Volodimir2

Film je spracovaný na základe románu americkej spisovateľky s litovskými koreňmi Ruty Sepetys „V šedých tónech“. Ide o príbeh z Litvy a pokojne by mohol byť aj z inej pobaltskej krajiny (Estónsko, Lotyšsko). Škoda, že je podávaný tak jednostranne bez akéhokoľvek historického podkladu. Trocha histórie. Nezávislé štáty Litva, Lotyšsko a Estónsko na začiatku leta 1939 usilovali o podpísanie zmlúv o neútočení s Nemeckom a začiatkom júna takéto zmluvy aj boli podpísané. Obdobnú zmluvu mali podpísanú aj so Sovietskym zväzom. Keď došlo k podpísaniu zmluvy o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom (tzv. pakt Ribbentrop Molotov). Pobaltské štáty a Fínsko uzatvorili tajnú dohodu o vzájomnej vojenskej pomoci. Nemecko nemalo o tieto štáty politicky záujem, prevažovali len hospodárske záujmy. A tak sa tieto štáty dostali do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu. Keby Sovietsky zväz považoval svoju bezpečnosť za ohrozenú, mohli by sa baltické štáty ale aj Ukrajina stať bojiskom (nebojovalo by sa po prepadnutí Sovietskeho zväzu priamo na ruskom území a to sa nakoniec aj naplnilo). Po vojenskej intervencii dňa 16.7.1940 bola Litva obsadená. Nasledovali presuny nepohodlných ľudí za Ural. Po vpáde vojsk Osi do ZSSR bolo územie Litvy (od júna 1941) obsadené a stalo sa súčasťou Ríšskeho komisariátu Ostland. Počas nemeckej okupácie bolo židovské obyvateľstvo Litvy Nemcami úplne vyhladené, pričom podiel Litovcov na týchto zločinoch je prekvapujúco vysoký. Litvu oslobodila Červená armáda (júl 1944) a sovietska vláda nad Litvou bola obnovená. Teraz troch k filmu. Ak sa napíše, že film je založený na pravdivých zážitkoch a že sa jedná o skutočný príbeh, predpokladám, že by malo ísť o historický doložiteľný akt. Niečo o tom viem, otec bol v gulagu a pátranie v ruských archívoch je síce náročné, ale v dnešnej dobe úplne reálne. Chýbali mi tam materiály z osobných spisov uväznených ľudí získaných z archívov. Popol v snehu má pravdepodobne dôležitý príbeh o sile ľudského ducha ale nie je natoľko presvedčivý aby ma zaujal. V drsných podmienkach sa postupne odhaľujú charaktery trestancov ale aj ich strážcov. Aj tu sa dá prejavovať ľudskosť, súdržnosť, súcit aj pokora. Film je o dospievajúcej dievčine, ktorá bola vyslaná na Sibír a tu bojuje o prežitie, bojuje proti tyranii ale aj proti ťažkým prírodným podmienkam. Robí všetko pre to, aby prežila a pomohla aj svojmu bratovi.

Film je spracovaný podľa rovnomennej knihy Arkady Fiedlera. Pôvodný zámysel knihy, ktorá bola vydaná v roku 1942, bolo posilnenie morálky vojakov, v tých najhorších časoch pre Poliakov, v období 2. svetovej vojny. Spisovateľ Arkady Fiedler obdržal rozkaz od generála Władysława Sikorského (predsedu poľskej vlády a veliteľa poľských vojsk v exile v Londýne), aby vytvoril knižný dokument popisujúci slávnostné okamihy života poľských bojovníkov, ktorí sa zúčastnili bitky o Britániu v roku 1940. Z knihy sa stal samizdat, vydávaný v celom Poľsku a svoj účel splnil. Dejovou líniou knihy a neskôr aj filmov na tému 303. Squadron sa stal kolektívny hrdina – letci bojujúci v RAF za Anglicko. Tí boli najskôr podhodnotení a zosmiešňovaní a nakoniec sa stali legendou. Poľsko sa v októbri 1939 vzdalo nacistickému Nemecku a Sovietskemu zväzu. Armádna elita utekala z obsadenej krajiny a výrazne prispievali k spojeneckému vojnovému úsiliu. Medzi prvými, ktorí sa vrátili do boja, boli piloti poľského letectva. Najprv bojovali vo Francúzsku potom v Anglicku ako účastníci rozhodujúcej bitky o Britániu. Aj s pomocou Poliakov RAF dokázala poraziť Luftwaffe a odvrátila nacistickú hrozbu invázie. Film hovorí o poľských pilotoch (a nie len o poľských) ktorí boli členmi 303. Kościuszko Squadron, ktorá začala svoju činnosť 31. augusta 1940 ako súčasť skupiny RAF 11. Filmom sa historický prelievajú situácie pri prepadnutí Poľska zo západu aj z východu, máme možnosť si vypočuť povestný Churchillov prejav (13. mája 1940, v snemovni známy prejav o tom, že nemôže "sľúbiť nič než krv, drinu, slzy a pot"). Zhliadneme aj arogantného Hermana Göringa a vyšších leteckých dôstojníkov Luftwaffe, ale aj anglického kráľa Jiřího VI. v kruhu pilotov poľskej letky. Marketingovou chybou je, že v roku 2018 boli natočené 2 filmy o 303. peruti RAF. Prvý Huriccane: Squadron 303 v britskej výrobe je o stíhacom pilotovi Janovi Zumbachovi "Donaldovi" (veliteľ perute od 19.5.1942 do 1.12.1942) aj o českom stíhacom pilotovi Josefovi Františkovi (hral ho Kristof Hádek) a ten druhý film Dywizjon 303 v poľskom prevedení. Film je o veliteľovi 303. perute poručíkovi Witoldovi Urbanowiczovi (veliteľ perute od 7.9.1940 do 1.4.1941 kedy prevzal velenie 1. poľského stíhacieho krídla), kde je taktiež Josef František ale už v podaní (Macieja Cymoreka). Ktorý sa vo filme vzdal svojej národnosti v prospech Poliakov (totálny nezmysel). A keďže prvý z menovaných bol technický veľmi zle prevedeným filmom takže nám ostáva, že druhý poľský je tým lepším filmom. Skutočný príbeh 303 Squadron je však oveľa zaujímavejší ako toto základné prehodnotenie podané filmom. V radoch RAF mali Poliaci celkom 16 perutí v priebehu 2. svetovej vojny, ale 303. bola z nich najlepšia. Pri 9900 bojových vzletoch v rokoch 1940 až 1945, zničili 126 nepriateľských lietadiel a poškodených bolo 9 nepriateľských lietadiel (v povojnovom bádaní došlo k rapídnej zmene zo 126 zostrelených bolo preukázaných iba 31,5 zničených lietadiel). Zatiaľ pre mňa najlepším filmom o tejto peruti je Poľská bitka o Britániu z roku 2009.

Dejový zásah filmu je do veľmi ťažkého obdobia od roku 1938 až do roku 1951 a predstavuje nám príbeh, ako z rozprávky, skutočný príbeh najväčšieho povojnového úspechu československých basketbalistov (1946 Ženeva mastri Európy a Paríž 1951 finálova prehra so Sovietskym zväzom). Film bol spracovávaný ako príspevok ku stému výročiu vzniku Československa. Nie je veľa vecí na ktoré by sme mali byť hrdí z jeho histórie, ale športové úspechu to samozrejme sú. Predovšetkým na ľudí, športovcov, ktorí v tejto dobe nestratili svoju tvár. Film ukazuje, ako sa politika a politici snažili zasahovať do športového diania. Najmarkantnejší bol zásah prezidenta Zápotockého, ktorý lanáril v prospech Sovietov. Dostávame sa aj do role posudzovania režimov od nacistického až do komunistického, ale aj postoj jednotlivých ľudí v snahe s týmito režimami kolaborovať. Film je výborným dobovým stvárnením v ktorom sa prelína vojna, láska, dejiny a šport. Úžasné je, že herci ten basketbal skutočne hrali, pravdou je, že pol roka tvrdo trénovali, aby ich hra vyzerala vierohodne. Haly vo filme sú skutočnými kópiami hál v Ženeve aj v Paríži.

Nedávno som komentoval niekoľko francúzskych dokumentov a vyjadril som sa k nim, že oni nie sú práve tí najkompetentnejší, ktorí by sa k takýmto udalostiam mali vyjadrovať. Obdobný francúzsky dokument bol „Duben 1945: Soumrak bohů v Hitlerově bunkru“. Aj v tomto sa nás snažili presvedčiť o svojej svetovej jedinečnosti. Neviem, či je vhodné a účelné sa vyjadrovať k témam, ktoré historický im nepatria. Myslím si, že je neskutočne veľa udalosti týkajúcich sa práve Francúzska ku ktorým by mali podať svoje historické svedectvá. Keď už nič iné s nimi nehýbe tak aspoň otázka prečo taká rýchla porážka v dobe 2. svetovej vojny. A k tomu by som si rád vypočul názory aj tých najlepších francúzskych historikov. Na tému Hitlerova smrť existuje 62 dokumentov a filmov. A ani v tejto zlátanine sme sa nedozvedeli nič nové, ak si odmyslíme subjektívne hodnotenia francúzskych historikov. Zase sa musím opakovať, že správna podstata historických dokumentov musí zahltiť fanúšika histórie údajmi a ten si musí vytvárať svoj názor na danú vec, udalosť. Nie je najlepším riešením keď sa mu podsúva názor niekoho iného. Téma otvárania archívov je úplne skreslená. Najviac archívov sa otvára v Rusku, najmenej v USA, Nemecku a Francúzsku.

Film bol tvorený pod názvom Chlapec a vojak a názorne nám ukazuje postoj deti k vojne. Oni majú svoje detstvo aj keď ťažko povedať, že bezstarostné. Vojna prebieha už piatym rokom a tak 9 ročný Sáša a dievčatko od susedov Marienka sa len veľmi ťažko môžu pamätať na mierové roky. Aj život vo vojne je pre nich hrou, tešia sa na osloboditeľov a pre nich sú to sovietski vojaci. Ale stretávajú sa aj s agresiou Nemcov, ktorých náhodne pustia do domu. Vzniká bezprostredné priateľstvo medzi Sášom a sovietskym vojakom Vaňou, ktorému potom zachráni život.

Všetkým nám je jasné že bez Hitlera, Himmlera, Eichmanna a tisícok iných nacistov by sa holokaust v Európe nikdy nevyskytol. Môj komentár nemá za úlohu vyviniť nacistov z hlavného postavenia na holokauste ale taktiež je isté, že nacisti samotní nemohli zrealizovať vraždy tých miliónov Židov. Keď zoberieme do úvahy, že v Tretej ríši mali Nemci prehľad o svojich židovských obyvateľov (tým najbohatším dali možnosť sa vyplatiť) ale ostatní boli v rámci krajiny lovení (najskôr SD, SS alebo gestapom). Ale na územiach dobytých Wehrmachtom však Hitlerovi kati (Einsatzgruppen) potrebovali získať informácie a vždy sa našli ochotní platení informátori, ktorí im ich spracovali a odovzdali. Je desivé poznamenať, že obete a páchatelia sa často poznali. Ale na jednej strane sú fakty, že pre Nemcov bolo 100 Židov 100 nepriateľov ríše, pre Poliakov, Litovcov, Lotyšov, Bielorusov, Ukrajincov a Rumunov to bolo 100 nohavíc a 100 párov topánok. Pre Francúzov, Holanďanov, Slovákov a Maďarov to bola všeobecná chamtivosť, ktorú vzbudil ich majetok. Darmo po skončení vojny si jednotlivé židovské obce vypracovávali uznesenia, že vina na vražde veľkej väčšiny Židov je práve na domácich obyvateľov (odhaduje sa, že ich bolo viac ako 200 tisíc). A mnohokrát ich počínanie bolo horšie ako zverstvá nacistických katov. Dovolím si tvrdiť, že holokaust predstavoval priepastný bod nielen nemeckej histórie, ale aj celoeurópskej. Stále sme ďaleko aby sme mohli vysloviť konečný rozsudok o európskom rozmere tohto holokaustu. Najhoršie na tom je že takmer všetci vinníci už zomreli a tak sa vrátiť do tejto časti histórie je veľmi vyčerpávajúce. Dnes sa veľmi ťažko o tejto téme dá rozprávať s Ukrajincami, Litovčanmi, Rumunmi, Maďarmi ale aj s Poliakmi. Na jednej strane máme odstrašujúci príklad Lotyšov, ktorí sú na jednej strane tohto spektra a na druhej máme Dánov, ktorí sú v Yad Vashen poctení kolektívne (z 7500 dánskych Židov prežilo 98%). V oblasti smrti vo východnej Európe bolo až 10 miestnych prisluhovačov na jedného nemeckého policajta. Zase na druhej strane existujú tisícky prípadov kedy bežní ľudia nasadzovali svoj život a životy svojich rodín pri schovávaní miestnych Židov (zapísaní v Yad Vashen v Izraeli Poľsko 6195 prípadov, Holandsko 5009, Slovensko 540 prípadov atd. aj keď mnohí sa k takému činu nepriznali aby nevzbudili v časti obyvateľstva odsúdenie, nepochopenie alebo nenávisť).

Film je čiastočnou autobiografiou ruského spisovateľa Vladimíra Nabokova, ktorého rodina utiekla z Ruského impéria v roku 1919 do Nemecka. Román Zúfalstvo (Отчаяние) Nabokov začal písať od júla 1932 a toto obdobie bolo pre Nemecko turbulentné. Príbeh sa odohráva najmä v období po rezignácii posledného sociálnodemokratického kancelára (Reichskanzlers) Hermana Müllera, rezignácie, ktorá predstavovala zlom v prevzatí moci národnými socialistami. Prezident Paul von Hindenburg vypísal nové voľby , ktoré viedli k násiliu medzi nacistami a komunistami. Nacistická strana sa dostala do popredia a v roku 1933 prezident vymenoval za ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera. Vzostup nacizmu ukončil aj pokojný život židovského obyvateľstva. Aj Nabakov ma manželku židovku a ich ďalší život v Nemecku sa stal neznesiteľný a tak uteká do Paríža a na začiatku 2. svetovej vojny do USA. Pre mňa je tento film veľmi znepokojujúci. Zdá sa, že hlavná postava je trochu bláznivá. A politická klíma krajiny nie je o nič lepšia. Vieme, že vojna prichádza a bude desivá. Zdá sa, že ľudia v tomto filme majú divný strach o všetkých týchto hrozných možnostiach hneď za rohom. Pravdepodobne majú pocit, že neexistuje nádej na zastavenie procesu. Zvláštne na filme je, že čo bolo v knihe vtipné tak to sa vo filme úplne vytratilo. A tak vôbec nie je prekvapením, že film je venovaný trom umelcom - Antoninovi Artaudovi (francúzsky básnik zaradený medzi prekliatych básnikov bol duševne chorý, spáchal samovraždu vo veku 52 rokov),Vincentovi Van Goghovi (holandský maliar trpel psychickou chorobou a bol známy tým, že si urezal kus ucha, spáchal samovraždu vo veku 37 rokov) a Unike Zürnovej (nemeckej maliarke, psychický chorá žena, ktorá spáchala samovraždu vo veku 54 rokov). Nakoniec film režíroval Rainer Wernwe Fassbinder, ktorý zomrel na predávkovanie kokainom vo veku 37 rokov.

Film je príbehom o skutočnej osobe v dejinách amerického vojenského letectva aj keď niektoré okolnosti a osoby z jeho okolia boli fiktívne. Brigádny generál William Lendrum Mitchell je dnes považovaný za otca leteckých síl Spojených štátov ale nie vždy to tak bolo. 1. svetová vojna sa skončila, v USA rozpustili armádu a stabilizuje sa predovšetkým námorníctvo. Generál major Mitchell sa vrátil z Francúzska kde velil všetkým americkým vzdušným bojovým jednotkám. On presadzuje zvýšenie investícii do leteckej oblasti, pričom poukazuje že to bude najdôležitejšia súčasť armád v nasledujúcich vojnách. Svet bol v hospodárskej kríze, na nič neboli peniaze a tak ani on neobstál. Po zbytočnej smrti jeho priateľa pilota poručíka Zachary Landsdowneho na vzducholodi rozvinul vo verejnosti obrovskú kampaň, kde obvinil velenie armády z nekompetentnosti. Najskôr bola mu znížená hodnosť na plukovníka a bol premiestnený do Texasu a neskôr sa dostal pre vojenský súd na priamy príkaz prezidenta USA. 17.12.1925 rozsudkom bol uznaný vinný z insubordinacie (činnosť podriadeného, ktorý zámerne porušuje vojenský poriadok) a bol odsúdený na 5 rokov postavenia mimo službu bez nároku na mzdu. Aj keď prezident Calvin Coolidge mu trest znížil na polovicu Billy Mitchell ponúkol svoju rezignáciu a 1.2.1926 armádu opustil. Zomrel v roku 1936, ale pocty sa mu dostalo až po smrti. V decembri 1941 si ministerstvo vojny USA po hanebnom dni v Pearl Harbor spomenulo na 324 stránkovú správu Mitchella (z roku 1924) po návrate z Havaji, kde upozorňuje na možný vzdušný útok na Pearl Harbor a vojnu s Japonskom. Roosevelt ho povýšil na armádneho generála (hodnosť iba vo vojne) a pomenovali po ňom aj bombardér B-25 Mitchell. Film je úžasným príbehom kedy Billy Mitchell obetoval svoje ja pre myšlienku v ktorú veril. Zaujímavé okolnosti ukázané vo filme. Členom poroty ministerstva vojny bol aj generálmajor Douglas MacArthur, ktorý v záverečnom hlasovaní bol proti potrestaniu, ale aj generál major Wiliam Graves, ktorý bol s našimi legionármi v bojoch na Sibíri v roku 1920.

Druhá svetová vojna bola pre Salingera traumou, ktorá mu úplne zmenila život. Vojnou zomrel človek Salinger, ale narodil sa spisovateľ Salinger. Zážitky z vojny dali jeho písaniu hĺbku a zrelosť, ktorá mu chýbala. Dedičstvo tejto skúsenosti je prítomné aj v práci, ktorá vôbec nie je o vojne. Pochádzal zo židovskej rodiny (otec bol Žid a katolíčka mama konvertovala na židovskú vieru) a celú dobu pôsobenia v Rakúsku býval u židov. Preto mal pre neho taký traumatizujúci zážitok z koncentračných táborov. Na jar 1942 bol Salinger naverbovaný do americkej armády, ale keďže mal zdravotné problémy, bol odoslaný do školy komunikačných jednotiek v New Jerswy, ďalej absolvoval kurz Officer Candidate School vo Fort Benning v štáte Georgia a odtiaľ bol odoslaný ako inštruktor na leteckú školu Army Air Force Basic Flying School. V lete roku 1943 bol premiestnený do Nashvillu v Tennessee a povýšený na seržanta. Pokračoval na leteckej základni Patterson Field v Ohiu na Fort Holaird a Maryland. Tu sa stáva agentom vojenskej kontrarozviedky (Army Counter- Intelligence Corps) a je pridelený k oddeleniu 4. protiteroristického zboru . Svoje úlohy plnil v rámci 12. pešieho pluku 4. pešej divízie. Nalodili sa v New Yorku 18. januára 1944 smer Anglicko Tiverton, kde dorazili 26.1.1944. Tu sa pripravovali na vylodenie na pláži Slapton Sands, ktorá mala obdobné parametre ako Utah. Deň D nastal 6. júna 1944 a 4. pešia divízia zaútočila na severné pobrežie Francúzska na Utah Beach. Vylodilo sa 21 tisíc vojakov s minimálnymi stratami 197 obetí. Všetko to bolo dielom náhody, časť divízie sa vylodila o 1800 m mimo sektor a tu bol minimálny odpor nemeckých síl. Generál Roosevelt junior zabránil ďalšiemu vyloďovaniu v plánovanom sektore a svoju vojnu začali z miesta vylodenia mimo sektor. Za toto mimoriadne dobre rozhodnutie obdŕžal Roosevelt najvyššie americké vyznamenanie Medailu cti amerického Kongresu. Prvý bojový kontakt seržanta Salingera bol práve na tejto pláži, neskôr sa pridal k 12. pešiemu pluku, ktorý už nemal toľko šťastia, nasledujúce boje (o prístav Cherbourg) preriedili tento pluk z 3080 po vylodení 1.7. už mal iba 1130 vojakov. Vďaka znalosti nemčiny a francúzštiny ako spravodajský dôstojník bol Salinger určený aj na identifikáciu nacistických spolupracovníkov medzi Francúzmi ale aj na vypočúvanie zajatcov a civilných obyvateľov. 25.augusta 1944 oslobodili Paríž a vrcholom pre Salingera bolo stretnutie s tiež vojakom Ernestom Hemingwayom, Po krátkej prestávke od 11.9. nasledovali boje na Siegfriedovej línii. Z bojových činnosti pre seržanta Salingera bola najhoršia nočná mora boj v Hürtgenovom lese. Tu zahynulo z 12. pešieho pluku 2517 vojakov a z historického hľadiska je to najväčší debakel Spojencov v 2. svetovej vojne. Hürtgen zmenil každého kto prežil a o tejto bitke nikto nikde nehovoril vrátane Salingera. 16.12. v dobe kedy 4. pešia divízia bola stiahnutá do zálohy náhodne sa dostali do bojov v bitke o Ardeny. Za 11 mesiacov intenzívnych bojov mala 4. divízia viac ako 34 tisíc mŕtvych a ranených. Spravodajské povinnosti priniesli Salingerovi tvrdé poznanie aj tvárou k holokaustu. 22. apríla 1945 , po náročnom boji o mesto Rothenberg sa divízia dostala do trojuholníka miest Augsburg, Landsberg a Dachau. Bol jedným z prvých Američanov, ktorí vstúpili do koncentračného tábora Kaufering IV., určeného na zabíjanie chorých väzňov z Dachau Trauma z toho, čo zažil, viedla Salingera k tomu, že sa nechal hospitalizovať na psychiatrickom oddelení nemocnice v Norimbergu. Trpel hlbokou posttraumatickou stresovou poruchou a odbornú pomoc potreboval akútne. Po vyhlásení konca vojny Salinger demobilizáciu nevyužil a zostáva ako 26-ročný v Norimbergu, ako civilný zamestnanec. Pôsobí ako spravodajský agent oddelenia 970 (jeho oddelenie zadržalo 120 tisíc podozrivých z ktorých 1700 bolo uznaných ako vojnových zločincov zodpovedných za zabíjanie väzňov v koncentračných táboroch). Pri vypočúvaní vojenských väzňov, prišiel do styku aj s nacistickou zdravotnou sestrou, ktorá spolupracovala s gestapom (ovládala 4 jazyky). To bol hlavný dôvod prečo bola v zajateckom tábore. Sylvia Welterová sa narodila vo Frankfurte nad Mohanom, otec bol nemecký obchodník a matka bola z Francúzska, preto Sylvia dostala francúzske občianstvo. Americkí vojaci mali zakázané sa stýkať s nemeckými ženami a už vôbec nebol dovolený s nimi sobáš. Preto vybavil Salinger jej iné občianstvo a mohli sa 18.10.1945 zosobášiť v meste Pappenheim (neďaleko od Norimbergu). Salingerova manželka vyštudovala medicínu (oftalmológiu) a bola aj psychológom. Prvýkrát sa so Salingerom stretla na psychologickej klinike. V apríli 1946 sa Salingerovi skončila zmluva s armádou a tak sa aj s manželkou vrátil do USA. Bývali u jeho rodičov ale židovská svokra a nemecká nevesta si k sebe nenašli cestu. A keď vyšli najavo ďalšie jej vojnové škvrny jedno pekné ráno jej dal na tanier letenky do Európy a po 8 mesiacoch sa ich manželstvo ukončilo rozvodom. Musím kladne hodnotiť tento pekný film. Ukazuje nám v skratke jeho život, veľmi oceňujem zobrazovanie vojnových scén, ktorých vo filme je iba desatinu celého času, ale nie sú prehnané a sú umiernené k podstate filmu. Film je priamym dôkazom jedného, ale pokojne by to mohlo byť aj dôkazom státisícov vojakov, ktorí sa vrátili z vojny a nedokázali sa zaradiť do normálneho života. Aj Salinger obetoval potom všetko, svoju rodinu, bohatstvo ale aj priateľstvo.

Dokument nám predkladá 3 skupiny zachovaných fotografických dokumentov z koncentračného tábora Auschwitz. Prvá séria je vyhotovená dvoma mužmi SS Hauptscharführer Bernhardom Waltrom vedúcim detekčnej služby politického oddelenia v koncentračnom tábore Auschwitz spolu so svojím asistentom Ernstom Hofmannom. Oni dvaja boli zodpovední za odoberanie odtlačkov prstov a fotografickú identitu väzňov, ktorí neboli vybraní na okamžité vyhladenie. Patrili k výnimkám, mohli fotografovať v tábore. Tento album objavila náhodne Lili Jacobová (rodáčka z bývalého Československa), ktorá prežila Osvienčim a keď sa blížila sovietska armáda bola medzi evakuovanými väzňami. Prešla viacerými koncentračnými tábormi až nakoniec vážne ochorela a bola liečená v koncentračnom tábore Mittelbau-Dora v blízkosti nemeckého mesta Nordhausen a tu objavila album s fotografiami z Osvienčima na ktorých boli príslušníci jej rodiny a príbuzní. Náhoda bola ohromná veď Dora je od Osvienčima vzdialená 640 km. Jacobová sa po vojne vrátila na Podkarpatskú Rus, kde zistila, že nikto z jej rodiny neprežil. Na radu rabína odviezla album do Prahy kde v Židovskom múzeu fotky preniesli na sklenené negatívy (celkom 207 fotografii) a za získané peniaze vycestovala do Ameriky. Lili z albumu originály fotky darovala ľuďom , ktorí si na nich objavili svojich príbuzných a tak v roku 1964 na Auschwitz-Procese vo Frankfurte bolo sudcom predložených len 193 fotiek. Lili Jacobová bola svedkyňou v tomto procese. Druhá zbierka fotografii sa objavila v múzeu holokaustu v USA v januári 2007, fotky odoslal bývalý vojak americkej armády, ktorý ho v roku 1945 našiel v byte vo Frankfurte. Ide o album so 116 fotkami pobočníka veliteľa koncentračného tábora Auschwitz Richarda Baera SS Obersturmfűhrera Karla Friedricha Höckera, ktorý si ich nechal vyrobiť a zozbieral v lete 1944. Poslednými zábermi z Auschwitzu sú fotky členom Sonderkommanda z jesene roku 1944 (pravdepodobný fotograf Alberto Errera). Podarilo sa im urobiť 4 zábery jeden z nich je len záber koruny stromu a na ostatných je sonderkommando pri práci s mŕtvolami. Tento film sa podarilo prepašovať von z koncentračného tábora. Toľkoto, čo sa týka fotodokumentácie z koncentračného tábora Auschwitz. Ostatné konšpirácie týkajúce sa výskytu Höckera na selekciách zbytočne znehodnotili tento dokument, dnes sa jedna o informáciu nepodstatnú a zbytočnú.