petite fille

nikdy by som si nebola pomyslela, že ma takáto somarina pobaví ako sa pobavila, ale stalo sa (slzy v očiach miestami, vskutku!) ... je to dobre vymyslená a prekvapivo svieža hra s klišé.

rytmus rutiny nemusí byť vždy ubíjajúci. práveže obsahuje mnoho zvláštnych detailov, čo si nevšimneme. obyčajný, každodenný život je umenie, ktoré je ťažké vyjadriť filmom, tak dramatickým médiom. verím, že mnohým tento pokus bude pripadať nudný, banálny. iní však dostanú chuť čítať (a možno i písať) básne. aj napriek tomu, že tie vo filme neboli vždy geniálne. a možno takto to malo byť. nie každý deň vytvoríme majstrovské dielo.

taká príjemná podívaná na dobrú noc, niečo podobné ako The Help. to, že je teraz korektné točiť takéto filmy, mi zase až tak nevadí, lebo som skôr z tej časti ignorantského obecenstva, ktoré je rado, že sa mu odkryla aj táto časť histórie, akokoľvek už je prifarbená. potešila ma i prítomnosť Octavie Spencer, hoci tá má vždy (i vo veľajšej role) také grády, že zatieni ostatných protagonistov.

to, čo robí tento dokument takým silným, je veľmi vhodne zvolený spôsob rozprávania príbehu. ako inak možno autenticky stvárniť život tejto tvrdohlavo živelnej dámy? je to trošku podobné, ako keby ste si sadli s k videu s jej priateľmi - môžete o nej debatovať hodiny a hodiny, ale všetky biele miesta aj tak nevyplníte. a to vlastne ani nemusíte. v tomto duchu tento film prináša autentické odpovede, ale zároveň i načrtáva ďalšie otázky.

apocalyptické kulty sú bezpochyby hrdou americkou tradíciou, už len preto je toto ich sarkastické sitcomové prevedenie hodné pozornosti. myslím si, že tento ďalší projekt, na ktorom sa podieľa už teraz legendárna Tina Fey, je vydareným krivým zrkadlom americkej spoločnosti dokonca aj vtedy, keď sa o to priamo nesnaží. najsilnejšia je, samozrejme, hlavná dejová linka s výbornou Ellie Kemper, reverendom a ostatnými ženami z bunkru. rodina Vorheesovcov sa podarila solídne, Jane Krakowski si úspešne strihne rolu občas silno evokujúcu Jennu Maroney z 30 Rock, čo fanúšika rozhodne neurazí. mužské postavy mi však prídu ako najslabší článok alebo skôr ako taký doplnok, a v tejto absencii naozaj dobre napísaného chlapa vidím najväčší nedostatok šou (oäť sa nemôžem vyhnúť porovnávaniu s 30 Rock, chýba mi tu podobná nesmiernosť ako bol Baldwinov skvelý Jack Donaghy). špeciálne miesto zaujíma Tituss, pri ktorom vzniká trochu rozpačitý dojem, že je tu dosadený z akýchsi politických gender korektných dôvodov, i keď aj on má svoje vtipné momenty (ale tých je najmenej). čaro tejto produkcie spočíva hlavne v dobrom scenári plnom skrytých gagov a slovných hračiek (tie najlepšie narážajú na 15-ročný výpadok Kimmy z vývoja spoločnosti a technológie), pri čom si hovorím, že keby takúto zápletku vzali do rúk iní ľudia, mohlo by to dopadnúť ohromným trapasom. snáď môžem oprávnene očakávať, že po takomto kvalitnom rozbehu sa v budúcnosti sa latka ešte zdvihne.

toto hodnotenie som dosť zvažovala. napriek tomu, že ma tento film dosť bavil, pri spätnej úvahe mi začalo dochádzať, aký nekonzistentný vlastne je, už len z hľadiska časovej osi: najprv sa ťahá v období rozbiehania kariéry N.W.A, potom rýchlo preskakuje pár rokov do budúcnosti, kde zase rieši iné konflikty súvisiace s hudobným biznisom. popri tom to má však celé šťavu (obzvlášť v prvej časti) a rozhodne funguje ako fajn úvod do scény gangsta rapu. nevyhneme sa ani patetickosti a idealizácii (áno, rozumiem, o mŕtvych len dobre...). toto však pripisujem na konto producentov - Ice Cube a Dr. Dre si na seba predsa špinu hádzať nebudú (alebo aspoň nie viac špiny, než je nutné). každopádne, dá sa na to dívať ako na peknú videoklipoidnú autobiografiu.

filmy štúdia Ghibli vo mne obvykle silne rezonujú práve výberom originálneho námetu, ktorému spracovanie vlastne vzdáva hold. často ide práve o tému priateľstva, a tá nebýva toľko vyzdvihovaná v západnej kinematografii. i preto mi Marnie v dobrom pohladila dušu, ale zároveň i šokovala zobrazením Anninej choroby, ktorá nie je len astmou, ale i depresiou. k vizuálnej stránke sa už ani netreba vyjadrovať, človek už aj tak dochádzajú slová - je to kategória sama o sebe. nádherné.

pyšný a vizuálne veľmi efektný scientistický snímok, v ktorom prakticky nemôže neexistovať konflikt ani katarzia. teda, za predpokladu, že ste si nešňupli toho modrého... tým chcem povedať len toľko, že zážitok z toho filmu závisí na tom, do akej miery je divák ochotný aktívne pristúpiť na Bessonovu hru. a to bude v prípade pokornejšie uvažujúceho človeka pomerne nízke percento.

pár detí na nikam nesmerujúcej jazde za hromadením artefaktov, čo je jediný zážitok, na akom budujú svoje vzájomné "vzťahy". je to oveľa lepšie svedectvo o (ne)skutočnosti, ktorú žijeme, než sa na prvý pohľad zdá. po opakovanom zhliadnutí sa tento film nečakane usadil medzi mojimi obľúbencami a akosi stále neodchádza. ktovie, jedného dňa možno budeme lepiť históriu len z tituliek bulváru.

už dlho som nenatrafila na taký dobrý dystopický námet. jeho spracovanie, pravda, mohlo byť prepracovanejšie - obzvlášť scénár, ktorý sa v niektorých ohľadoch príliš zavďačuje americkému publiku. vizuálna stránka budí dojem počítačovej hry, čo môže niekomu pripadať gýčovité, nie je to však tá prehnaná monumentalita. z ktorej sa už človeku dvíha žalúdok. herecky vyniknú skôr vedľajšie postavy. áno, viem si predstaviť, že sa na to niekedy rada pozriem znova.