Sufferer

Keby som bol nadpozemsky dobrá podívaná, kam by som sa tak asi schoval? Hostiteľ nepripadá v úvahu... V prípade Twilightu som sa podvolil pod ťarchou sugestívnej romantiky, kde sa milostný trojuholník vyznačoval silnými črtami kruhu. Tuná má rovnaký útvar príliš ostré hrany a dopláca na motív “schizofrénie“, pričom tomu zas podkopáva nohy absencia polarity u hlavnej hrdinky. Celé to potom drží pokope a znamenite odsýpa len zásluhou režisérovej maličkosti. Za rovnaký peniaz ako pri svojom predošlom In Time rozpráva sci-fi príbeh v reálnych lokáciách, na rozdiel od neho doháňa minimalizmus do krajností. Tam však dizajn a futuristickú výpravu vyvažoval originálnou metaforou a spoločenským presahom. V Hostiteľovi vám akurát skrsne v hlave, že mimozemské parazity sú protikladom ľudskej rasy a stelesňujú všetky dobré a dnes vzácne vlastnosti, tak prečo im nedržať palce? - tento postoj sa neskôr neisto popiera skrz hlavnú hľadačku. Záverom mi neostáva iba skonštatovať “nebolo to zlé“, dúfam ale, že to bola pre Niccola studená sprcha a že sa vráti k ambicióznejším projektom, pretože báchorky od Stephenie Meyer sú preňho len mrhaním talentu i času.

Odvšadiaľ sa ozývajúce výkriky o dokonalosti sa postupne ukázali byť unáhlené. Cez všetky univerzálne akceptované i rýdzo subjektívne výčitky ale nakoniec nevidím dôvod, prečo prskať oheň a síru, uviaznuť v hlbokom snehu prázdneho mudrovania nad “čo by bolo, keby...“ a tým pádom figovým listom zakrývať aspekty, ktorými si Hra o tróny šmahom ruky nárokovala status kultu. Takže, fakty na stôl. História sa jedného dňa prestane pýtať výhradne na úpravy a neskorší odklon vo vzťahu ku knižnej predlohe a len útržkovito si bude pamätať, ako tvorcovia začali reagovať na požiadavky fanúšikov ako kurtizány a prispôsobovať sa im. Nezmazateľným atramentom popísané stránky dejín nám budú pripomínať, že po dlhom tichu od Pána prsteňov prišlo hlasné zatrúbenie na žánrový roh, ktoré sa svojou unikátnosťou okamžite vyhlo akémukoľvek porovnávaniu. Široko rozkošatený príbeh seriálu podmanivo vťahuje do fiktívneho sveta zasadenom v stredovekých kulisách, kde žánrové konvencie a ich variácie končia v mlynčeku na mäso a divácke očakávania a emocionálne zainteresovanie pre postavy pod neľútostnou sekerou scenáristického kata. Organizácia diania nikdy nedovolí stratiť sa v prepletených dejových líniách a divákovu sústredenosť odmeňuje vrstevnatosťou, v ktorej dokáže stále nachádzať nové a nové významy, súvislosti alebo poetickú symboliku. Pohŕdanie zabehnutými stereotypmi korunuje predovšetkým uchopenie nosných postáv na viacerých významových úrovniach. Vo farebnosti svojich charakterov sú vždy ľudské, komplexne kreované vonkajšou i vnútornou charakteristikou. Často sú im vštepované vlastnosti na základe príslušnosti k rodu, skupine alebo prostrediu, ktoré sebe vlastným spôsobom uplatňujú vo vzťahoch, zdolávaní prekážok a dosahovaní osobných alebo spoločných cieľov, pritom nepretržite prechádzajú premenami a vývojom. Nech už vzbudzujú pozitívne alebo negatívne emócie a nech už sú ich rozhodnutia akékoľvek, vždy chápeme ich pohnútky a zámer. K životu ich privádzajú typologicky presne obsadení herci, ktorí svojou mimikou, gestami a pohľadmi aj slovným výmenám bez rinčania mečov dotvárajú nemú syntax a scény rezonujúce emóciami a napätím tak horúcim železom vypaľujú do mozgu. Napokon, k zažitým konvenciám sa vyobrazením a uplatnením silných ženských charakterov v “mužskom“ svete postavil chrbtom aj bez toho, aby pokľakol a sklonil sa pred čižmou chorej ideológie. Aby som uzavrel – Hra o tróny nie je prvým ani posledným televíznym projektom, ktorý svoje ťaženie na malých obrazovkách nezavŕšil v nastolených medziach kvality. Ani rýchlo odcválaný a miestami až prachbiedne napísaný záver mi ale nezabráni, aby som pred zrakmi starých i nových bohov seriál ako celok spätne docenil ako kultúrno-spoločenskú udalosť dekády. ___ Obľúbené postavy: Ned Stark, Jon Snow, Theon Greyjoy

Každý fenomén raz uzrie konca. Otázkou nie je kedy, ale ako. Niektoré sa prirodzene stanú súčasťou popkultúry alebo sa okolo nich vybuduje tak silná fanúšikovská základňa, až nadobudnú status kultu a niektoré zhasnú ako baterka v lacnom horore a upadnú do zabudnutia. Twilight vďaka negativistickému pohľadu širšej diváckej obce lavíruje medzi spomínanými prípadmi, Hunger Games je už ale iná story. Tá vopred prachom zabudnutá. A pritom taká byť nemusela. Na rozdiel od upírskej ságy má aj čo povedať svetu, avšak drží sa prevareného receptu vytvoriť nové idoly mládeže, ku ktorým sa za peniažky rodičov budú chodiť klaňať do kina. ___ Už úvod pochováva vyhliadky na dobrý film smiešnym mejkapom a kostýmami a následne shaky-cam zábermi, ktoré nedokážu poriadne zachytiť ani nehybný objekt. A roztrasenie kamery v spojení s unáhleným strihom, ktoré je viac než neznesiteľné, neopodstatní ani snaha vyzdvihnúť kontrast medzi kastami. Najviac na to doplácajú samotné hry v aréne, ktoré sú prakticky nepozerateľné. S ich pravidlami, ako aj zákonmi predkladaného sveta je divák ako-tak oboznámený, na uvedenie diváka do emocionálneho vzťahu s hlavnými hrdinami to však nestačí. A nič na tom nezmení ani Jennifer Lawrence, ktorá film ťahá čo jej šípy stačia. Priemerný young-adult produkt komercie. (Kino 3D)

Štyri, aj keď s menším sebazaprením. Deadfall je dokonale neoriginálny film, ktorý nedisponuje ničím, čo by ste ešte nevideli alebo z čoho by ste spadli na zadok. Vedie ho režisér, ktorý má čo-to odkrútené, no je ako čerstvý držiteľ vodičského preukazu, šoférovať síce vie, ibaže nemá vždy pevnú ruku a občas narazí, čo sa prejavuje na momentoch, kedy na nás spoza rohu vykukne trocha nudy. Ale aj napriek tomu mi minúty zutekali čoby dup, zima mi príjemne zašla pod nechty a nebudem predstierať, že na konečnom skóre nemá výrazný podiel obsadenie, ktoré svoje dostatočne načrtnuté postavy predvádza s prehľadom.

Richard Linklater mohol pred sebou valiť balvan emocionálne a dramaticky vyhrotených situácii a klásť dôraz na sociálne otázky, namiesto toho prechádzkovým tempom krok za krokom zachytáva tie pominuteľné okamihy života, v ktorých postavy na diváka vylievajú svoje momentálne rozpoloženie. Scény súvisle prichádzajú a odchádzajú a každou ďalšou si hlavní hrdinovia postupne a nenápadne získavajú našu náklonnosť. Zažívajú slasti i strasti každodenného života, naberajú skúsenosti, ktoré ich ovplyvňujú a posilňujú. Možno ohýbajú, no nelámu. Občas filozofujú, občas rozprávajú do vetra a občas šíria životné pravdy a múdra. Zakaždým ale tým civilným spôsobom, ako by im to slina práve priniesla na jazyk. Pevná ruka režiséra nás privádza k všetkým jemným nuansám, ktoré by sme medzi riadkami scenára zrejme nikdy nenašli a usiluje o to, aby divák na prežívaní postáv participoval. Aposteriórna túžba po mozog zatemňujúcej scéne sa nenaplní, no za hranu obyčajného filmu Boyhood dostáva nielen nezvyklý časozberný prvok, ale postavy nasiaknuté človečinou, útržky cudzích príbehov, ktoré sú spolunosičom osudu jedného chlapca, ako aj tie indiferentné detaily zapracované do scenára (Star Wars, Harry Potter, posielanie papierových lístočkov v škole, štýl Emo, mobilný kontakt cez Skype, X na ruke Sheeny v bare) zachytávajúce dobu a jej premeny. Detsky úprimný a pritom vyzretý coming-of-age film v tej najsugestívnejšej podobe.

Smiech cez slzy. A tým podobnosť s hitom Nedotknuteľní zďaleka nekončí. Podobne ako Eric Toledano a Olivier Nakache, aj Hugo Gélin profituje z komediálnej polohy herectva Omara Syho a boľavý príbeh rozpráva zbraňami humoru. Ovšem aby sa do histórie zapísal rovnako nezmazateľným atramentom, nesmel by na úrovni naratívu pracovať s klišé schémami a predovšetkým nájsť rovnováhu medzi humorom a rodinnou drámou so sociálnym podtextom. (Kino)

Ľudia ako Martin Scorsese, Terence Winter či Timothy Van Patten by pokojne mohli napísať knihu "Ako sprostredkovať divákovi neslávne slávnu éru prohibície na sto spôsobov". A verte mojim slovám, že čítať ju by vás bavilo sakramentsky.

Jedným slovom - paráda! Nebyť toho záveru, ani by som si neuvedomil, že si trochu špiní ruky s konvenciami. Ale s*ať na ne. Neustále to eskaluje, nemá to hluché miesta a napätie navodzuje aj pri vypľúvaní replík či prezeraní fotiek v mobile. Remeselne na úrovni (konečne niekto, kto vie, ako zužitkovať potenciál kamera/strih naplno), hudba na jednotku a akčná zmes namixovaná k spokojnosti. Najlepšia "britovka" posledných rokov.

Ani prvotné rozpaky, ani následné zmiešané pocity mi nezabránia povedať, že Interstellar je film, ktorý pohltí a naplní. Miesi v sebe veľkolepú výpravu a komorný príbeh bez toho, aby od seba tiahli ako dva plusové magnety, a je vyprávaný tým sugestívnym, ťažko predvídateľným spôsobom, vďaka ktorému sa mi chcelo v prítmí kina zrásť so sedačkou. Neskutočne mi imponuje, ako Nolan namiesto stopovania beznohého hollywoodskeho indiána skúša mnohé uličky. Niekedy, prirodzene, aj slepé, lež iným ukazuje smer, ako – priam soderberghovsky – rúcať stenu medzi umením a komerciou. (Kino)

Rok prešiel ako voda a marvelovci sa opäť raz hlásia o slovo. Štafetu preberá Tony Stark, nad ktorým sa v treťom pokračovaní sťahujú mraky a namiesto brnenia oprašuje konverzačnú techniku, avšak o žiadnom markantnom posune látky nemôže byť ani reč. Shane Black skrátka naplnil komiksovú škatuľku akousi hrou na istotu a obohatil ju o vlastné nápady a trademarky – o vtipné bonmoty nie je vonkoncom núdza – ktoré mu idú od ruky a k charizmatickému hrdinovi dokonale pasujú. Momenty, ktoré majú byť komické, prevažne fungujú, hoci sa Black v priebehu poldruha hodiny nijako do akcie nehrnie, odsýpa pekne a vo finále, kde konečne rinčia plechy a lietajú guľky, som sa bavil božsky, lenže celkovo na mňa Iron Man 3 nepôsobí až tak kompaktným dojmom, ako by som si želal. Ničím zvláštne štyri hviezdy. [Kino 3D]