Turiec

Film plný nádhernej prírody a scenérií. Ukazuje vojnu z pohľadu žien, ktoré zostali doma. Zatiaľ, čo muži bojujú so zbraňami na bojisku, ženy musia bojovať o prežitie doma. Veľmi príjemný film s výbornými hereckými výkonmi, kde Renée Zellweger častokrát strháva všetku divácku pozornosť na svoju postavu - mladú žoviálnu a živelnú Ruby.

Vždy ma prekvapí, čo dokážu robiť ľudia tým, ktorí sú iní. Tým, ktorí vyčnievajú. Keďže ide o historicko-romantický film, zdá sa to byť také vzdialené. Ale nie je.

Mohol by to byť celkom dobrý triler, nebyť prehnaného a zbytočne násilného záveru.

Na ostrove Gotland žije mladý pár. Všade navôkol zúri vojna. Jan a Eva Rosenbergovci sa snažia zostať stranou, ale nejde to. Vojna ich vtiahne do svojho ošiaľu. Bergman s pomocou výborných hereckých výkonov hlavných predstaviteľov a niekoľkých skvelých scén ukazuje nielen hrôzy akejkoľvek vojny, ale hlavne to ako mení ľudí. Je to jednoducho film o hanbe.

Do mestečka/dediny s príznačným názvom Dogville prichádza šarmantná pôvabná a milosrdná Grace. Potrebuje sa ukryť pred nebezpečenstvom a miestni obyvatelia ju prichýlia. Hoci je dej filmu pomerne jednoduchý, kladie vysoké nároky na divákovu pozornosť. Treba si zvyknúť na zvláštnosť kulís aj snímanie kamerami z ruky. Množstvo striedania detailov a preostrovania robí snímku mierne chaotickou. K zložitosti prispievajú aj dialógy a čítaný komentár. V živote som nepočul toľko zložitých a dlhých vetných konštrukcií za sebou. Divák ale skoro pristúpi na túto hru. Veď práve kamera spolu so zmenami nasvietenia scény vytvárajú atmosféru filmu a aj napriek divadelne pojatým kulisám vťahujú do deja. Najväčšiu zásluhu však treba priznať hercom, predovšetkým Nicole Kidman, hlavnej predstaviteľke. Miestni obyvatelia sú tými, ktorých zvykneme nazývať slušní ľudia. Práve voľnosť a scéna bez kulís naznačujú ich otvorenosť. Akoby jeden pred druhým nič neskrývali. Opak je však pravdou. Dedinčania rovnako ako mnohí z nás majú vo svojom vnútri, vo svojom "dome" špinu a hnus i napriek navonok milému a láskavému správaniu. Lars von Trier však divákovi umožnil vidieť cez steny až úplne do vnútra. A tak zatiaľ čo sa doma hrajú deti, vo vedľajšom dome môže niekto znásilňovať ženu. Veľmi pôsobivé... Dogvillčania ako obraz súčasného ľudstva si myslia, že dovnútra im nevidno a môžu zneužívať svoje postavenie beztrestne. Ale čo ak jedného dňa trest predsa len príde... Miestami až nelogicky poddajnú a bezbrannú Grace zrejme nemožno chápať doslova. Na správaní sa k nej tvorcovia ukazujú pravú tvár súčasného ľudstva bez moralizovania so všetkým pokrytectvom, lžou, falšou a zlobou. Samotný šokujúci záver, netreba chápať samoúčelne. Núti zamyslieť sa nad pár vecami. A to je dobre.

Klasická disneyovka s animáciou a hudbou zodpovedajúcou dobe vzniku. Hlavne spievaná časť silno pripomína Princeznú so zlatou hviezdou.

Výborná komédia s výbornými hereckými výkonmi. Až do absurdnosti dovedené každodenné problémy. Určite nešlo o výsmech mentálne retardovaným. Práve ústredná dvojica ako jediná sa milovala naozaj. Ostatní predvádzali len divné pokusy. Záver mi však pripadá príliš umelo dorobený v štýle Amélie z Montmartru. Akoby tam nesedel.

Oddychová podpriemerná komédia o láskach a diétach (chudnutí). Z celého filmu je najzaujímavejšia hudba. Tú však už asi poznáte z OST Underground.

Vynikajúci nápad. Päť samostatných poviedok, ktoré spája to, že sa odohrávajú presne v tom istom čase a v taxíku, ale v rôznych končinách sveta. Prvá poviedka z Los Angeles je len akoby na zahriatie a potom nasleduje skvelý a komediálny New York. Paríž je komorne dramatický, ale minimálne rovnako dobrý ako NY, na to pokračujeme v tragikomickom duchu v Ríme a skončíme v dráme, ba možno povedať až tragédii v Helsinkách. Táto cesta okolo sveta síce trvá niečo vyše dvoch hodín, ale rozhodne som sa ani chvíľu nenudil. V priebehu 129 minút ma Jim Jarmusch niekoľko krát rozosmial a prinútil sa zamyslieť. Čo možno chcieť viac.

Pre každého fanúšika Kurosawu povinný dokument. Hovorí o Kurosawovom detstve, jeho rodine i začiatkoch pri filme. Predovšetkým však kladie dôraz na jeho dielo. Okrem útržkov z interview a z Akirovej autobiografickej knihy "Something Like an Autobiography", o svetoznámom režisérovi hovoria aj filmoví historici a kritici, režisér Kon Ichikawa, či herci Michiko Kyo, Isuzu Yamada, James Coburn, Clint Eastwood, Tatsuo Nakadai, jeho spolupracovníci a jeho deti. Dozviete sa možno zaujímavé veci, ktoré ovplyvňovali videnie režisérovho sveta a jeho jednotlivé filmárske obdobia, aj prečo sa pokúsil spáchať samovraždu...