Proserpina

Ako študentka genderových (rodových) štúdií som sa veľa nového nedozvedela, ale iným divákom môže tento dokument celkom vhodne priblížiť problematiku intersexuality (a čiastočne transsexuality) a prispieť k zamysleniu a k trochu inému, novému pohľadu na pohlavie a gender.

Vôbec, ale vôbec nemám rada horory, a už vôbec nie mysteriózne. Na tento ma na pol oka prinútil pozrieť len Daniel Radcliffe. Keď ale odhliadnem od toho všetkého, kvôli čomu tento typ filmu ako takého nemám rada, tak môžem dať 4 hviezdičky - najmä za skvelé prostredie, scény a atmosféru.

Takéto filmy vo mne vyvolávajú znepokojenie z toho, aký je v nich všade chaos a neporiadok - či už v osobnom živote postáv alebo v kuchyni. Niektoré scény sa mi tiež zdali celkom nevkusné, ocenenie z Benátok nechápem, ale nenudilo.

Dokument na starú dobrú tému, ako farmaceutické firmy zarábajú na chorých ľuďoch, a ako ani tak nejde o pomoc potrebným, ale o peniaze a zisk. V tomto prípade sa autorka zamerala na tzv. FSD (Female Sexual Dysfunction), poruchu, ktorou údajne trpí asi 40% žien. Ide ale o to, kto má moc niečo také definovať a ako to definuje. Ako vo filme múdro hovorí jedna sexuálna terapeutka, desí ju, že "existuje posun v kultúrnom ponímaní sexuality ako niečoho, čo má svoj normálny level, a ak to neprežívaš v rámci neho, niečo s tebou nie je v poriadku a potrebuješ medicínsku pomoc." Túžba je podľa nej niečo, čo nie je jednotlivcovi interné, ale ide skôr o spolu-utváraný fenomén, niečo ako priateľstvo, niečo, čo sa deje medzi ľuďmi. Tiež nerátate, koľkokrát za mesiac ste mali pocit priateľstva. ;-D

Celkom ťažký a nejednoznačný film, napriek odľahčujúcemu punkovému náteru. (Severský filmový podzim 2012, Brno)

Trochu genderovej analýzy, alebo ako nevedomky tento film prispieval k reprodukcii rôznych stereotypov ;-) Keď John telefonuje s rodičmi, aby im oznámil, že má priateľku, prvé čo zaujíma jeho matku je, že či "je hezká?", takisto sama Joey pri opisovaní ich prvého stretnutia poukazuje na to, že vedela, "že se mu zdá být dost hezká" (stačí žene, aby bola dosť krásna na to, aby si našla partnera? je krása jednou z podstatných charakteristík ženy obecne?)... Matky oboch, pani Draytonová aj pani Prenticová sú dané v rozhodovaní o povolení sobáša na jednu stranu, prikláňajú sa k citom a s láskou mladých ľudí súhlasia, oproti svojim manželom, ktorý sa vedia na situáciu pozrieť s chladnou hlavou a zhodnotiť praktické stránky a nevýhody tejto situácie. Tieto "typické" vlastnosti žien verbalizuje pán Drayton: "Má choť, což je pro ni příznačné, se rozhodla ignorovat všechny praktické stránky situace a zahalila se jakousi romantickou tmou, která ji podle mně naprosto izolovala od všech rozumových úvah." Binárne opozície par excellance - muž=rozum, žena=cit. Musí to tak naozaj byť? A vo výsledku konečný, rozhodujúci a múdry verdikt prednesie BIELY a MUŽ. Hoci sa teda tento film snaží o rozrušenie rasovej nerovnosti (aj černoch môže byť šikovným a váženým lekárom), ktorá bola v šesťdesiatych rokoch ešte pálčivým problémom, nerobí tak dôsledne. Dnes už sú na tom s rasovou nerovnosťou v Amerike lepšie, na čase je zapracovať na odstránení ďalších stereotypov...

Niektoré zásadné diela svetovej literatúry by sa nemuseli filmovať - alebo aspoň nie tak kŕčovito podľa predlohy a teda tak zdĺhavo. Pre mňa najlepší moment Gatsbyho ("Ještě nikdy jsem neviděla tak krásné košile...!") na mňa viac zapôsobil v knižnej predlohe. Ale na jazzové tančeky a kostýmy sa dobre pozeralo.

Tragická udalosť tu je iba akýmsi záchytným bodom okolo ktorého sa vlastne všetko točí, ale vôbec vo mne nezanechala pocit, že sa stalo niečo zlé. Skôr tu ide aj tak o to, ako sa s takým niečím vyrovnať, a táto pointa sa mi v závere veľmi páčila. Scény z jednotlivých udalostí sú medzi sebou popreletané a opakujú sa, preto by to chcelo pozrieť si tento film ešte raz. Dejovo to vlastne ale nebolo nič moc, preto neviem či sa k druhému zhliadnutiu tak skoro odhodlám, ale za fajn hudbu, skejtové videá a pekné zábery pridávam jednu hviezdičku.

Miestami mi to trocha začína pripomínať Standfordský väzeňský experiment...

"50x a stále poprvý raz" na kórejský spôsob...ale o toľko ozajstnejšie a ľudskejšie...