MikO_NR_1909

Ognen Glavonic mal v tomto projekte rovnako obrovský potenciál ako obmedzenia, ktoré stáli za prípadnou voľnejšiou reflexiou srbsko-albánskeho konfliktu. Ako univerzum chaotických peripetií (zrejme jediné priechodné koprodukčné ako aj festivalové riešenie), ktoré opisuje hrôzy a nestabilitu vojnovej situácie je Vlada premostením utrpenia ľudu a zároveň voľným kolieskom osudu, ktoré visí na vlásku, ale zároveň si nepripúšťa, žeby nebol strojcom vlastných rozhodnutí v tejto zapeklitej situácii. Náklad (2018) plynie ako sychravé počasie, ktoré nedovidí slnečné lúče za ďalším rohom. Akoby ste nezainteresovane prenikli do Srbska roku 1999, ale po skončení sa opäť adaptovali tam, kde ste predtým boli [MFF Cinematik, 2018].

Látka je to mimoriadne dôležitá, pretože akákoľvek fatálna devalvácia dejín a historickej pamäti je jednou z najzanedbanejších vecí, ktoré sa môže ľudstvu dostať. Lenže to, ako dokument na seba navodzuje atmosféru hrôzostrašného domu a zásypom monológov pripomína nevydarenú paródiu. A prestrihu filmárskej reči, kedy ženy o svojom utrpení hovoria akoby kontinuálne veta po vete, pričom, vždy vraví druhá, ale sprostredkovaná informácia akoby stála na pleci jednej osobe. Šoa (1985) síce stál na voľnom rozprávačskom základe, ale bol umne rozvíjaný a prerozprávaný v mrazivo plynúcich zápiskoch vylovených z pamäti traumy a bolestí. Napriek tomu, je dobré, že tento film vznikol. Pod dohľadom právnikov a tlaku verejnosti, by aj takáto forma mala prispieť k žiaducim precedensom, ktoré by však mali byť riešené úplne iným spôsobom ako vysvätením na plátno [MFF Cinematik, 2018].

Rozkoš a orgie akoby zakomponované v dekameronovskom koncepte antického rozkladu hodnôt, ktorý Fellinimu slúži ako možnosť prezentovať svoj vizuálny potenciál. Bohužiaľ, za týmto cieľovým ohniskom záujmu, a inak fakt, bravúrne dobre zhosteným impulzom tkvie veľmi ladná konceptuálna prázdnota. Fellini svoj myšlienkový kolorit nedokáže rozporcovať na dielčie časti. Respektíve, iba v jednotlivostiach, ktoré sa mu opulentne hodia do mozaiky sekvenčného rámca, kde môže rozvíjať perveznosť a stratu cností v surových, v umelecky vyobrazených líniách. Naratív je nezáživný, zdĺhavý a donúti k strate zainteresovanosti diváka. Filozofický presah je málo rozvinutý a k málo originálnym tendenciám vyúsťuje. Je to možno svieža dekadentná freska s voľným naratívom, avšak, veľmi uzavretá v autorovej sebaprezentácii a estetike.

Uherova vizuálna hra naprosto korešponduje s baladickým vyznením diela. Je utiahnutá, rozplýva a cirkuluje okolo stiesnenej melanchólie a dopĺňa smutný príbeh dedinského prostredia, ktorý ide ruka v ruke s bezohľadnosťou, ktorú ktorou sa človek opája a zároveň samotou, ktorá ho bezprostredne ničí. Akurát mám pocit, že prostriedky, ktoré na to zobrazuje, výrazne prevládajú v lyrickej prázdnote, ktorá na to, ako je formálne výborne vystavaná, stráca dáku esenciu rozprávačskej zručnosti, ktorú by som najmä u takých tvorcoch ako Uher dodatočne očakával.

Výborná zmeska divadelného pľacu s literárnou performáciou tradičných symbolík a záhadností japonských poviedok do skutočne obsiahleho a dlhého umeleckého projektu. Poviedky sú z filmového hľadiska mimoriadne vizuálne pôsobivé, chýba im možno vyhrotenejší rozprávací impulz. Ale čo sa týka abstrakcie národnej kultúry a všeľudových múdrostí, Kobajaši proste vie preniesť vzdialené svety do súčasnej konfrontácie a vie im dať kúsok vlastnej vízie a nechať pritom diváka ostať autonómnym a neinterpretovať ho iba jedným pohľadom.

Obdivujem Vorelovu reflexiu doby v čase, kedy sa takto originálne nezvyklo popratať s jazvami minulosti. Zároveň mám ale akýsi problém na väčšiu adaptabilitu sa s umeleckými tendenciami, ktoré chopil ako rozorvaný čert snažiaci sa expresívne vyjadriť zmenu rádu na rád - až na niekoľko málo výnimiek - na rád nemenný.

Hrozne malicherný spôsob ako upútať témou, o ktorej je nutné sa baviť, ale takouto modelárnou fragmentáciou je to výrazne sprznené odkazom a účinkom. Niektoré scénky sú vyslovene strašné a amatérske. A tých zopár sarkastických bonmotov to nezachráni. Magnusek by mal vedieť, že ani učebné vzdelávacie normy, ani patentovaná snaha o upútanie sa nedá aplikovať v celku. Celok je vždy pospájaný dielčimi časťami, ktorým predchádzajú konflikty v zárodku, ktoré z niečoho vyplývajú a nedajú sa spájať ako nalinkovaná zmeska všemožných senzácií.

Stále v celku nebývalá (aj na dnešnú dobu 15 rokov neskôr) odvaha spojiť argumentačné úsilie oboch strán sporu. Dokument tohto typu obohacuje takáto konfrontačná iskra nielen z hľadiska nekončiacich nezrovnalostí ohľadom tejto témy, ale ďaleko sofistikovanejšie a prepracovanejšie i bežný laik spozoruje, ako neexistuje možnosť vziať mylnú predstavu vlastnej mienky späť, ako človek stále pred dotknutosťou ega nepripustí závery, ktoré mu nevyhovujú. Pravda o pristatí na Mesiaci by však nemal byť ilustratívnym príkladom mainstreamu a alternatívy v mediálnom kybersvete informatívnej priepasti, ale ako úsilie komunikácie a práci s argumentmi. Z tohto hľadiska si jeho prínos cením najviac.

Ale knižné rozhovory sú iná kapitola... To je definícia sama o sebe. Už vôbec takto uskutočnený štrukturovaný rozhovor s maestrom so starej školy spolu s novátorom, kritikom a režisérom nových trendov je sám o sebe fascinujúci. V mnohom to obohatilo prístupy a pohľady na mnohé tituly v rámci filmových výkladov kinematografie. Tento dokument sa snaží z obšírna, ale skôr v čiastočkách priblížiť tej atmosfére, ktorá rozhovor sprevádzala (s doplnenými komentármi Finchera či Scorseseho a rôznymi doplnkami). A každý, kto má knihu ako tak naštudovanú vie, že o Truffautovi a jeho tvorbe sa tu veľa nedozvie. On robil "dojnú kravu", aby tieto stretnutia niekam záslužne posunul a Hitch bol ten, ktorý venoval penzum času a osobného voľna (vo veku, kedy nemusel), keďže sa o mnohých "starých" majstroch vraví (výnimkou je napr. Renoir), že sú ťažko dostupní a neradi sa delili o metodikách svojej práce.

Dekalóg je partikulárnou ukážkou rozdrobenosti hlavných kresťanských téz na menšie príbehy, kde sa podrobnejšie prejavujú jej zemské podoby. Prístup K.K. je obdivuhodný. Dokáže primäť všetky vaše zmyslové bunky a nasávať účinky filozofickej, psychologickej či spoločenskej stigmy a viesť nad ich povrchom závažné metafyzické i prosto racionálne polemiky. Ukazuje i hranicu, dokiaľ sme schopní prijať ľudskosť a odkiaľ sme už len pozemské stroje, ohlupené a pritom svojské. Kde zasväcuje tú povestnú hranicu nami merateľnej cnosti, ktorú si neustále posúvame do nižších a nižších dimenzií a prijímame nové a nové pravidlá spoločenských noriem.