Proserpina

Trošku menej poznateľný Burtonov rukopis, poznala by som, že je to od neho iba podľa Heleny Bonham Carter, ním často obsadzovanej herečky. Zaujalo ma striedanie dvoch rovín - jednej akoby reálnej, ktorej reprezentantom je hlavne Edwardov syn Will; a druhej fantazijnej, ktorá sa odohráva na podivných miestach ako Spectre a v ktorej vystupujú všetky zvláštne postavy od obra Carla, cez čarodejnicu s Okom, ktoré vám prezradí ako zomriete až po cirkusantov. V záverečných titulkoch potešil Pearl Jam (a počas filmu aj Buddy Holly a Elvis Presley). Na päť hviezdičiek tomu ale niečo chýbalo.

Dráma z 50. rokov o dôležitosti rodinného zázemia a priateľov pre tínedžerov (ktorých tu síce hrajú herci značne starší, čo pôsobilo miestami trochu smiešne) a o „typickej“ parte výrastkov na jednej americkej strednej škole. James Dean v modrých džínach a červenej bunde sa stal ikonickým obrazom, určite k tomu prispela i jeho tragická smrť v mladom veku, vlastne takmer po natočení tohto filmu. Na filme mi vadila postavy hlavnej hrdinky, prezentovaná iba ako doplnok muža, a takisto to, že sa dokázala veľmi rýchlo spamätať zo smrti svojho prvého priateľa a skončiť v náručí hlavného hrdinu. A ešte jedna vec by stála za zamyslenie: „I thought only punks fought with knives...“ Akých „punks“ môže mať Jimmy na mysli v 50. rokoch?

Pamätám sa, aká som bola z filmu nadšená v 12-tich rokoch. Teraz keď som si ho pozrela so skoro 10-ročným odstupom, je to, ako by som sa pozerala inými očami. Treba ale uznať, že scéna so šachovou partiou bola naozaj impozantná, že metlobal vyzeral svištiaco reálny a pri tom, ako Dumbledore udeľoval posledných 10 bodov, som sa slzičke neubránila…

Slabší príbeh, ktorý ma veľmi nezaujal (aj keď to vyzeralo zo začiatku nádejne), ale s príjemnou hudbou a krásnymi spomalenými zábermi, už od prvého, s dieťaťom skáčucim v postrekovači s horiacim susedom v pozadí. Až neskôr som si uvedomila, že najviac sa mi páčili paradoxne práve scény s nehodami. Do konania a cítenia postáv som sa nedokázala celkom vcítiť, čo bude možno tým, že ma ešte nepostretlo nešťastie straty niekoho blízkeho. Keď to raz príde, asi viem, čo si pozriem… ”Nehody sú súčasťou života. A tie naozaj škaredé nehody majú pôvabný spôsob, ako sa zdať neskutočné. Každá tragická nehoda má svoj šťastný príbeh. Ale než naňho príde, môžu ubehnúť roky…”

Postava Julianne Moore s jej životným osudom (s tým, že sa necíti spokojná a naplnená aj napriek tomu, že je zabezpečená, má dobrého manžela a krásne dieťa) by mohla podľa mňa byť predzvesťou tzv."problému bez mena", ktorý opísala Betty Friedan vo svojej Feminine Mystique v roku 1963. Ktovie, či si to aj režisér/autor predlohy takto uvedomoval, alebo je to iba náhodná asociácia. Film sa mi inak zdal dosť ťažký, všetko mi to pomohol potom aspoň trochu pochopiť takmer posledný komentár užívateľa/ky chlievik - týmto ho odporúčam.

Moriak je najlepšie domáce zviera a jablká v karamele sú najlepšie na dlhú cestu. Hydina a psy kam sa pozrieš. Kusturicove filmy sú kultúrnym šokom.

Zaujímalo by ma, či je vo filme aj viac narážok na Kubricka, než som videla ja (Denisov záber z Vesmírnej Odysey, zrýchlená scéna so zariaďovaním izby)...Naozaj som im verila, že sa to odohráva v tých rokoch, v ktorých sa malo. Namiesto vzťahov sa ale film mohol viac zamerať na zobrazenie stereotypov každodenného života ľudí pred verzus po ´89.