whimsy

Fakt pekný film. A vôbec nevadí, že postavy sa občas správajú akoby nelogicky a v niektorých momentoch im máte problém uveriť, pretože všetky sú až neuveriteľne sympatické (aspoň pre mňa skutočne všetky, čo sa nestáva v každom filme...). Celý film ide s takou ľahkosťou, že po viac ako 2 a pol hodine by vám vôbec nevadili ďalšie 2 hodiny - ako povedala 1 z hlavných postáv: "Zažila som toho 2-krát toľko, ako som povedala.". Plus tá najlepšia hudba aká sa dá predstaviť a krásne oblečenie, ktoré chcete mať doma v skrini...

Film s atmosférou, ktorá vás vtiahne do deja – na strechách tu pristávajú holuby a hraje k tomu soundtrack s pesničkami od Yes a King Crimson. Film plný kontrastov: preháňanie (až karikatúra rodičov žijúcich vo vlastnej realite) sa tu strieda s útržkami civilnej každodennosti bežného správania; dospelosť a detstvo; ambivalencia, ktorá je v každom z nás; realita vs. obraz, ktorý o sebe vytvárame navonok pre ostatných; hystericky vyšinutá agresivita kompenzujúca vnútornú osamelosť; neistota vyvažovaná návratom k skúsenostiam prinášajúcim sebavedomie (bowling); ale aj samotný záver, ktorý by sa dal považovať za dve alternatívne zakončenia. Asi jediná výčitka by pre mňa bola, že je tu málo priestoru venovaného postave Layly - , čo ju vedie k tomu, že sa s Billym bezcieľne túla po noci? Mám rada tie extrémne zriedkavé skúsenosti, keď sa ľudia v reálnom živote začnú nevedome správať až s manickou zaujatosťou pre niečo (nerozmýšľajú o tom, čo si o nich myslí okolie, nekontrolujú tón svojho hlasu a vychádza to úprimne z ich absolútneho vnútra), čo ich radí k čaru okamihu existujúceho len v danom momente. A tento film takéto okamihy mal – záver s kupovaním pečiva, danie preč prehozu z postele, rozhovory v hotelovej izbe, scéna v kabínke. A po filme som mala pocit ako po veľkej šálke skutočne horúcej čokolády :-)

pre filmy z 90-tych rokov o partii zúfalcov, ktorí sa snažia naplniť svoje ambície (ako spisovatelia, herci, speváci...) a popritom žijú svoje bežné životy mám jednoducho slabosť. objektívne by si možno tento film zaslúžil nižšie hodnotenie (scenár aspoň pre mňa neobsahuje žiadnu výraznejšiu scénu a emócie sú tu skôr tlmené), ale ten smutno-melancholický pocit z iných snímkov jednoducho nemám. herci a ich postavy sú fajn a Adrien Brody aj v tomto filme ani na okamih nestratí ten svoj trpiteľský pohľad, pod ktorým na neho dopadajú ťažkosti života, čo niekoho môže iritovať, avšak môj prípad to nie je.

Už dávno si myslím, že celý svet je plný ufónov, ktorí mi robia zle a tento film mi zrazu tvrdí, že sú to vlastne všetko herci. A niekde na mesiaci sedí niekto, kto to celé riadi. Takže ide o ďalšiu verziu koncepcie reality, ktorú denne zažívam. Ale ja aj tak stále verím, že sme súčasťou počítača, ktorý sa volá Earth a riadia nás myši. Pretože inak to nedáva zmysel.

Celý film pripomína klasické divadelné spracovanie, ktoré sa zameriava na rýchly sled deja so snahou zachytiť aspoň čo-to zo psychológie postáv (aspoň pre mňa trocha teatrálnym spôsobom) a myšlinková rovina knihy je zhrnutá možno 5 (toto je len odhad) vetami. Adaptácia románu ako je Dostojevského Zločin a Trest, so všetkými jeho dejovými líniami, plnohodnotnými postavami (, z ktorých každá má akoby svoj vlastný príbeh), prostredím, v ktorom sa príbeh odohráva a samotnou ústrednou myšlienkou z názvu, sa snáď ani nedá úplne pokaziť, no tento film mal k tomu dosť blízko... Čo ma potešilo, bola Julie Delphy, ktorá skutočne vystihla Soňu Marmeladovu, ako si ju predstavujete v románe (aj keď možno v trocha naivnejšej podobe...) a napätie, ktoré sa dá pozorovať medzi Raskoľnikovom a policajným vyšetrovateľom Porfiryjom (Ben Kingsley). A film sa odohráva v celkom pekných interiéroch (na to, že ide o televízny film) - o to viac mrzí, že neboli vôbec využité a celkovo tu zanikajú.

Pravdu povediac, neviem, čo presne si o tomto filme myslim... Niektoré scény sú skvelé - ako návšteva u Oldmana, venovanie obrazu, rozhovory s Claire Forlani a Bowiem, Basquiatovo interview a chôdza po uliciach..., ale celkové vyznenie ide akosi mimo mňa. Toto je čisto môj problém, ale atmosféru 80-tych rokov si predstavujem trochu inak... No a soundtrack je skutočne úžasný - s mojími obľúbenými umelcami (Tom Waits, Rolling Stones, Van Morrison...), ale k tomuto filmu mi nesedí. (Asi najprirodzenejšie na ňom pôsobí Charlie Parker.) 1. nechápem, prečo vo filme neboli použité nahrávky, na ktorých spolupracoval aj Basquiat. A 2. v amerických seriáloch tak necitlivo pracujú s Hallelujah, že na konci na mňa už nedokázala zapôsobiť tak, ako by si zaslúžila... A tancujúceho chlapíka predávajúceho plyšové kačky chcem stretnúť aj na našich uliciach...

(len tak na okraj, skúste si pri tomto filme spomenúť, kedy ste naposledy použili kartu na volanie z telefónneho automatu...) Opäť skvelé, opäť zábavné. A presne takto má vyzerať koniec...

Neviem, do akej miery realistická, ale pre mňa rozhodne zaujímavá a uveriteľná sonda do života prisťahovaleckého predmestia zasiahnuteho nepokojmi. Občas drsné, občas zábavné ("Watch me turn off the Eiffel Tower" "That only works in movies."), občas civilné, občas nekontrolované - vo svojej rozmanitosti vyvážené so skutočne funkčnými vedľajšími postavami - Asterix, skinhead, chlapík pri lúpeži auta... (dotvárajú tú charakteristickú atmosféru filmu, aj keď pre dej sú možno nedôležitými).

on the floppy disc :-) Pre mňa film, ktorý si dokáže udržať atmosféru od prvého záberu až dokonca. Všetky tie náhodné dialógy tu vytvárajú v konečnom dôsledku konzistentný celok, ktorý funguje. Damian Young ma potešil už v predchádzajúcom Hartleyho filme Simple Man ako chlapík, ktorý je tak trocha mimo, čo tentokrát privádza takmer do úplnej dokonalosti. A opäť skvelý soundtrack (Pavement, PJ Harvey, Yo La Tengo... aj pre mňa doteraz neznáme veci ako Red House Painters, či Liz Phair - ale rozhodne dobré...)

Tento film mi konečne ukázal, čo toľko ľudí vidí na Natalie Portman. A je to asi skutočne najlepší film s Jean Renom. Plus hláška ako: "Pošlite sem všetkých!". (a asi o dve minúty jeden člen komanda žiada o ďalšie posily). Skutočne sa mi nechce veriť, že ide o 17(!) rokov starý film, pretože pôsobí úplne súčasne. A toto nemá skutočne nič s filmom, ale je v ňom veľa bielych chodieb, ktoré pôsobia ako zo sna... (jedna * je len za tie chodby :-)