Sufferer

Opakovaný vtip (dvojzmysly, skomolenie mena, kadiaci holub, opletačky okolo nevery...) prestáva byť vtipom. Platilo to včera, platí dnes a platiť bude aj zajtra. A bez trošky vtipu vám v zime zákonite musí vykvitnúť letná komédia, ktorú by lekárne mohli pokojne predávať ako preháňadlo, ak by sa po troškách dala zabaliť do fľaštičiek. Prečo potom nesiaham po najnižšom hodnotení? Odpoveďou mi budiž Lucie “dal by som si povedať“ Vondráčková.

Čas skladania účtov príde až s predĺženou verziou, no súboj dvoch najväčších komiksových ikon už teraz vzbudzuje údiv nad uchovávaním referencii a významov do fragmentov filmu. Užitočnosť prístupu sa prejavuje pri využívaní neverbálnych prostriedkov rozprávania a dištancu od doslovného prežúvania diania na plátne a spoločne s kladeným akcentom na chladné farby len podčiarkuje dospelý, temný tón rozrastajúceho sa komiksového univerza. Napriek tomu sa iba ťažko ubrániť dojmu, že scenár bol šitý horúcou ihlou. Naprosto hluchý k postavám. V naratívnej rovine sa prejavujú značné problémy pri etablovaní nových, často vedľajších postáv, prenikaní do rozbúreného vnútra protagonistov a ich vzájomnej interakcii. Mašírujú digitálnymi kulisami bez toho, aby prinášali vierohodný a záujem budiaci vývoj situácii v rámci diela i naprieč predkladaným fikčným svetom. Vskutku neukočírovateľná, uponáhľaná skratka, ktorá môže štúdio ešte veľmi mrzieť. (Kino) ___ Edit: Výdatná porcia minút pozbieraná z podlahy strižne o poznanie lepšie vypĺňa medzery, kde pokrivkávala logika, nedodržiaval sa vzťah kauzality a kde sa motivácie postáv nedočkali uspokojivého vysvetlenia, lenže ani to film neoslobodzuje od emočného chladu, ktorý z neho sála. (Ultimate Edition)

A prečo nie!? Je potrebné brať na zreteľ, že Magic Mike nie je čiernobielou kabaretnou zábavkou, kde sú postavy prezentované iba ako kusy mäsa, ktoré zo seba zhadzujú časti odevu, ale ako ľudské bytosti, ktoré sa potykajú s každodennými problémami, pričom majú jasný charakterový náčrt. Nie je tajomstvom, že príbeh čerpá inšpiráciu z “vlastných radov“, čo dodáva príbehu osobitné kúzlo, jednak z každého pohybu či záberu je cítiť ako si to Channing Tatum a spol. (zvlášť harcovník McConaughey) náramné užívajú, a jednak mu tento rok ide karta. Plus striptízové čísla majú iskru a stopro rozpália lýtka nežnejšiemu pohlaviu.

Symbolicky pokus obalamutiť diváka, že pre Bezpečný prístav je škatuľka romantického filmu malá. Dramatický oblúk len rozohráva a následne sunie žánrovú riekanku smerom vpred. Napodiv nesilene. Nejeden priaznivec romantických filmov mi určite dá za pravdu, že Lasse Hallström skúsene harmonizuje súzvuk dvoch utrápených duší (Julianne Hough je veľmi roztomilá a Josh Duhamel veľký sympaťák), ktoré prenasledujú tiene minulosti, na svoje najlepšie časy však režisér spomenúť nedáva. Pušný prach možno zvlhol vplyvom vlhkého vzduchu pri pobreží, kam Nicholas Sparks rád zasadzuje svoje príbehy. Niet divu, na rozdiel od betónovej džungle scenérie malomesta nevytvárajú scudzujúci efekt. Vskutku milý film, ktorý keby cez palubu vyhodil zopár dramatizujúcich minút a/alebo pritlačil na city, dopádloval by k bójke so štyrmi hviezdami.

Som na vážkach, no zostávam na štyroch. Ak by si človek vopchal prsty do uší a nechal vnímať iba zrakový zmysel, žasne, a to aj napriek kamere nalepenej na ksichte tak, že môžeme hercom spočítať plomby v ústnej dutine. A čo ostatné? Problém nevidím ani v samotnom speve, kde mi na moje vlastné prekvapenie žiaden z hercov nepílil uši, ale v tom, že sa vôbec neprepína na hovorené pasáže (tvorcovia si na sebe uplietli bič a niektorých divákov s ním občas šľahnú takisto), čím dostatočne nevyniknú tie spievané a zaniknú v návale tónov. Priznávam, občas som sa pristihol, že mi nabehli zimomriavky, ale jednoducho ma nedokázal strhnúť, nijako zvlášť som necítil utrpenie, ktoré postavy prežívali, a už vonkoncom ma nezasiahla sila lásky či revolúcie. Musím však podotknúť, že Bedári sú prvou snímkou posledných mesiacov, pri ktorej som zabudol, že filmy z tohto obdobia nesledujem rád.

Úprimne, čakal som horšie. Pre Tonyho Gilroya nie je bourneovské prostredie žiadna španielska dedina, keďže svojimi riadkami usilovne zapĺňal stránky scenárov k pôvodnému trojzáprahu. Svojmu menu nezostal nič dlžný a opäť vymyslel zápletku, ktorá má hlavu i pätu, plynulo sa napája na záverečný diel trilógie a celku zdatne rozširuje obzory. A čo to pochytil aj od slávnejšieho predchodcu na režisérskej stoličke. Príznačné “sú mu v pätách a musí sa obzerať cez rameno“ sa tentoraz nalepilo na Jeremyho Rennera, ktorý nie je žiadna imitácia, ale má vlastnú náturu a zvláda ju presvedčivo. Bourneov odkaz však nie je taká adrenalínová jazda, na akú sme zvyknutí, skôr prílišná snaha pripraviť pôdu pre budúce pokračovania, no nelámte nad tým palicu, čo viete, možno sa dočkáme aj ultra-buddy-mastenice v podaní tandemu Jason Bourne - Aaron Cross. Apropo, červená by filmu pristala viac.

Pravdupovediac som už prestal pokladať za reálne, že Marvel raz upustí od osvedčeného šeja-hoja konceptu. Kardinálny omyl! Druhý Kap je viac politickým thrillerom než komiksovým filmom, ktorý namiesto popcornovej akcie tlačí dopredu psychologický background postáv, pnutie medzi nimi a rozpínanie univerza. Druhú fázu pozdvihuje prakticky na každom fronte – zaľudnením zaujímavými postavičkami, príjemne surovou akciou, hudobným podfarbením či prítomným pocitom, že v stávke je naozaj veľa. (Kino)

Pootvorenie dverí do temnej komnaty komiksového vesmíru ovládla naliehavosť otázky riadenia platformy superhrdinov, ktorá opodstatnene vyvstáva v súvislosti s mohutným echom civilných obetí. Na radosť trochu náročnejších jedincov diváckej obce Captain America: Občianska vojna pretrháva reťazec generických zápletiek a nenafukuje pátos boja dobra so zlom. Namiesto toho na pozadí politického kontextu, hlboko zakoreneného v realistickom prostredí, hľadá rovnováhu v spore medzi Avengermi s odlišným názorovým vymedzením. Bez škrupúľ a načase bez čierno-bieleho videnia sveta. Nepozorovane a s eminentným záujmom do rozkol podmieňujúceho konfliktu previazanom ďalšími menšími, zväčša osobnými konfliktami vstupuje intelektom oplývajúci zloduch ako tichý manipulátor v pozadí, ktorý hrdinov a udalosti postrkuje dopredu. Rozhodne viac než veľká časť aktérov, ktorá je viac unášaná prúdom udalostí, než by ich sama spoluvytvárala. V zásade som ani nemal nutkanie vziať do ruky nožnice, minutáž pokrýva dostatok chlieb lámajúceho deja na to, aby divák udržal svoje oči prilepené na plátne. To už si pamätá aj lepšie komiksové adaptácie, ovšem keď sa na MCU pozeráme ako na strom, je Občianska vojna spoločne so Zimným vojakom to najlepšie, čo sa na ňom urodilo. (Kino)

Remake od A po Z. V tom zlom slova zmysle. Ani De Palma nemal v rukách moment prekvapenia, a predsa zvládol do diváka behom čakania na finále zasiať nepokoj. Kimberly Peirce síce Carrie učesala do modernej podoby, vyše hodinu sa však jej film tvári ako tínedžerská komédia o škaredom káčatku, ktoré by ste na ples rozhodne vziať chceli, ba ešte cestou domov s potešením vyprášili na zadnom sedadle. A to je zle.

Cesty osudu sú nevyspytateľné. Sparksove príbehy osudových lások na opačnú stranu občas každou zatáčkou a výmoľom na ich ceste priezračne predvídateľné. Brať to môžete tak za negatívum, ako aj pozitívum, záleží čisto na náture. Čo s láskou, pravdaže, nejde odbočkou k dielam s vyššími ambíciami a s pokojným srdcom ho môžeme zaradiť do priehradky “na jedno použitie“, avšak dýcha z neho prenikavá a všeobjímajúca romantika. Hviezdna obloha a cvrlikanie cvrčkov. Svetlo sviečok, ruže a dva poháre s vínom. A praskanie dreva v kozube. A romantická hudba z gramofónu. A... Láska je nádherný gýč.