Yoda sama

Čudesne čarovný neonoirový konšpiračný trip, ktorý vás prinúti spochybňovať šálku rannej kávy (a pri vlastnom šťastí nadobudne vlastný kultový status, rovnako tak, ako filmy na ktoré odkazuje).

Keď som si ku koncu roka povedal, že u mňa už nič neprekoná tohtoročný M:I Fallout, celkom som zabudol, že sa Cuarón rozhodol, že natočí ďalší kus umenia, ktorý prehustí majestátnymi veľkými celkami, mizanscénou z iného vesmíru, zaujímavou prácou s priestorovým zvukom a k tomu krásne ľudským príbehom. Najčírejší filmový zážitok roku.

Produkčnými problémami pretiahnutý, po hrane kontroverznosti príliš bezpečne kĺzajúci no i napriek tomu zábavný príbeh, ktorý musel byť vyrozprávaný a práve táto podoba tomu sadla presne tak, aby to mesiac vkuse trhalo kiná vo švoch, aj keď to naozaj nie je ničím výnimočné dielo, ale len dômyselne oživená životopisná šablóna. Lenže áno, tu ide o Mercuryho, Queenov a ich nesmrteľný odkaz, ktorý našťastie umocňuje aj voľba ukončiť film tým bombastickým Live Aidom, ktorý z divákov vytiahne všetky potrebné emócie a husinu, takže film nepotrebuje desať minútový epilóg s umierajúcim Freddiem na to, aby každý tretí divák vychádzal z kina so slzami v očiach.

Necelé dva roky po Before I Wake, pri ktorom som si povedal, že Mike Flanagan proste potrebuje ten správny materiál, aby nám všetkým vytrel zrak, dostávame rovno desať hodinový nášup poctivej rodinnej psychologickej drámy, ktorá je len tak na chuť ešte aj rámcovaná duchárskym hororom. Tí, čo vedia, pre čo prišli, dostanú v každej epizóde ukážkovo navrstvené dialógy a premyslené naratívne kľučky s flashbackami, tak, aby to vydržalo zaobalené v tajomstve dostatočne dlhú dobu na to, aby bolo finále úderne emotívne, desivé a každá jedna postava čelila svojim démonom. No a k tomu všetkému neopozeraných hercov a sem tam aj nejakú tú režisérsku vychytávku (šiesta epizóda "na jeden záber", je nielen slasť pre oči, ale aj perfektným spôsobom, ako natočiť dusné stretnutie niekoľkých postáv, ktoré by nemali byť zavreté v jednej malej miestnosti).

Vypustiť celý koncept toho, že to má byť pokračovanie Prerátora, vymyslieť si vlastnú obludku a Shane Black mohol mať slušné R-kové sci-fi béčko, v ktorom Thomas Jane fuckuje, pretože má touretta. Takto ale nie.

Gondry sa podieľal na produkcii a réžii jedného z najdepresívnejších, no zároveň najmilších seriálov roku, Carrey si v ňom, v úlohe napísanej na telo, ide pre Emmy a prekvapivo sa o tom nehovorí tak moc, ako by sa malo. Teší ma a desí ma, že finále len naznačuje, že bolesti ešte pribudne.

Poctivý, tučný, chlapácky masaker a pritom tak krásne natočený. Od nálepky "historický veľkofilm" to delí už len to nepochopiteľné prestrihanie festivalovej metráže, ktoré by som kľudne prijal.

Koncept vyhrotený do krajností, čo pri Noém neprekvapí, ale vždy náramne poteší. Pri rozhovoroch, ktoré nasledovali po prvej výbušnej tanečnej kreácii, som si hovoril, že Gaspar mohol stráviť o noc naviac nad papierom a napísať dialógy, ktoré by nepôsobili smiešno a nevyšumeli by. Vykreslenie postáv mohlo byť lepšie. Ale to by na tom asi muselo záležať, však? Nezáleží. Divákovi po vypadnutí v z kina neutkvie v pamäti to, čo sa dialo, keď bola kamera položená na statíve, ale to, čoho bol svedkom, keď sa kamera začala hýbať... a jazdiť, tancovať, prevracať, sledovať skvelých nehercov/tanečníkov a útočiť na divákove zmysly. Tento trip si dám rád znova, aj keď som musel predýchať závrať.

Zvoľ atraktívny tajomný rozprávačský štýl, kde sa strieda prítomnosť s flashforwardmi, prepínaj medzi pomerom strán, tak, aby to pôsobilo ešte viacej klaustrofobicky, pohraj sa s rámovaním, split screenom, uhlami, zvukom, pokojne si tam flákni aj vertigo, zožeň si skvelých hercov (Whigham zasa vládne) a výsledkom je štýlové utiahnutie príbehu, ktorý by vystačil na film, no v tejto podobe to pôsobí ako zaujímavý experiment s tým, čo určité dielo môže divákovi ponúknuť čisto po audiovizuálnej stránke. Esmail a Campbell to majú v malíčku. Nie, žeby som sa nebavil aj z dejovej stránky, no tá naozaj pôsobí ako krátka poviedka, ktorá je však roztiahnutá do detailností a nenecháva absolútne nič na divákovú predstavivosť. Uhrančivosť réžie však kraľuje.

Hravý, zábavný protisystémový filmík, ktorý rozpráva o dôležitých problémoch a svojsky uchopuje kritiku konglomerátov, avšak od absolútnej diváckej angažovanosti s dejom ho odtrhuje svoja vlastná rozlietanosť. Našťastie je to jeden z najoriginálnejších filmov roku, takže sa dá s ľahkosťou prekusnúť aj ten bizarný zvrat so sto percent peruánskym koksom a všetci, včetne belošských hlasov, sú dobre obsadený.