MikO_NR_1909

Na slovenské pomery nevídane dramaturgicky vedené, suverénny prístup a náhľad svetom psychológie vidieka, ktorý nevedno exaktne pochopiť a stráca pôdu pod nohami. Hanák zocelil istú predpokladanú typológiu očakávaných stereotypov a prináležil k nim všetok opak toho, čo je pre poetiku malomeštiactva prívetivé, servilné a poľutovaniahodné. Taký Tajovského nekompromisný rukopis s lyrickou bezútešnosťou  postavy Pištu, ktorá bola viacej predostrená a viacej sústredená a opisujúca perifériu spoločnosti. Pišta je dôsledkom spoločnosti a doby, v ktorej žije. Je hybnou silou toho sveta a tým pádom  nemá páky na to, aby šiel šťastiu naproti.

V medziach lacného kanadského filmu plného digi efektov a hraniu sa na seriózneho soft-fucking prenasledovaniu mizerné, dokonca toľko logických chýb je k neuvereniu. Zato ako nezáväzný, zo všetkým proti akceptovateľným sitom zádrheľov stráviteľné, miestami napínavé. A to i napriek spomínaným podprahovým záležitostiam, ktoré vyznievajú úsmevne.

Tarkovského špecifické obrazy a výrazovo nemé tváre postáv sú neodmysliteľnou súčasťou jeho rozprávačského štýlu, ktorým dosahuje určité duchovné poznávanie jak hmoty, astrálnych telies, tak životodarného okolia a slabostí ľudského pokolenia. A ich vzájomnému pôsobeniu. Dej je zasadený kamsi do švédskeho vidieka (prvá polovica dejovo nedejová, tá druhá nedejovo dejová až somaticky spirituálna), ktoré obýva tamojšia majetnejšia rodina. Už to je istý protipól, naviac ak aj bežné každodenné činnosti nahradzujú filozofovaním a skôr verbálnymi prejavmi vnútorných neistôt, tápaním a ponevieraním sa v životnej kríze. Vonkajší zásah a strach z globálnej katastrofy vyviera v jeho prezieravom intelekte skôr v akomsi gnostickom prejave oveľa zložitejšie previazaného sveta zmyslovosti, ktorý je narušený a nevedmo ho primäť k väčšej aktivite. Na tieto a ďalšie súvislosti napovedá aj v mizanscénach a medzi riadkami. Zatiaľ čo v Stalkerovi telefón zvoní uprostred života bez technológii a spĺňa úplne odlišný účel, tu je nemý a uzatvára protagonistov vo vzduchoprázdnu. To isté platí o strome ako symbolu rozkvetu a sucha. Jediné, čo ešte toto útlo poznačené dno človeka môže spasiť, je obeta (vedomá inšpirácia Bergmanom – viď Mlčanie a Jesennú sonátu). A tá je nezbytná, hoci je bolestivá. Predabovanie nie presne načasované (alebo to snáď len mne tak zhatila inak kvalitná verzia?) a možno ide aj o najslabší autorov film, stále je to solídny nadpriemer na poli artu a poetického panteizmu, ktorý zlučuje vonkajšie živly a vnútorný – hermetický svet. Akoby sa sám Tarkovský odovzdával od svojho domovu a považoval to za jediný možný krok, hoc ho to páli a robí to nerád. Ale už som mu nevedel tak prísť na vrub. A nezachránia to ani vzdialené Nykvistove trajektórie, ani atmosférou meniace sépie a ďalšie aspekty formálnej vychytralosti.

Agitačná šialenosť a dementnosť normalizačných prúdov navštívila dokonca i svet muzikálu.

Pre športových nadšencov záslužilá 24-ková atrakcia dokumentárneho charakteru opisujúce udalosti Le Mans. Veľmi jasný, čitateľný a kontinuálny dej je len akýmsi vítaným bonusom v prehľadnosti samotného závodu. Preto sú aj dialógy skresané na absolútne minimum, vedľajší príbeh síce existuje, ale nijak sa neformuje a kauzálna prepojenosť súkromia a profesionalizmu je taktiež iba na akomsi štartovacom bode. Či konečnom? Že už nič nebráni zapnúť plyn a udrieť tomu?! Perfektná kamera, strih, pozičné uhly, spomalovačky, skrátka efektné vyše 100 minutové číslo, avšak ničím zvlášť neokorenené natoľko, aby som z neho čoby divák esteticky výrazne čerpal.

"Človek už pochybuje o všetkom. Hlavne o pochybovačnosti ako takej. Jediné, čo je schopný policajt vyvolať v človekovi je nedôvera a podozrenie. A výsmech." Delon tentokrát vymenil úlohu banditu za komisára, avšak miera jeho napojenosti na podaktoré špičky miestneho podsvetia je dosť vysoká a tak sa dostáva do vážnej morálnej a pracovnej dilemy. Mimochodom, takto nejak podobne to funguje vždy a všade a práve relativizácia morálky od jej kazateľov búra tento proklamačne nastavený systém pokrytectva a falošnosti najväčšmi. Melville opäť využíva funkciu ticha a studených negatívoch, vcucal dialógy na nevyhnutné minimum, ale tentokrát bez dákej hlbšej previazanosti. Skrátka napätie už nie v takej súvzťažnosti s očakávaniami a vyústením, ale tak trochu uspáva. Našťastie to Crenna dokáže vyvažovať a finále má už tie solídnejšie a typickejšie znaky francúzskej "oblekovej" kriminálky. Niežeby úvod a priebeh bol horší, ale práve psychologická rozvetvenosť sa s vyvrcholujúcim finišom stupňuje, nakoľko "nemé časti" stavajú práve na dôslednosti a technickej neoblomnosti protagonistov ako strojov, ktoré robia a konajú v rámci svojich potrieb. Ale aj tam sa Melville dopustil niekoľkých fikčných chýb, keď sa oháňaním práve pomalých a ponurých pohybov počas prepadnutia dopúšťa zopár nelogickostí, ktoré som v jeho predošlých filmoch (teda aspoň ja) nepostrehol.

Je prinajmenšom podivné a problematické prijať fakt a spôsob prerodu krásnej ruskej dievčiny a behom kratučkého obdobia ju skrz vášnivé palety túžob ideologicky premostiť od striktných kázní o "179 stupňov." Avšak v takejto konštelácii to možné je a sústredíme sa primárne na úplne iné veci. Celkovo aj námety a ich exekutívna výkonnosť sa pri práci bláznivého komedializmu v bujarom štúdiovom systéme neraz podujali k závažným spoločenským tématom a snažiac sa odbremeniť od ružovej stratosféry vzletných iskierok vo vedomé narážky, obludnej morbídnosti politického radikalizmu a vysoko prehrávanú štylizáciu. Našťastie, Lubitsch mal jednak zmysel pre senzualitu, vedel čiastočne odosobniť Wilderov cynizmus v akúsi korektnosť a chvalapánu k ľudskosti a jej podstate. A láske. A chýb a potrieb, ktorými sme oddaný a urobíme pre ne čokoľvek. Ninočka je v rámci dobových zvyklostí a uzavretých konvencií viac ako pozitívnym ohlasom zaužívanosti systému, ktorý sa musí redukčne poupraviť, aby fungoval blahodarne a pre všetkých. Práve jej komornosť a nenásilný efekt výsledného účinku ju vytiahol ledva ledva predsa len na tie štyri hviezdičky. A možno mám aj dobrú náladu.

Jedným z prológových Akirových diel. Podobný námet, podobné princípy, podobné expresívne štylizácie i tajuplné okolité kulisy, akurát trošku komornejšie poňatie. Neprekážalo mi ateliérové prostredie, i (na jeho schopnosti) umiernenejší a trošku amatérskejší prístup, ale skôr väčšie rozvetvenie, odvážnejšie a zamotanejšie zvraty, pretože dobrodružné filmy mám hodne rád. A najmä tie v čiernobielom spektre (Mzda strachu, Poklad na Sierra Madre), ktoré istú tajuplnosť a mystiku prerozprávaných legiend dokážu umne využiť. A v tom najvyššom leveli sa už potom fantasticky pracuje s psychológiou postáv a formálnou vycibrenosťou, lenže dostať sa na tú úroveň (Rašómon) je dopriate hŕstke vyvolených a našťastie sa to režisérovi neskôr podarilo. Skrátka oproti vtedajšej konkurencii je tento príbeh o skupinke falošných mníchoch slušným priemerom, v ktorom si autor postrážil istú dávku nečitateľnosti a neidealizácii tej či onej postavy. A koniec koncov i storytellingu. Slušný Itôov zorný zjazd, vychytralé štúdiové pozadie v ústraní, škoda možno nedostatku technických možností a nižšieho rozpočtu.

Účelová defraudácia konvencií a stokrát opakované vtipu, ktorý siaha k svojim limitom. Ak Pain and gain je morbídnou stupiditkou terajších vysokoškolákov, tak Fantozziho nanajvýš priemerné gagy, reč tela a pády strojov a zariadení je 80-tkovým béčkovým vrcholom, ktorý už z dnešného hľadiska vyznieva značne škrípajúco. 3 za to, že niekedy som už nechápal podaktoré absurdity, ktoré už zvrátenejším spôsobom vari nešli vyjadriť. Lacná kamera, dej nič moc.

Wong tak trochu rozvetvil fantáziu spisovateľa a príbeh o nedosiahnuteľnosti a nenávratnosti stratenej lásky. Miesi svetom prázdna a každodennosti, pričom dôležitá je pre efekt skôr absorbčná hĺbka a akési precitnutie, v ktorom mu dopomáha samozrejme priama zahľadenosť na svet postáv a Umebajašiho emotívne inštrumenty. Lásku nahradil popudom pôžitkov a nie vždy sme si istý, či je to jeho umelecký výplod, alebo nekompromisné sito reality. Ide ale predovšetkým o silno pocitový feeling, ktorý Stvoreným pre lásku (2000) nerobí záslužilý komparz a kvitujem tak i za veľkú rozdielnosť spracovania medzi týmito snímkami. Proste aj divák, ktorý sa na tento film pozerá samostatne ho musí brať individuálne a vedieť jeho svetom recipročne nasiaknuť, keďže práve v emočnej anamnéze je jeho ručná synergia taká silná a podmanivá. 2046 je v podstate len akýsi symbol, rok, je únikom a návratom poznaného, kde sa po prebdenej ceste časom vraciame tam, kde nás to páli. A nevieme to zvrátiť.