Raccoon.city

Poľská herečka Beata Andraszewicz stvárnila vo filme fotografku Magdu. V reálnom živote svojej dcére dala meno takisto Magda. A dokonca sa rovnako ako postava z filmu zaujíma o fotografovanie.

Poľská herečka Beata Andraszewicz (Magda) sa dostala k roli tak, že režisér Jaroslav Soukup ju zazrel na chodbe filmovej akadémie v Lodži, zaujala ho a pozval ju na konkurz.

Dokument sa natáčal novou kamerou značky Šlechta.

Podľa výskumu historika Ivana Rumanovského bol filmový negatív uložený vo filmových ateliéroch na Kolibe, kde bol pravdepodobne zničený.

V roku 1921 začalo Divadelné družstvo v Klenovci nacvičovať pod vedením mladého učiteľa Jána Moncoľa Urbánkovu hru. Na premiéru sa prišli pozrieť aj niekoľkí americkí Slováci. Jánovi Bartovi sa hra zapáčila a ako skúsený kameraman sa rozhodol ju sfilmovať.

Pomenovanie hlavnej hrdinky "Stridža" je prenesený expresívny výraz pre deti zvláštneho výzoru, šantivé, neposedné a dorastajúce dievčatá.

Film sa uvádzal ako "operetný kinemaskeč" v piatich dejstvách; mali sa v ňom pravidelne striedať filmové i divadelné časti - filmové nakrútené v exteriéroch a divadelné hrané na javisku. Film sa nezachoval a považuje sa za navždy stratený.

Ako výrobca dokumentu je v dobových materiáloch uvedený Propagačný cudzinecký úrad pri Ministerstve s plnou mocou pre Slovensko.

Podľa historičky Eleny Kurincovej navštívil generál Piccioni Vajnory 24.5.1919. Podľa dostupných informácií to bola sobota a nie nedeľa. Veľká noc v roku 1919 bola 20.-21. apríl. Takže pravdepodobne nejde o Kvetnú ani Veľkonočnú nedeľu.

Do filmu vzniklo množstvo záberov urobených z auta alebo z motorky. Na motorkách sedeli aj skúsení profesionáli, vtedajší majster sveta vo šlapačkách Petr Dobrý, či neskorší plochodrážnik Zdeněk Kudrna, ktorý zomrel predčasne v roku 1982 na pretekoch v Holandsku.

Na natáčanie "vyfasovali" novú americkú kameru značky Mitchell, ktorá vtedy stála milióny. Jej výhodou bolo, že mala výbornú statiku. Kamera bola pripevnená na statíve, ktorý museli koľkokrát ovládať dvaja ľudia. Kamera umožňovala používať objektívy s dlhými ohniskami. Nakrúcali sa z veľkej diaľky a celé to malo inú perspektívu.

Sprievodcom hercov v Bechyni bol Viktor Sodoma (Michal), ktorý mesto poznal. Študoval v 60. rokoch tunajšiu keramickú priemyslovku.

Miluše Voborníková (Markéta) bola v prvom rade speváčka, v dobe natáčania nová v divadle Semafor a iba príležitostná herečka. Kvôli úlohe si u susedky v pražských Vršoviciach objednala troje letné krátke šaty. Mali staroružovú farbu, čo nie je v čiernobielom filme vidieť. Šaty, ktoré si nechala súkromne ušiť, jej ale nenechali, zostali trvalo v Barrandovskom ateliéri kostýmov. Pri natáčaní mala spadnúť z motorky a veľmi sa bála, ale motorkár išiel veľmi pomaly a dopredu jej povedali, ako má padať z motorky a následne sa kotúľať.

Režisér Jan Kačer spomína: "Bola to krásna práca s milými hercami a príjemným štábom. Raz točili tzv. nočku, čiže nočné zábery. Všetkým som v miestnej pekárni, ktorá piekla celú noc, kúpil za päťdesiat korún sto horúcich rožkov."

Podľa režiséra Jana Káčera mal snímok pololegálny osud. Vo filme na záver znie pieseň Petra Skoumala a Jana Vodňanského "Všetko je premenlivé". Obaja tvorcovia mali už v tom čase problémy s režimom kvôli postojom k roku 1968. A aj preto film nedali vôbec do distribúcie a režisér nedostal ani korunu honoráru.

Hneď v úvode je vidieť známu železničnú trať z Bechyně do Tábora, ale režisér podotkol, že nemohli s kamerou vlak poriadne zachytiť, hodiny čakali na záber. Vo filme je vlaku nakoniec len kúsok.

Režisér Jan Kačer požiadal režiséra Pavla Juráčka, aby to natočili spoločne. Odmietol, ale nakoniec sa na pľaci niekoľkokrát predsa len ukázal.

Režisér Jan Kačer spomína: "K réžii tohto filmu som sa dostal náhodou. Bolo po roku 1968 a dobrí režiséri mali zákaz. Scenár zostal vo výrobnej skupine, kde som robil literárneho poradcu. Niekomu napadlo, aby som to natočil ja, lebo nič proti mne nemali."

Film sa natáčal v uličkách, na oblúkovom moste, štvrti Zářečí v parku medzi kláštorom a vilou Elektra, pri rieke Lužnici, Vyhnanickom rybníku, Černickou oboru a na skalách Židově strouze, všetko v meste Bechyne a okolí. Bechyni a jej okolie si Jan Kačer nevybral pre exteriéry náhodou. Študoval tu v 50. rokoch keramickú priemyslovku. Natáčalo sa aj v obci Bečice, kde mal režisér chatu.

Premiéry sa nedožili Jára Kohout (opilec Láďa), Antonín Jedlička (Montág) a autor hudby Jiří Šust.