Volodimir2

Otázky okolo Domácej stráže (Home Guard), ktorá skutočne vo Veľkej Británii existovala sa dostali na obrazovky predovšetkým na ostrovoch už po niekoľký krát. Asi najväčší úspech mal 60 dielny seriál vysielaný v rokoch 1968 až 1977, kedy ešte žilo veľké množstvo pamätníkov tejto britskej obrany. Domáca stráž bola zriadená v máji roku 1940 ako posledná britská obranná línia. Jej najdôležitejšou úlohou bolo v prípade vylodenia jednotiek OSI ich zadržať dovtedy pokiaľ sa riadna britská armáda nepreskupí do vybudovanej obrany. Členmi tejto viac ako 1,5 miliónovej armády boli muži vo veku od 17 do 65 rokov zapísaní najskôr do Miestnej dobrovoľníckej armády (LDV) a neskôr do Domácej stráže. Išlo výhradne o tých, ktorí neboli schopní alebo boli nespôsobilí pre vojenskú službu. Boli pripravovaní na inváziu, na likvidáciu nevybuchnutých bômb, obsluhy protilietadlových hniezd alebo obsluhy pobrežného delostrelectva. Počas druhej svetovej vojny ich zomrelo 1206 z veľkej väčšiny pri náletoch. Takže je nám jasné, že Domáca stráž existovala (rozpustená bola 31.12.1945) a zostatok vo filme vrátane mesta Walmington-on-Sea je fikcia ale film je typickou anglickou komédiou a ani sa nesnaži predstierať, že je niečo iné.. A prečo mi tzv. paprdovia sme lepší ako 18 roční sopliaci? 18 ročný myslí na sex každých 10 sekúnd, my len sem tam. Mladici toho v živote málo zažili a tak aj nepriateľa budú šetriť, my naopak sme večne podráždení a nerobí nám problém zabiť pár idiotov, ktorí si to zaslúžia a hneď sa budeme cítiť lepšie. Mladí neradi vstávajú včas a budia sa až po 10 hodine, my sme už dávno hore veď sme boli na záchode. Ak by nás nepriateľ zajal, mladý povie aj to čo nevie, my nepovieme nič lebo sme všetko zabudli. Vojenský výcvik je pre nás starších menší problém, ako pre mladých, zvykli sme si už na to že všetci (hlavne manželky) po nás neustále len kričia. Aj jedlo je výhodou pre nás, aj tak môžeme jesť iba kaše a tekuté jedlo. Kondička a prekážkové dráhy v boji nie je rozhodujúca, ešte nikde v boji som nenarazil na 2 metrovú stenu s pripraveným lanom, a ani nikde som nestretol vojaka, ktorý by predbehol náboj. A posledná rada dajte k nám ženy staršie ako 50 rokov, ktoré sú už po menopauze, sú ešte chladnejšie, ako my a bezpečnosť hraníc bude zabezpečená.

Celým filmom sa nesie úvodná myšlienka. „Tento príbeh je vymyslený. Prípadná podobnosť so skutočnými osobami je úmyselná.“ Táto filmová metafora nesie humanistickú myšlienku, kritiku nacizmu a všetkého čo s tým súvisí. Ale objavuje sa aj po vojne v podmienkach novej krajiny Nemeckej spolkovej republike. Od začiatku som čakal na komediálne ladený film, ale on nebol komédiou ani náhodou. Ukazuje nám pozvoľna vývoj v krajine od prvej svetovej vojny cez hospodársku krízu k druhej svetovej vojne a potom až k nemeckému zázraku. Ale tu je aj zrod Hitlera a 9.11.1923 nemal byť významný kvôli operácii slepého čreva ale v ten deň prebehol tzv. Pivný puč (neúspešný pokus o nacistický prevrat). Všetky nasledujúce otázky vo vývoji Nemecka už boli hlboko pravdivé (židovská otázka, nacistický teror, začiatok vojny). Na jednej strane máme odvážny odpor voči tomuto narastajúcemu nacistickému šialenstvu v podobe Hoffmanna a na druhej je chameleón Bruna, ktorý nemal problém sa orientovať v Hitlerovej ére, ale ani v kontinuite fašistických tradícii v povojnovom Nemecku a aj inde vo svete (Argentína...). A čo nám film dáva do vienka? Rozlišovať Nemcov na dobrých a zlých by bolo veľmi jednoduché, ale keď si odmyslíme konkrétne osoby, pokojne môžeme sociálno- kritické zhodnotenie 50tych rokov preniesť do hociktorej krajiny v Európe (aj do Československa).

Pierre Nord a jeho rovnomenný román sa stali predlohou pre film o charakteroch ľudí aj v nacistickom Nemecku, kde udávanie bolo rovnako bežné, ako aj v krajinách Nemcami okupovaných. Majiteľa lodnej spoločnosti udal priateľ a spoločník gestapu, ktoré ho obvinilo s odbojovej činnosti a neloajality k vodcovi ríše. Nasledoval ako politický nespoľahlivý jeho dlhodobý pobyt v pracovných, koncentračných táboroch ale aj v nemocniciach. Po 8 rokoch nespravodlivo odsedených sa vracia domov do Štrasburgu . Všetci ho považujú za mŕtveho. Manželka sa vydala za zradcu, firma je na pokraji krachu. Bývalý majiteľ Jacques Ledru s falošnou identitou Martin Schmidt sa vracia, aby si vybavil osobné účty. Myšlienka na pomstu je teda jedinou formou vykúpenia, ktorá by mu pomohla vyrovnať sa s minulosťou. Ale na lodi s názvom Panna Rýnu sa stretne s Máriou, ktorá sa stane jeho anjelom strážnym. Takže názov lodi je totožný s čistou dušou tejto ženy.

Sovietsky zväz po prepadnutí Hitlerom využil Sovietsku Ukrajinu ale aj štáty Pobaltska ako bojové predpolie a ponechal ich napospas jednotkám Wehrmachtu a Waffen SS. Ukrajinci trpiaci národ od stalinizmu, ale aj od Poľska, Rumunska a Maďarska predpokladali, že po obsadení Nemeckom sa jeho životná situácia nemôže zhoršiť. Realita bola však úplne iná. Nemecké vojská Červenú armádu z územia Ukrajiny vyhnali a zavedený nacistický režim dosiahol svoj najväčší vrchol krutosti. A práve táto oblasť je doménou filmu Ukrajinca Dovženka, ktorý bol vyhotovený v 2 verziách a zohľadňuje udalosti rokov 1941 až 1943. Jedna verzia filmu s použitím básnickej alégie bola spracovaná pre západ pod názvom "Ukraine in Flames" a druhá pre vlastnú propagandistickú potrebu " Битва за нашу Советскую Украину". Ide o výborný dokument o bojoch na Ukrajine s využitím filmového materiálu 24 sovietskych kameramanov ale nie je len o vojne. Dokument začína zábermi ukrajinského vidieka a ľudí v dobe mieru. Obrovské polia pšenice a slnečnice silne kontrastujú s deštrukciou po invázii Nemcov. Mestá a dediny v troskách, utekajúci ľudia zo svojich domovov ale aj zábery nemeckých kameramanov, ktoré využívali zase pre svoju propagandu. Na jednom z nich Göring s nacistickými dôstojníkmi vstupujú do jednoduchého obydlia na ukrajinskom vidieku a pokračujú bojmi o Ľvov, Odesu a Kyjev. To by mala byť zhruba prvá časť, Ukrajina v plameňoch, zasadená do rokov 1941 až 1942. Potom nasleduje 2. časť Víťazstvo na Sovietskej Ukrajine a tu sú zobrazené bitky o Charkov, v Polesí, Záporožie, Zvenigorodku, Lysjanku, Ternopiľ, Prosnik, Korsuň, Ševčenskyj, Korosten, Žitomír, Odessa a Ľvov, zobrazený je tu aj partizánsky veliteľ Kovpak. Vo filme sa objavujú aj epizódy spoločných operácii sovietskych jednotiek a 1. československého samostatného práporu (v bojoch u Charkova). Výnimočnosť filmu je, že režisér kladie do popredia obyčajných ľudí a nie len ich ukazuje ale dáva im možnosť aj hovoriť. Tieto zábery sú najsilnejšie a najpresvedčivejšie.

Takže opäť prvý komentár. Film bol vytvorený orgánmi NDR (Nemeckej demokratickej republiky), ako propaganda proti Nemeckej spolkovej republike. Tento propagandistický film bol nasmerovaný aj na iné západné krajiny, ktoré predstavovali tzv. "pýchu amerického imperializmu". Nemecká spolková republika poskytla azyl Siegfriedovi Müllerovi prezývanému "Kongo Müller“, ktorý spoločne s ďalšími nacistickými dôstojníkmi sa zúčastnil na genocíde konžského ľudu. V skutočnosti Siegfried Müller bol nadporučíkom SS, veliteľom SS -Panzergrenadier-Regiment 25 "Hitlerjugend, ktorá v roku 1944 až 1945 bojovala v zostave 12. tankovej divízie SS "Hitlerjugend". V SS pôsobil, ako dobrovoľník a zúčastnil sa vpádu do Poľska, bojoval aj na východnom fronte odkiaľ bol v septembri roku 1943 stiahnutý a podieľal sa na tvorbe jednotiek z Hitlerjugend (išlo o jednotky 17 ročných chlapcov a mladších). Jeho jednotka bola nasadená na poslednú nemeckú aktivitu v bitke v Ardenách, kde ich divízia spáchala niekoľko vojnových zločinov. Tu bol vyznamenaný dňa 19.12.1944 Rytierskym krížom Železný kríž. Bojov v Maďarsku sa už nezúčastnil kvôli zraneniu. Pri oslobodzovaní padol do zajatia americkej armády. V roku 1947 vstúpil do americkej bezpečnostnej služby nemeckých jednotiek a keď ho neprijali do Bundeswehru v roku 1956 odchádza do Afriky. V dokumente množstvom vypitého likéru PERNOD 45 (45 je množstvo alkoholu) sa aj menia jeho zásluhy a stráca prehľad o svojej službe vo Wehrmachtu respektíve Waffen SS.

Film je drámou inšpirovanou skutočným príbehom veliteľa ponorky cisárskeho námorníctva I-58 Hashimoto Mochitsura, ktorá v noci z 29. na 30.7.1945 torpédovala ťažký krížnik Indianapolis bez sprievodu bojových lodí. Išlo o útok v posledných dňoch 2. svetovej vojny, v Európe už bolo po oslavách a do najväčšej drámy tejto vojny chýbalo už len 7 dní. Nakoniec aj Indianapolis bola do tejto smutnej udalosti (zhodenie atómovej bomby Little Boy) aktívne zapojená. Vo filme kapitán ponorky nepoužil kaiteny, v skutočnosti kapitán Hashoto áno. Okrem historického pozadia film vychádzal aj z románu Tsukusa Ikegam “Raigeki Shindo Juukyuu-ten-go,”. Tento vojnový film „Posledná operácia pod Orionom“ sa nesnažil byť vojnovým filmom s drsnými akciami, ale je pokusom ukázať obe strany ako výborných lovcov, veliteľov ktorí svoje vedomosti a silu využívajú v otvorenom súboji medzi ponorkou I-77 a torpédoborcom Percivalom. Filmový veliteľ ponorky kapitán Koramoto mi vôbec nepripomínal dôstojníka cisárskeho námorníctva a neviem či v reálnom živote takýto veliteľ ponorky aj mohol existovať. Aj z toho dôvodu nižšie hodnotenie.

Aká škoda, že mi už odrástli deti aj vnúčatá a pravnúčatá ešte nemám. Ináč by tento film bol pre nich dobrou rozprávkou. Viem o čom hovorím. Z armády som odišiel v hodnosti plukovníka ako náčelník štábu útvaru brigádneho typu. Slúžil som u všetkých typov útvarov a patril som medzi smutných oficierov Veselého armády (tomu rozumie len borec zo západného okruhu). Sľubujem Vám, že to bol posledný film, ktorý som od Baldu pozeral. Bolo zvykom, keď sa točil film z určitého profesného prostredia tak si režisér priberal odborníkov. V našom prípade z armády, VB ale aj ŠTB a tu to úplne chýbalo. Film na mňa pôsobí miestami trápne, scéna na letisku kedy im dôstojník prezradil svoju stratégiu je v žargóne ŠTB nezmysel, ŠTB nechá vo vraku lietadla podhodený aj spisový materiál a oni im to zožerú aj s navijakom. V scenári úloha bývalého pilota RAF úplne zbytočná, jeho nehoda sa do obrazu nedostala. Piloti s protispoločenskými názormi, ktoré spokojne vyjadrujú verejne, to asi v praxi by iste nefungovalo. Vybavenie pilota v hotovosti a typy lietadiel úplný nezmysel. Takže, aké máme poučenie z tohto filmu, ak chcel David Barta vzdať hold svojmu dedovi, ako armádnemu letcovi, tak si myslím, že to bohato stačilo už v jeho krátkom dokumente „Histórie jednoho letadla“. Ale tento film rozhodne nebude patriť medzi skvosty českého filmového priemyslu.

Pokiaľ sa dostanem k podstate filmu, tak trocha na vysvetlenie, prečo na Porýnsku sa nachádzalo veľa mulatov – bastardov. Od toho aj Hitlerov výraz Porýnskí Bastardi, ktorými sa zaoberal aj vo svojej knihe Mein Kampf. Po prvej svetovej vojne (dôsledky Versaillskej zmluvy) boli Nemecku odňaté časti jeho územia, takisto všetky kolónie v Afrike. A keďže Francúzsko sa obávalo následného útoku bola na ich hranici vytvorená demilitarizovaná zóna a oblasť Porýnska bola obsadená na 15 rokov francúzskymi legionármi, ktorí poväčšine pochádzali z francúzskych kolónii. Prostredníctvom väzieb na nemecké ženy sa im začali rodiť afro-nemecké deti. Po nástupe Hitlera k moci začalo 3. oddelenie na čele s Eugenom Fischerom a Fritzom Lenzom robiť poriadky aj s týmito deťmi, celkovo sterilizovali 400 takýchto deti. Keďže tie sterilizácie nemali právny podklad , boli nezákonné, podarilo sa niektorým deťom z tohto programu uniknúť. Ale ideme späť k filmu. Vždy mám zimomriavky pri sledovaní vojenského filmu keď sa jedná o skutočný príbeh. Ale tento je hodne pritiahnutý za vlasy, ak sa mal skutočne takto odohrať. Nepredpokladám, žeby gestapo nejakého mulata nechalo voľne pobehovať po nemeckej ríši až do roku 1944 a k životu v koncentračnom tábore sa radšej ani nevyjadrujem. Z filmu nemám žiaden pocit reality a zvlášť, keď ho urobili Briti a samotná režisérka a scenáristka je tmavej pleti. Skôr som mal pocit, ako keby dej filmu bol pre ňu veľmi osobný, ale nie v období 2. svetovej vojny. Áno, film je o ľudskom osude, ak bol z obdobia vojny, tak takýchto príbehov muselo byť mnoho. Vo filme je málo scén násilia a krutých obrazov vojny, všetko sa mi javilo veľmi povrchné. Aj keď bolo cítiť neustály strach, hlbokú bolesť, krutosť a nespravodlivosť voči hlavnej aktérke. Ten lúč slnka, lásky a šťastia v závere filmu bol však veľmi slabý.

„Pramene života“ je filmom režiséra Oskara Roehlera (1959), ktorý ho natočil podľa svojej spisovateľskej prvotiny románu Pôvod (Herkunft) z roku 2011. Film začína príchodom jeho deda po 2. svetovej vojne zo sovietskeho zajatia v roku 1949, kedy boli prvé amnestie pre radových zajatých vojakov Wehrmachtu Sovietskou armádou. Vracia sa späť do svojho domova v Bavorsku ale film sa neodvíja históriou a spomienkami na zajatecké tábory, ale práve naopak ide vpred do ďalekej budúcnosti. Aj z toho dôvodu má tento film podtitul nemecká história rodiny. Spisovateľ ale aj režisér v jednej osobe sa celý svoj život vysporiadava so svojou minulosťou. Pre mňa osobne tento film bol sklamaním a omnoho lepším bol jeho film z roku 2010 Žid Süss - Film bez svedomia. Aj keď v Nemecku bol prijatý s veľkým rešpektom.

Zase raz prvý komentár. Terezín pevnosť, ktorú nechal postaviť cisár Jozef II, do bojov nikdy nezasiahla. Nacisti jeho polohu a dômyselnú architektúru využili a vytvorili tu židovské ghetto. Nešlo o vyhladzovací tábor, aj samospráva bola židovská. Ale to bol len vonkajší obraz, vnútro bolo omnoho horšie. Úplne prvý film o Terezine nariadil vytvoriť veliteľ zložiek SS Himmler v roku 1942 (Terezín 1942 alebo taktiež Ghetto Terezín). Tento inscenovaný dokument opisoval príbeh židovskej rodiny z Prahy, ktorí prichádzajú do Terezína. Z tohto nedokončeného filmu sa dochovali len určité fragmenty, ktoré tajne vyniesla Irena Dodalová. Verzia filmu z roku 1944, ktorá sa zaoberala príchodom holandských židov (Terezín. Dokumentárny film z oblasti židovského sídliska) sa taktiež nezachoval. Z ďalšieho propagandistického filmu z tohto obdobia „Hitler daruje Židom mesto“ sa zachoval 25 minútový fragment. Tento film vznikol po vykonanej inšpekcii medzinárodným orgánom Červeného kríža, ktorý nezistil v prístupe ku Židom takmer žiadne nedostatky. Na pokyn Hitlera mal byť využitý k propagande z dôvodu silnejúcej verejnej mienke o osudoch väzňov v nacistických táboroch. Vieme si predstaviť závery nemeckého obyvateľstva živoriacemu v dennodennom bombardovaní spojeneckých lietadiel, keď uvideli zábery, ako sa úhlavnému nemeckému nepriateľovi „dobre žije“. Druhá časť filmu bola objavená v Československu v roku 1965. Do atmosféry filmového podvodu mal prispieť aj francúzsky mím Antoine Moreau (vynikajúci film Posledný motýľ z roku 1990). Koncentračný tábor Terezin bol v prevádzke od 24.11.1941 do 9.5.1945 a prešlo nim 150 tisíc ľudí, priamo v tábore zomrelo 35 tisíc ľudí a 89 tisíc bolo deportovaných. Z nich prežilo približne 3700 ľudí a v najťažších chvíľach sa tiesnilo v Terezinskej pevnosti až 58 500 židov. Pri oslobodení tábora tam bolo okolo 16 tisíc pôvodných väzňov a ďalších 16 tisíc z pochodov smrti z rôznych koncentračných táborov. Teraz trochu k dokumentu. Film nám nič nové nepriniesol. Svedectvá preživších svedkov už niekoľkokrát použité v iných dokumentoch. Aby sme sa dostali do obrazu o Terezine boli spracované niektoré úžasné filmy, ale aj niektoré bezcenné. A tak nepredpokladám pokiaľ sa neotvoria terezínske archívy úplne dokorán, že by sme sa niečo nové mohli dozvedieť. Filmy o Terezine (Vodca daroval Židom mesto 1944, Ďaleká cesta 1949, Motýle tu nežijú, 1958, O topánočkách, copíku a cumlíku 1961, Transport z raja 1962, Pohľadnica pre kata 1963, Mesto darované 1965,Správa o Terezíne 1983, ... alebo byť zabitý 1985, Posledný motýľ 1990, Uväznené sny 1992, Hlasy deti 1998, Túžba tančiť 2001, Hodina tanca a lásky 2003, Neoznamiteľné 2004, Esther 2007, Nezabúdanie 2008, História cz: Hitlerov dar Židom 2008, Hanin kufrík 2009, Zaplať Pánboh za futbal 2009, Fredy Hirsch - krotiteľ esesákov 2011, Posledný cyklista, 1. a 2. diel, 2014).