MikO_NR_1909

Fenomén doktora Mabuseho je spracovaním unikátne a špecifické dielo, v nemeckej kinematografii niečo ako odvar post-expresionizmu. Neviete komu máte fandiť, akých indícií sa pridržiavať a je pravdepodobné, že zopár twistov na pomätenie vami prejde. Má v sebe spomínané expresionistické prvky a zápletku s ňou spojenou - predovšetkým v montážnej rovine, ktorou tú vnútornú šialenosť dotvára. Mimo tej vizuálnej a psychologickej je však neúprosným a nekompromisným materializmom tých najprízemnejších pudov, v ktorých možno badať genézu nemeckého národa. Čo je mimochodom veľmi nebezpečné a pojať tento film len ako napínavú kriminálku nie je zrovna najšťastnejším konštatovaním.

Dobrá VHS-ková satira na všetky tie uletené dobrodružno-scifi-akčné sprostosti, ktoré nás obklopujú a z ktorých vytvárame kulty. Možno menšie i zároveň najväčšie negatívum vidím v tom, že tých skutočných vtipov alá parodického orgazmu je minimum a potom prichádza ten faktor, kedy čumím do spotenej steny. Určite dobová záležitosť, pozerateľná aj v dnešku.

Tiež mám miernu averziu oprostiť sa od takéhoto až prehnane fantazijného rozmaznávania, kde sa ignorujú akékoľvek zaužívané stereotypy, ktoré doľahnú na každého a bez výnimky. Ale príbeh je štruktúrovaný poetickou rozkošou, zameraný na vášeň a pocity, s čím sú previazané všetky neduhy ignorácie okolitého a reálneho sveta. Týmto pádom sa ďaleko umnejšie nahliada divákovi k selektívnejšiemu vnímaniu života na tie úplne najzákladnejšie podstaty potrieb jednotlivca. Je dobré, že Affleck moc nenahovorí, obrazové vnímanie a paralely s prírodným svetom vegetácie a kontinuity sú dôležitejšie pre samotný kontrast pre prírodu málohovoriace ľudské stroje, ktoré si môžu navzájom veľa dať, ale aj ublížiť. Výborné Malickovo remeslo to vytiahlo vyššie, než som napokon očakával.

Je také nepísané pravidlo o športových filmoch, že sa tematika spravidla vo väčšine prípadoch dotýka individuálnych výkonoch/charakteroch/problémoch než tým kolektívnym, ktoré sa nedajú dostatočne pokryť. Potom existuje ešte alternatívna ako napr. v Kokosy na snehu, že sa latka pojme satiricky a odľahčene. Lenže doteraz mi nejde do hlavy, o čo sa títo pán snažili. Ani vtipné, ani dramatické, ani mix oboch spomínaných. Máme tu akýsi nefunkčný hybrid, ktorý výstavbou možno stavia na istej elegancii, lenže v spracovaní sa dopúšťa enormnému množstvu chýb a je mimoriadne nezaujímavý. A to hokej milujem a ešte ako.

Mimoriadne pôsobivá sieť momentiek života, ktorej odklon od konzervatívneho tradicionalizmu prelomil tunajšie bariéry až na kosť. Nemá konzistentný dej, Uher so svojimi kolegami nás prikovali do okolia Bratislavy spôsobom, akoby bol dajaký Truffautov bratranec. Scenár sa asi dorábal počas natáčania (Herzogov štýl), alebo z improvizácie (Godard). I názov o čomsi vypovedá. Slnko je predsa sloboda a sloboda je mladosť. A tá sa kríži pavučinami nárazových východísk na konci tunelov. Zvolený individuálny prístup je sám o sebe zložitý pre naratív, venovanie sa jednotlivým charakterom, ktoré chcete zobraziť v akejsi novej vlne vás automaticky okliešti do pasci. Je preto výborné, ako nás Szomolányi bezprostredne a nezaujato vtiahol k životu našich hrdinov, priam až dotykovo.

Niežeby som sa v istých veciach nepriučil k niečomu, čoho tematiku som nemal dostatočne naštudovanú, ale tie prípady a klebety v spletiach odvážnych vecí sú často razy zavádzajúce a poviem prečo. Mňa nikto nepoučí, pokiaľ mi tu bude pár mužíkov z jedného prostredia predkladať "cenzurované informácie" všelijakými umelými kecami. Tým môžu zdehonestovať celok, pretože pozadie aj tak neodkryjú a tej kľúčovej problematiky sa dotýkajú len povrchne a z diaľky. Akurát tak zvýraznia skĺznutie človeka do vtáčej klietky, kde by si mal uvedomiť svoje nemohúcne domáhanie pravdy (JFK atď.) a taktiež načúvať rôznym klebetám bývalých vysokopostavených človiečikov v CIA fakt nestojí za to. Treba domáhať alternatívu inde a odvážnejšie.

Každý z nás, ktorý už má za sebou nejaké tie upírske dobrodružstvá dokáže oceniť to poňatie, akým doň Herzog vniesol svoj rozmarný duch perfekcionizmu detailov. Ako nechal rozprávať gotikou, farbami a centrovanými pohľadmi v priestoroch skľúčeného minimalizmu a ticha. Ako hĺbka života nemá zmysel bez adekvátnych potrieb, aký stereotyp prináša samota a nezvratnosť, pokiaľ naň nie je nik ochotný pristúpiť. Poväčšine si na prerábané veci "vybijem zlosť", ale takto zkomponované a lahodné remeslo vo využití nových možností filmových fenoménov (ku ktorým Nosferatu patrí), vítam. Aj záverečná pasáž je len akousi momentkou osudu, i ten slávny nemý predchodca je v tejto sekvencii akčnejší a to už je čo povedať.

Cukor dokázal natáčať enormne dlhočízne diela i z prostej ničoty, kedy je dôležité zamerať sa na úplne iné hodnoty, než tie, ktoré by sme predom očakávali. A Star is born je dramatický muzikál, niet v ňom vtipu, je výpoveďou rozkladu spomenutých hodnôt. James Mason je v roli starostlivého (partnera), avšak postupom času nezodpovedného a ponížením poznačeného alkoholika bez jasnej vízie budúcnosti. Ale páči sa mi, ako postavy nepôsobia čiernobielo. Ani v meradle ich celoplošného vývinu. Dokonca, keď na to takto z diaľky nahliadnem, Cukorovi nešlo ani veľmi o peniaze. Vedel, že z tohto taký trhák nebude a vložil do projektu obrovské tvorcovské úsilie. Pomalé, nevnucujúce a s niekoľkými zimomravými momentami.

Candyman je istým prototypom režisérskej výstavby akejsi centrálnej mozgovej diagnózy rozvrátenej osobnosti, kde sú si všetci zainteresovaní vedomí toho, že je to béčko, ktoré sa dajú akurát tak takýmto nazeraním okrášliť. Ale nie vystavať na poli nápaditosti, pretože z času na čas to prosto škrípne a hlavne vo fázach, kedy som očakával dramatickejšie rozuzlenie racionálnejších vysvetlení a bohužiaľ prišlo na rad to povestné candymanovské prekliatie. Skrátka, byť si záber čo záber istý tvorbou atmosféry, operovať s hlbšou intuíciou a nesnažiť sa to robiť zbytočne „zaujímavo“, lebo ku koncu to už vo mne vyprchalo, čo dôsledok zanedbania.

Jak to môže byť tichý spoločník, keď sa neustále ukazuje, vyplakáva, odhaľuje a uteká? No ja neviem, navyše tie CIA blbiny sú zvrátené, postrádajú akýkoľvek prvok vierohodnosti. Aspoň v náznaku.