MikO_NR_1909

Paľo Bielik bol priekopníkom. Na to, že natáčal a spoluvytváral slovenské prvotiny, tak rozhodne nejde o komorné veselohry alebo divadelné adaptácie v šetrnejších interiéroch. Jeho Vlčie diery sú výpravným veľkofilmom. Akurát miešajú patetizmus, s detskou nevinnosťou cez surový dokumentárny pohľad bombardovania - čo je nesplniteľná misia a vražedná kombinácia. A taktiež otázne jednoznačným stanoviskom domáceho obyvateľstva k udalostiam o povstaniu. Tam sú zavádzania dobové, ideové aj politické. Nemožno mu ale odoprieť epický náboj, ktorý v sebe zoskupuje neviditeľnú a relatívne silnú vnútornú integritu a nečudujem sa ani terajším divákom, že mu ňou podľahnú.

Jeden z mnohých európskych art titulov 60rokov, ktorý rieši otázky askézy a odopierania si základných fyzických predispozícií človeka. Kawalerowicz štruktúru diela poňal v konfrontačných líniách a v minimalistických obrazoch. Niekedy sú kajúcne spovede uskutočňované medzi diverzifikovanými osobnosťami (sestra, kňaz), niekedy ide o vnútorný monológ s diablom vo vlastnom tele a niekedy prosto pričlenením mníšky k jednoduchosti a zvodnosti, ktoré v 17. storočí neboli akceptovateľné. Celkovo ma však rukopis natoľko nezaujal, aj keď dobre odpružil zložitosť fanatizmu a posadnutosť človeka diabolskými myšlienkami.

Znepokojivo dráždivá provokácia, ktorá hriešnemu tancu pridružuje abnormálny dodatok opojenia sangrie a LSD. V prípade režijnej direktívy Noého som si všímal, ako dokáže vizuálne-exploatačnú atmosféru doladiť k relatívne samoúčelnej pointe. Myslím, že to zvládol fakt skvele. Narozdiel od iných Noého snímok, ktoré mi pripomínali akési inštancie zvráteného spirituálneho porna a silených ľudských dramatov, je Climax dosť neosobný nato, aby ma odpudila toľko negatívna energia spôsobená prežitkami "virtuálneho raja" na úkor dotknutých reflektujúcich osôb a ich blízkych v súkromnom živote. Kameramanské manévre ako technický aspekt je citlivo zladený s paralelnými zvukovými výstupmi. Buď sa snímajú statické rozhovory postáv na periférii večierka, alebo je ručná kamera prítomná aj ako doľaďovací kaligraf samotných choreografií a blúznivých stavov zdrogovaných mozgov. Climax je perverznou hrátkou živých divadelných kulís a mimoriadnych senzibilných efektov zamierených k zraniteľnostiam vášho organickému traktu.

Séria mimoriadne vtipných montážnych sekvencií, Sellersov kult a tupota vyjadrená umeleckými prostriedkami a náhodnými skečmi. Potom ale prídu mdlé desaťminútovky, potom opäť eskapády vtipu a opäť nič. Problém tkvie v tom, že podobne ako pri James Bondovi, pokiaľ sa naň tešíte a ste jeho milovníkom, úplne inak k všetkým pokračujúcim sequelom pristupujete. Ja v tomto smere nie som cieľovka. Dilema medzi tromi a štyrmi.

Výborná zmeska gagov, situačne grotesknej komiky a očného súboja so Sandersom. Po veľmi rozpačitej jednotke, ktorá vtipy varila z vody a komisár v nej vyzeral ako idiotská kreatúra je toto čistý prototyp Clouseauových čŕt a takého zdravého parížskeho šmrncu. A to si uvedomujem, že nie každý Sellersovu exhibicionistickú sebaprezentáciu miluje.

Útulne rodinná ale i vzácne znepokojivá atmosféra švédskeho vidieka nám tu dáva veľmi kvalitnú melodrámu z druhej polovice 19. storočia. Prekvapilo ma, že Strindergova scenár je divadelnou adaptáciou, lebo by som aj uveril, že dej je spracovaním nejakej škandinávskej klasiky. Najkrajšie sú rozhodne prechody pozadím, kedy zamilovaní spomínajú nad dospievaním v panskom sídle ako malé deti. Postavy filmu sú zraniteľné. Závidia si a nedoprajú, preto aj láska protagonistov nie je prieč svetom predsudkov o vyšších a nižších spoločenských kást možná. Julie musí znášať nelichotivú situáciu a takpovediac bojovať aj s Jeanovými výčitkami.

Veľkomesto tak pulzujúce preľudnenou energiou a megalomanskými nápadmi, že by si zaslúžilo lepšie spracovanie. Pre laika, snažiaceho sa pachtiť atmosférou komentujúcich uličiek Hong Kongu, stále v celku svižný a entuziastický počin. Ale potenciál je bezhraničný.

Kaurismäaki vie zaujať principiálny postoj aj k súčasným témam. Jeho rukopis sa ani za tie dlhé roky v podstate nezmenil. Prakticky využíva suchý humor a statickú kompozíciu, v ktorej vynikne absurdnosť a tragika a zároveň zľahčuje veci, aby pointa vyhrotených situácií mala bohatšiu interpretačnú úroveň. Neviem ale, dáko som pociťoval, že ho limituje vlastná vynaliezavosť a originalita na nejakom bližšie neurčenom podklade ľudskej dôstojnosti, ktorú tam implementoval. Akoby na hlavnú postavu kládol dôraz, ktorý mu potom unikal v zvolenom tempe rozprávania, hoci práve to v priebehu rokov veľmi nezmenil. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje.

Kore'eda možno nie je najinovatívnejším, ale vzácne miesi ľudovú úprimnosť, emócie a ťažké skúšky osudom. Je takým japonským Satyajit Rayom. Kladie dôraz na vyváženú psychologickú zložku aspektom prítomného momentu prežívania a spracovávania podnetov a je nekompromisný v dôsledkových rozuzleniach príčinnosti týchto sporov. Filmu dominuje minimalistický formalizmus, ale mimoriadne citlivo ho rozvetvuje do ďaleko dôslednejších detailov. Medziľudské väzby poníma ako istý ekvivalent bližšie nešpecifikovaného pocitu bezpečia napriek zlej sociálnej situácii, ale nevyvoláva v divákovi lacný efekt spolupatričnosti nižšej triedy "bojujúcej" o svoje šťastie. Ono to nie je vykalkulovaný efekt, ale proces širokospektrálneho pochopenia situácie. A to je dôležité vo filmoch, ktoré majú globálnu relevanciu.

Eskapády lacných vtipov na popkultúru všehodruhu. Niekedy je hranica medzi výstižným a priamym vtipom oproti spŕške sprostostí a mentálne deviácii veľmi tenká. Režisérska dvojka nevie pracovať s morbídnou akceptovateľnosťou ako Zucker. Hoci aj jemu sa to často vymykalo spod kontroly, toto je o 1 -2 levely potupnejšie.