arie

Keď porovnám kontrast mojich slov s komentármi 2 užívateľov, nachádzajúcich sa podo mnou, sa cítim, akoby som zhliadol rozdielnu snímku. Der Fan je príbehom o osudovej fascinácii mladého dievčaťa popovým idolom. Námet ukrývajúci rozmanité možnosti realizácie však tvorcovia zakopali pod čiernu zem extrémne nudným spracovaním, v ktorom sú naťahované prázdne scény ďaleko nad únosnosťou bežného diváka – zábery, keď hlavná hrdinka už po niekoľký raz prichádza na poštu s nádejou, že obdrží list od svojho idolu, nie sú jediným exemplárnym dôkazom o veľmi chabom scenári filmu. Z veľmi širokého hľadiska by sa film dal zaradiť do škatuľky „poetický horor“, lenže v tomto prípadne poetická stránka filmu, teda väčšinová časť, prezentujúca vnútorné monológy ústrednej postavy, kĺže po povrchu a krásne nudí a taktiež neposkytuje výraznejšie ponorenie do sveta mladej dievčiny, ktorej život, rodinný, školský, okrajový výskyt opačného pohľadu (okrem spomínaného speváka), je zredukovaný do niekoľkých krátkych scén, ktoré svojou konštrukciou evokujú len okrajový materiál, slúžiaci na natiahnutie už tak riedkej story do celovečerných rozmerov. Hororová časť filmu, ktorá svojho času vzbudila pohoršenie, je obsiahnutá asi do záverečných 15 minút, no keď mám povedať pravdu, viac by ma dokázala zhnusiť v literárnej podobe. Kamera vo filme patrí medzi tie konzervatívnejšie a až na permanentne obnaženú mladučkú hlavnú predstaviteľku, nemá čím pobúriť. Určite treba vyzdvihnúť odvážny herecký výkon vtedy 17 ročnej Désirée Nosbusch, ktorá je vlastne jediným pozitívom celého diela. Predstaviteľ jej hudobného idolu má párkrát úprimne rozosmial svojou nemennou mimikou a pomalými, robotickými pohybmi. Na záver ešte poznamenám, že okrem jedinej scény, kedy sa hlavná hrdinka ocitá prvýkrát v Berlíne, je vo filme použitá otrasná popová hudba a týmto môžem svoju kritiku spečatiť a na film ľahko zabudnúť.

Veľmi nevyrovnaný Argento. Začiatok je pomerne rozpačitý, Argentovi sa nedarí budovať napätie a snímka ako horor zlyháva vo všetkých bodoch. Práve vo chvíli, keď som sa definitívne presvedčil, že táto snímka sa skutočne nevydarila sa Argento rozbieha nevýdaným spôsobom. Pôsobivé gore scény útočiace na divákove zmysly, atmosférická metalová hudba (oveľa lepšie zvolená ako napríklad vo Phenomene), či celková schopnosť upútať diváka. Áno, v týchto chvíľach sledujeme klasického Daria, snímku, v ktorej si havran pochutnáva na čerstvom vyďobnutom ľudskom oku, snímku, ktorá sa nebojí diváka šokovať. Nuž ale potom je tu posledných 10 minút, ktoré sa náhle zvrtnú do podivnej zlátaniny. Takto odfláknutý koniec som už dávno nevidel, nejdem tu teoretizovať kde sa stala chyba. Pre Argentových fanúšikov je to povinnosť, zvlášť ak majú pozitívny vzťah k opernej hudbe, ostatní o nič neprídu ak túto snímku vynechajú.

Dream Home je multižánrovým kolapsom, v ktorom režisér zmätene preskakuje z jednej vlnovej dĺžky na druhú bez výraznejšieho pozastavenia. Úvodná scéna zaskočí a nabudí na exploitačný uragán, no nič také sa nekoná, film je zlepencom toľkých ingrediencií až z toho bolí celé telo a najväčší masaker, v ktorom síce nechýba ufiknutý penis, dievčina s drevenou doskou zabodnutou v puse či mladík, ktorého vnútornosti zdobia takmer celý interiér, sa odohrá v čírom splatterovom, no nudnom a nevtipnom, štýle. Dejové línie, v ktorých sa nepohráva s morbídnou úpravou ľudstva, sú vhodné ako účinný liek pre nespavcov, čo navodzuje dojem, že tvorcovia si mysleli, že gore scény sú dostatočne lukratívnym artiklom, aby zachránili ich matný a zdĺhavý projekt pred zapadnutím do ničoty, no bohužiaľ, mýlili sa. P.S. Aziatky ma zväčša dostávajú do kolien, no titulná predstaviteľka v podaní Josie Ho je enormne nesympatická a protivná ženská.

Snímka dopadla presne tak, ako som očakával... Nemôžem povedať, že som sa nudil, film má zo začiatku veľmi dobré tempo a niekoľko pôsobivých scén zobrazujúcich traumu muža, ktorý prišiel o všetko, čo miloval dajú divákovi nádej na skutočne kvalitný zážitok, lenže v druhej polovici sa snímka zmení na nezaujímavý a rutinne natočený pokus o žánrovú kombináciu triller/horor, ktorá kvôli chaotickému scenáru a neschopnosti režiséra (Gillespie je komerčný rutinér) nedokáže dostatočne zaujať pozornosť diváka, ktorý v týchto okamihoch sleduje, napriek atraktivite prostredia, v ktorom sa film odohráva, len ďalší priemerný americký produkt bez väčších ambícií. Hlavným lákadlom je, samozrejme, Sly Stallone, ktorý odvádza poctivú kreáciu životom unaveného policajta, ktorý stratil zmysel života a vydáva sa na neplánovanú cestu pomsty za smrť človeka, ktorého miloval. Zvyšok hereckého obsadenia je prekvapujúco zložený z mnohých známych tvári (Kristofferson, Berenger, Dutton, Wright, Flanery, Patrick či Dina Meyer), lenže ich pobyt vo filme je natoľko minimálny, že častokrát si ich prítomnosť ani nevšimnete. D-Tox je zručný žánrový priemer, ktorý však mohol mať skutočne naviac, lenže to to by musel mať film kvalitnejší scenár a hlavne lepšieho režiséra.

Neznámy mladík, režisér a určite i intenzívny filmový fanúšik Ti West pre nás prichystal na pochmúrnu jeseň veľmi príjemné, hororové prekvapenie. Minimalistická, interiérová snímka ma primäla prakticky bez dychu sledovať výraznú väčšinu filmu, ktorá primárne vsádza na nepríjemné, skľučujúce pocity, ktoré zažíva mladá dievčina, skvelá Jocelin Donohue, v odľahlom dome. Áno, The House of the Devil, snímka stvorená amíkmi, ktorých hororovú produkciu posledných rokov poľahky valcuje európska konkurencia, pracuje veľmi intenzívne s atmosférou a celkovou, dobovou štylizáciou a preto môže byť pre niektorých akciechtivých divákov nudnou zívačkou, no zarytý hororový fajnšmeker, neopovrhujúci explicitnými masakrami ani pocitovými hrami s divákovou fantáziou, musí byť určite spokojný. Pripočítajte si k tomu príjemné herecké obsadenie, i keď otravnej kamarátke hlavnej hrdinky som prial smrť od úvodných minút, na svojskej manželskej dvojici, ktorú stvárnili Tom Noonan, jeho výšku využil režisér veľmi pekne už pri jeho prvej scéne a bývalá warholovská herečka Mary Woronov, som si skutočne zgustol a dostanete snímku, ktorá pohladí oko i dušu každého milovníka temnej zábavy. 70%

Príspevok divadelnou predlohou nezasiahnutého recipienta: Equus (lat. kôň) je presne ten typ filmu, pri ktorom sa cítim intelektuálne menejcenný, dielom, ktoré ma fascinuje svojou myšlienkovou hĺbkou, svojou hereckou dokonalosťou. Sidney Lumet nikdy nepredstavoval režiséra diváckych filmov, ktorých primárnou funkciou je určitá forma relaxu, zábavy. Jeho Equus dokonale spĺňa tieto parametre, je to film náročný, no krásny a v kontexte režisérovej tvorby i tematicky odvážny, i keď formálne strohý, evokujúci svoju genézu na divadelných doskách. Všetci zúčastnení hrajú bravúrne, Burton a Firth stelesňujú mimoriadne výrazné figúry, najmä Burton exceluje a predstavuje doslova herecký kolos, ktorý ma svojou expresivitou v závere prikoval do kresla a vyvolal zimomriavky na tele. Môj stret so snímkou nastal v príhodnej trudnomyseľnosti, jej dopad bol teda viac než enormný...

Mne sa tento film páčil, pôsobil na mňa originálne (Bukowského predlohu som zatiaľ nečítal) a mal veľmi zvláštnu atmosféru, ktorá ma dokázala vtiahnuť do deja. Nepopieram, že sa v snímke nenachádza aj niekoľko pasáží, ktoré moju pozornosť nedržali zovretú na maximum, no jednoznačne ich prebíjajú pozitívne dojmy, ktoré sú spojené so skvelými hereckými výkonmi, magickou krásou Ornelly Muti a niekoľkými geniálnymi myšlienkami a opismi ľudí a prostredia, v ktorom sa snímka odohráva. Ferreri sa stal pre mňa už po filme Veľká žranica tvorcom, ktorý dokáže natočiť provokatívnejší príbeh spôsobom hraničiacim so skutočným umeleckým majstrovstvom a týmto filmom to len potvrdil. Nádherné, fascinujúce, dojemné dielo, ktoré však kvôli svojej odlišnosti nemusí sadnúť každému.

Túto Quentinovu pochutinku som sledoval a tešil sa na ňu približne od roku 2005, kedy som čítal rozhovor s Michaelom Madsenom, vtedajším návštevníkom karlovarského filmového festivalu, v ktorom predostrel niekoľko informácii z chystaného projektu. V chystanom filme sa počítalo s Madsenom a Timom Rothom do hlavných úloh a taktiež sa pošuškávalo o obsadení Eddieho Murphyho a Adama Sandlera. Ubehlo pár rokov a Bastardi okupujú filmové plátna, no s úplne odlišnou hereckou zostavou a na mňa vplývajú značne rozpačito. Prvá kapitola rozžhavila moje očakávania na maximum, dlhá dialógová sekvencia zakončená explozívnou akciou je Tarantino v najlepšej forme. No s príchodom ďalších častí diela sa z filmu stáva, síce formálne zaujímavý, no predsa len pomerne nejednoznačný a zdĺhavý výtvor plný groteskného humoru. Tarantino tentoraz lepšie zvláda akciu, jej príchod na scénu je vždy nečakaný a krásne chladnokrvný, než dialógy a pri hereckom obsadení viac zaujmú nemeckí záporáci – skvostný Waltz, August Diehl, Sylvester Groth či francúzska kvetina Mélanie Laurent, než samotní Bastardi, ktorých vyskytovanie vo filme by sa rozhodne nedalo označiť za výrazné či robustné. QT je späť, pre niekoho vo veľkom štýle, mňa jeho výlet do čias druhej svetovej zabavil, no ani zďaleka nie tak, ako jeho staršie kúsky, každopádne, ak sa mu podarí zrealizovať čistokrvný western, ktorý sa spomína, určite si ho nenechám ujsť a dúfam, že pre notoricky známe hviezdy Pittovho kalibru sa v ňom už miesto neujde.

Úvodné minúty tohto splatteru sú skutočne nad očakávania zábavné, vo filme majú miniroličky dve legendy žánru - ako vždy skvelý Robert Englund a charizmatický Tony Todd (snáď najvtipnejšia postava snímky) a taktiež sa nešetrí ani brutalitou, čo určite poteší každého milovníka morbídnej zábavy. Len škoda, že miera zábavnosti postupom času klesá a to hlavne vďaka trápnym pokusom o humor a niekoľkým otravným postavám, ktorým divák praje čo najskoršiu likvidáciu, ktorá sa, našťastie, častokrát aj dostaví a to v skutočne luxusnom prevedení. Samotné gore scény sa tak v druhej polovici snímky stávajú pre diváka jedinou atrakciou a keďže je ich výskyt pomerne častý, divák sa pri sledovaní nezačne nudiť.

Chabý pokus o oživenie upadajúcej slávy. Tento diel je možno o kúsok lepší, než nadhodnotená piata časť série, no i tak sa nejedná o nič viac, než o beztvarý polotovar, ktorý má s pôvodným Hellraiserom pramálo spoločné. Občasné pokusy o tajomnú atmosféru, chatrný dej, biedne herecké výkony a prekvapivo takmer nulová brutalita, k tomu si pripočítajte minimálne sa vyskytujúceho Pinheada, ktorý zostáva jedinou pripomienkou toho, že táto séria v sebe kedysi skrývala viac potenciálu, než každé druhé rutinné béčko.