedený do-it-yourself spôsobom, ktorý podčiarkuje úprimnosť, s ktorou toto dielo vznikalo. Ide o hudobný album za sprievodu videa, čím sa autor odkazuje na podobne koncipované výtvory súčasnej svetovej psychedelickej scény, akým je napríklad ODDSAC od Animal Collective. Lukáš Perný ako strihač v tomto diele ukazuje svoj cit pre psychedéliu, oproti tej zo 60tych rokov ale v zbesilom tempe modernej doby, s presahom k známemu dokumentárnemu filmu Naquoyqatsi. Zostrih filmu kongeniálne ladí s úprimnou kutilskou estetikou kameramana Jána Bošanského, ktorý disponuje štyrmi kvalitami: smartfón, veľa času, osobitý cit pre detaily a široký tématický záber. striedajúc zábery vtáctva (rozličných druhov), hmyzu, húseníc, posunovania vlakových súprav, kebabov a inej stravy, ľudí prechádzajúcich cez most, alebo Mesiaca v splne, slúžiace ako dekórum k záberom zobrazujúcim binárne opozície súčasného sveta prostredníctvom paralelného zobrazovania žobrákov a smotánky, čím človeka prinúti zamyslieť sa nad svetom žobrákov a smotánky. Kamera citlivo sleduje ladné krivky polonahých žien na módnej prehliadke. Film sa valí dopredu neúprosne a rýchlo rovnako ako zvuková stopa tvorená sólovým hraním na bicie nástroje trvajúcim 44 minút, vďaka čomu sa mu dĺžkou jeho bubeníckeho sóla podarilo prekonať aj legendárneho mága na bicie Johna Bonhama z Led Zeppelin. Slabšou stránkou je angažmán Ota Zaťka, ktorého prednes nedosahuje rovnakého zápalu a sugescie, aký poznáme z jeho videí na YouTube, silnejšou sú náznaky experimentálnej elektroniky a plunderfónie na niektorých miestach, čím sa autor pravdepodobne snaží zacieliť film aj na publikum bratislavských klubov Fuga a A4-Nultý priestor. Hodnotiť film hviezdičkami sa zdráham, jednorozmerná škála nedokáže podchytiť mnohostrannosť tohoto výtvoru.

parodický skeč z dnešnej hyperaktívnej doby (post)internetovej, ktorú pripomína zbesilý nahustený strih, miešanie čo najviac čo najnesúrodejších prvkov dohromady, a štýl humoru, v ktorom často netreba hľadať žiaden zmysel. lenže ono sa tvorcovia rozhodli v tomto štýle natočiť paródiu na estetiku 80tych rokov - čo je asi rovnako beznádejný pokus ako urobiť paródiu na Ivana Gašparoviča, vždy to totiž stroskotá na nedosažiteľnosti originálu (a v tomto prípade hlavne na tom, že v dajme tomu Robot Chicken to už urobili lepšie, keďže sa tam viac sústredili na parodovanie priblblých scenárov namiesto na formálne ozdôbky typu namixovanie zrnenia starej VHS pásky a lacnej 80's synth hudby všade kde ťa napadne). viac tento film funguje ako obraz dnešnej doby, postpostpostvšetko pomiešanina hocičoho čo vám napadne postrihaná do podoby uletene akčného parodického youtube klipu. v tomto smere to nie je ani prvé, ani najlepšie, ale je to urobené solídne a poteší.

Poctivé béčko, ktoré sa na nič nehrá - tá pokleslá sebairónia, nadhľad a ničím nemaskovaný amatérsky (ale v rámci toho remeselne poctivý) prístup tu totálne fungujú. Ani stopa po typickej kŕčovitosti slovenského hraného filmu - výkony nehercov sú občas kostrbaté, čo ale často vedome využívajú ku komickému efektu (esenbáci v aute: "do piči, strieľajú po nás guľometom!"), a žiaden afekt tu nehľadajte - prirodzene tu znejú dokonca i nadávky či použitie slangu alebo prízvuku (čo sa v slovenskom filme nedeje tak často). Film má spád od začiatku do konca, prázdnych momentov tam nie je až tak veľa, zombíkovské scény sú poctivo nechutné (aj keď mohli byť ešte viac a mohlo ich byť ešte viac), k slovu prídu guľomety, samopaly, sekery, nože, či reťazová píla sovietskej výroby, vnútorností trochu málo, zato krvi dostatok. A nechápem, odkiaľ tvorcovia pozhŕňali toľko autentických dobových rekvizít... Chcelo by sa možno napísať, že svojim okato uletene kostrbatým scenárom film občas pôsobí až priblblo nereálne, ale ono to aj vďaka celej tej ničím nemaskovanej trashovosti naopak v kontexte slovenského filmu nakoniec pôsobí až nečakane duchaplne... A hlavne, po filmoch ktoré sa často rozpačito snažia vyrovnávať sa s dobou socializmu, táto nekompromisná paródia je presne to čo tu chýbalo. "Neboj sa, to je iba Lenin". Nabudúce trochu kratšie a trochu ešte viac odvážnejšie, ináč krása.

Braňo Jobus je bezpochyby nadaný rozprávkar a kreatívny hudobník rozličnými spôsobmi miešajúci alternatívne hudobné smery s estetikou pokleslých vidieckych zábav. Mám ale podozrenie, že v tomto filme zasahoval trochu priveľa na úkor režiséra (ktorého pôvodnou ambíciou bolo zrejme zblízka zdokumentovať dianie na festivale Vrbovské Vetry), a značne veľká (najzaujímavejšia?) časť natočeného materiálu musela ísť stranou. Keďže som sa zúčastnil oboch festivalov, často som videl filmový štáb ako pobieha a s úspechom vyhľadáva najzaujímavejšie či najkurióznejšie situácie ktoré sa na tomto festivale priam núkajú; film je však z veľkej časti poňatý ako sebaprezentácia Braňa Jobusa a jeho tvorby, a použitý materiál bol tomu podriadený. Film je teda určený skôr ako nejaký základný prehľad pre ľudí, ktorí ešte neprišli do styku s bohatým svetom a tvorbou tohto človeka - fanúšikovia už väčšinu vecí v tomto filme spomenutých určite dôverne poznajú, aj keď sa na nich radi pozrú znovu. Pre tých budú asi najzaujímavejšie nanovo priamo v dielni natočené hudobné ukážky Vrbovských Víťazov.

Zaujímavý pohľad do života pank-folkáča na svojpomocne zorganizovanom turné. Koncerty, premiestňovanie sa medzi mestami, miestni ľudia. Točenie prebiehalo trochu krátko a domovského publika či prostredia bolo primálo na to, aby sa zozbieralo väčšie množstvo nejakého naozaj nečakaného materiálu, nejakú cestopisnú hodnotu tu nehľadajte, ale kto je fanúšikom DFF, ten si príde na svoje, a tých 50 minút uplynie celkom rýchlo.

Niektoré veci sú tým lepšie, čím sú jednoduchšie. Hudební masakry boli skvelé ako hudobná freakshow tých najväčších bizarností tunajšej scény. Komentáre k dotyčným dielam vo forme blogov boli k veci, ale napísané priemerne, občas zdĺhavé a neprinášali žiadne nové či objavné myšlienky. Videoblogy sú na tom podobne ako blogy, len sú ešte o niečo zdĺhavejšie a o trochu menej k veci. Takže v skratke: hudobná freakshow je na tomto celom značne zaujímavejšia, než vklad autora programu.

Vtipný hyperaktívny výplach s drsným humorom, vysoká frekvencia nápadov na minútu. Konečne nejaký vydarený slovenský pokus o southparkovský/simpsonovský humor. Chcem viac!

Generický filmový príbeh vzniknutý zostrihaním krátkych fragmentov z obrovského množstva iných filmov. Efektívna prehliadka tých najotrepanejších filmových klišé a najotrepanejších filmových postupov, v obrovskej koncentrácií na krátkej časovej ploche. Zábery z úplne odlišných filmov na seba nadväzujú vskutku plynule, avšak skôr než na prekvapivosť či iróniu (ktoré preblesknú iba občas) je tu dôraz hlavne na vzájomnú podobnosť záberov, čo dokopy dáva krásne panoptikum všetkých otrepaných filmových klišé, archetypov a stereotypov, navyše pravdepodobne na rovnakej časovej ploche obsažnejšie a pútavejšie než väčšina filmov, z ktorých to bolo zostrihané.

Na rozdiel od Pána prsteňov, tu máme film, ktorý sa snaží jednu krátku rozprávkovú knihu rozviesť do troch filmov, oplývajúcich vskutku štedrou metrážou. Pôvodná predloha bola písaná sympaticky naivným rozprávkovým spôsobom, toto je ale snaha o nadupaný a vážny veľkofilm v štýle Pána prsteňov. V tomto prípade ale z toho vznikla nehorázne rozťahaná, a sterilne digitálne vyleštená prázdnota v štýle "čím dlhšie, tým lepšie", ktorá sa snaží hrať na efekt, ale obsah tu chýba.

Balkánsky turbofolk v kombinácií s digitálnymi efektami ako z ruských svadobných videií dávajú tušiť, že sa bude jednať o nevšedný umelecký zážitok. Bohužiaľ, privolaní statoční slovenskí mládenci sa báli sedieť na ozajstných stromoch, preto sú na konároch stromov iba digitálne pricapení za pomoci najmodernejšej počítačovej technológie dostupnej v slovenských filmových štúdiách, a vôbec to nerozpoznáte! Pre umocnenie dojmu lacných drog všade okolo poletujú lacné umelohmotné farebné digitálne motýliky a Kristína občas šliape po vo vzduchu sa vznášajúcej kvetene ktorá sa tam zjavila z 3D počítačovej hry naprogramovanej niekedy v roku 1995. Všetko to je prirodzene sofistikovaný umelecký zámer, pretože to kongeniálne pasuje k hudbe, ktorá svoju trashovosť ničím nezakrýva a hrdo sa hlási ku kultúrnemu dedičstvu slovenského piko-danceflooru a balkánskeho turbofolku, ktoré určite ostávajú aktuálne aj v roku 2012 ako večná a nemenná kultúrna konštanta až natoľko, že niektorí poslucháči či kritici to označujú za "folklórne vplyvy". Kombinácia týchto faktorov nakoniec zabrala, a video dostáva jednotku s hviezdičkou! Teda dobre, po jednom pozretí to už nudí, tak ostanem iba pri tej hviezdičke.