Raccoon.city

Režisér Louis Aimée Augustin L Prince nakrútil filmy jednošošovkovou kamerou s maltézskym krížom na perforovaný filmový pás (10 -12obr/s) čo bol jeho vlastný vynález. Kameru si ale nestihol dať patentovať.

Režisér zachytené jednotlivé fázy behu koňa premietol na vlastnom projektore zoopraxiskop (zoogyroskop). Premietané obrazy boli na sklenených doskách.

Tento film bol na svoju dobu, rok 1959, veľmi netypický. Hlavný hrdina sa nedokáže vnútorne stotožniť ani s jednou stranou vojnového konfliktu, čím popiera zaužívaný stereotyp nekonečne oddaného národného hrdinu. Bol to vôbec prvý podobný prípad v slovenskej kinematografii.

Film vyrobila produkčná a distribučná firma Weteb nazývaná taktiež Wetebfilm ktorej vlastníkom bol režisér filmu Václav Binovec. Jednalo sa o prvý film tejto spoločnosti, do ktorej režisér obsadil svoju vtedajšiu životnú družku Suzanne Marwille.

"Hudobný kód" piatich tónov bol použitý vo filme Moonraker (1979) ako kód tlačidlového zámku dverí.

Spoločnosť Atari v nádeji, že využije úspech filmu, chcela získať práva na vytvorenie videohry pre konzolu Atari 2600. Režisér filmu Steven Spielberg požiadal, aby hru vyvinul Howard Scott Warshaw. Ten totiž už produkoval úspešnú hru podľa iného Spielbergovho filmu. Podľa Howarda Warshawa sa v tom čase jedna hra v Atari vyvíjala obvykle šesť až osem mesiacov. Aby Warshaw stihol dodať hru do Vianoc, na jej dokončenie dostal iba päť týždňov. Zaujímavosťou je, že Spielberg navrhol, aby sa hra niesla v duchu Pac-Mana. Warshaw vysvetlil, že kópiou iného nápadu by tento jedinečný film zneuctil, a preto ostali pri pôvodnom pláne. Výsledkom bol titul, ktorý sa vo všeobecnosti označuje za najhoršiu videohru, akú kedy kto vytvoril. Zároveň šlo o jeden z najväčších komerčných neúspechov v histórii videohier, čo spoločnosti Atari spôsobilo obrovské finančné straty. Okrem okolností spojených s vydaním hry však viedli ku koncu firmy Atari v roku 1984. O čom svedčí fakt, že spoločnosť Atari vyrobila 5 miliónov kaziet kópii hry z čoho 3,9 milióna nepredaných kusov zakopala v púšti v Novom Mexiku, čo v roku 2014 potvrdila skupina dokumentaristov, ktorá vykonala vykopávky v tejto oblasti a objavila tisíce kópií E.T. videohier v pieskovom hrobe. Natočili o tom dokumentárny film Atari: Game Over (2014).

Počas natáčania takmer prišiel o život herec hrajúci E.T.ho, keď pri špeciálnych efektoch vo vnútri tela mimozemšťana zapaľoval a zhasínal lampy. Pri jednej z manipuláciou sa vnútro vznietilo.

Jeden z divákov si počas sledovania filmu Stratený v New Yorku všimol, že "holubia žena" (Brenda Fricker) sa vlastne podobá na známeho britského moderátora Piersa Morgana. Podobnosť moderátora britskej rannej šou Good Morning Britain (od r. 2014) si začali všímať i ďalší ľudia. Tieto dohady sa dostali aj k samotnému Morganovi, ktorý, samozrejme, všetko poprel. Príležitosť podpichnúť svojho kolegu si však nenechala ujsť spolumoderátorka jeho šou Susanna Reid. Počas vysielania rannej šou sa na kamere ukázala s fotografiou Morgana a "holubej ženy" pre porovnanie, pričom uviedla, že je to dôkaz, že ide o tú istú osobu. "Prečo mi to ľudia stále ukazujú? Nie som to ja!" ohradil sa Morgan. Aj keď si túto podobnosť všímajú nezávisle stále ďalší a ďalší ľudia, v skutočnosti tieto dohady kolujú už dlhšie. Podpichovanie započal moderátorov samotný syn, Spencer Morgan, už v roku 2017, kedy zverejnil na sociálnej sieti fotografiu svojho otca a herečky zo Sám doma 2.

Počas nakrúcania sa Culkin (Kevin) Pesciho (Harry) spýtal, prečo sa naňho nikdy neusmial. Pesci mu údajne odpovedal: "Sklapni." V jednom z rozhovorov z natáčania potom herec na adresu mladšieho kolegu poznamenal: "Je rozmaznávaný mnohými ľuďmi, ale mnou nie. A myslím si, že sa mu to páči."

K Florence Marly v úlohe princeznej, sa kritici v mnohých prípadoch stavali pomerne odmietavo, najmä kvôli jej dikcii a vonkajšiemu hereckému prejavu. Napríklad Oldřich Kautský vo Filmových novinách priostril kritický tón, keď na príklade Marly zdôraznil, v duchu dobové rétoriky, že je nevhodné pozývať si do československých filmov cudzie herečky, ktoré sa ani zďaleka nevyrovnajú najslabším československým herečkám: "My, v našom štátnom filme, vytvárajúcim diela tak význačná ako práve Krakatit, sme sa rozlúčili s pojmom filmová hviezda, a nahradili ho raz a navždy herečkou a umelkyňou."

V ohlasoch dobového dennej tlače i filmových periodík niektorí kritici upozornili na podobnosť medzi Krakatitom a snímkou Václava Kršku Housle a sen, a to ako v rozbití skutočnosti, tak v symbolických troch ženských postavách, ktoré sa priebehom deja vynárajú. Nájdeme tiež výhradu, že Vávra sa dostal do nebezpečných vôd artismu do štylizácie subjektu, ktorý je tak typickým pre Krškov film.

Film bol predaný do Poľska, Švédska, Dánska, Albánska, Rumunska, Francúzska a Palestíny, a tiež do artových kín v Kanade a USA. V roku 1951 bola snímka opäť zaradená do programu kín a v roku 1955 mal film obnovenú premiéru. Návštevnosť od roku 1951 do roku 1955 predstavovala pri 3 468 predstaveniach 497 028 návštevníkov. Od roku 1948 do konca roka 1987 mal Krakatit návštevnosť 3 145 626 divákov na 16 773 predstaveniach. Roku 1956 bol vyvezený do NDR a Juhoslávie a 1957 tiež do Paraguaja.

Tajná prvá projekcia filmu v Benešove prebehla následovne. Prekvapeným divákom, ktorí pôvodne mali zhliadnuť britský film Sidneyho Gillanta Zelený jed, boli rozdané dotazníky, ale zo 420 návštevníkov projekcie vhodili vyplnený dotazník do zvláštnych urien iba štyria ľudia, jeden bol bez mena a adresy. Z ich odpovedí sa dozvieme, že všetci čítali Čapkovú predlohu a všetkým sa film páčil. Polovica z nich mala výhrady k nekvalitnému zvuku filmu (zlá technická vybavenosť kina). Jeden respondent vytkol filmu technickú nepresvedčivosť niektorých scén (najmä v baltinských laboratóriách), iný si posťažoval na malú pochopiteľnosť pre ľudové vrstvy, najmä ku koncu filmu.

Režisér Vávra zvládal počas natáčania Krakatitu pracovať aj na svojom filme Predtucha. Pre oba filmy mali byť natočené exteriérové ​​zadné projekcie vo Švajčiarsku, k tomu ale nedošlo.

Film sa stal prvým Československým po-februárovým filmom určeným pre export a získal predikát "film národného i umeleckého významu".

Karel Höger (Prokop) spomína: "Z role som mal obavy a dôkladne som sa na ňu pripravoval a žil ňou. Môj Prokop musel byť celým Prokopom, nie scenáristickou skratkou, naozaj nebol ľahkou úlohou. Stále som sa v ňom cítil ako Prokop na začiatku románu."

Vyzneniu filmu napomáha vierohodne pôsobiace stvárnenie atómového výbuchu, ktorý bol vyrobený v trikovom oddelení na Barrandove v dvojmetrovom vodnom akváriu, do ktorého boli pod tlakom púšťané rôznofarebné tekutiny. Pri spomalenom snímaní bol dojem atómového výbuchu, spojený ešte s oslňujúcim zábleskom, presvedčivejší.

Film mal premiéru súbežne v dvadsaťjeden kinách Československa, vyrobených bolo sto kópií pre distribúciu.

Florence Marly (princezná Wilhelmina Hagen) svoj zárobok z filmu prenecháva svojim priateľom a príbuzným v Československu, išlo o sumu 100 000 dolárov.

Andrea Čunderlíková (Tonka Surka) spomína: "Mám milú spomienku na scénu v maskérni. Mala som Ivana Rajniaka (Valer) zvádzať a dať si dole podprsenku. Samozrejme som sa nechcela vyzliecť, to bolo jasné. Povedala som pánovi režisérovi, že to teda nie. Ale on na tom trval - vraj kamera bude zozadu, nič nebude vidieť. Dohovorila som sa s maskérkou a nechala som si oblepiť prsia leukoplastom. Martin Hollý povedal: Budeme to točiť naostro, nikto tam nebude. Všetkých vyhodil. Ale chudák pán Rajniak bol vidieť z "enfacu". Dala som si dole podprsenku a on sa začal strašne smiať. Keď videl tie prsíčka oblepené leukoplastom, dostal hysterický záchvat smiechu. Aj vo filme má v tejto scéne prekvapený výraz. Tak to je preto, že som tam mala leukoplast."