pijavica

8,0/10 Zásady rumunskej novej vlny prenesené do historického filmu. Aferim!

4,0/10 Priebeh filmu: nuda, začína to byť zaujímavý thriller, to nie, to nemyslíte vážne, to nemyslíte vážne!!!

Divoká kombinácia akčného thrilleru, love-story a dokumentárnych vsuviek (a sofistikovanej komédie?) sa režisérovi totálne vymkla z rúk. Sociálne angažované heslá pôsobia v tom skeptickom vákuu úplne bezprízorne a podrývajú tak svoj dobrý úmysel (alebo práve to bol úmysel?). Má to nádejné predpoklady na schopný subverzívny pulp (všetky postavy, vzťah medzi Benom a Chonom, vzťah medzi Elenou a ‘O‘, imbecilné rozhovory), ale napokon vznikla len toporná a zlá paródia na film.

4,0/10 Film, ktorý chce mať za každú cenu posledné slovo, a preto sa rozhodol uväzniť všetkých protagonistov do pritesných škatuliek (aby znemožnil debatu o ich motívoch). Ale možno je chyba iba vo mne, že sa snažím veriť, že sa inteligentní ľudia odhodlajú k radikálnemu násiliu pre lepšie dôvody než je ideologický balast.

6,0/10 Terence Malick musí byť šťastný človek. Podarilo sa mu prekliesniť si cestu skrz pochybovačných pascí filozofie, ktorej sa venoval zhruba polovicu života. V Strome života totiž nenájdete žiadne otázky (resp. nie sú divákovi priamo kladené), iba skúpe (ale o to bohorovnejšie, aspoň na prvý pohľad) odpovede. Rozhodne by ma však zaujímalo, prečo majú toľko spoločného s kázňami v kostole. Je síce chvályhodné, že sa (v americkom kontexte) stavia proti kreacionizmu, ale prečo v tichosti zamietol pod koberec rozpory medzi americkou mentalitou a kresťanskou vierou (viď scény s výchovou detí)? Prečo chýba jedna v úvode naznačených línii o „nevyspytateľných cestách božích“ (predčasné úmrtie jedného zo synov)? Prečo je vo finále bez predchádzajúceho a zodpovedajúceho vývoja práve kresťanská viera tým, čo poskytuje Jackovi vysvetlenie a zmierenie? Ako má divák rozlíšiť, či postavy (a Malick) dospeli k „poznaniu“ (aké nešťastné slovo) samostatne, alebo len poslušne opakujú akési „večné a vznešené pravdy“? Na druhej strane musím pripustiť, že spomínané otázky môžu byť pre interpretáciu Stromu života sekundárne (alebo bezpredmetné), a treba na ne hľadieť výlučne z perspektívy individuálneho príbehu najstaršieho syna (čo by mohlo viesť k vyvráteniu mojich tvrdení, vrátane tých o Malickovi). Napokon, je možno unáhlené hovoriť o teologicky jednoliatej rovine filmu, keďže jeho názov je prebratý zo židovskej mystiky. Hodnotenie filmu odzkradľuje moje prvé (dosť rozladené) dojmy po zhliadnutí. Pokiaľ sa k Stromu života ešte vrátim, určite zameriam svoju pozornosť na to, akú funkciu vo filme zohráva nejednoznačnosť (naznačená napr. v scéne s dinosaurmi).

7,5/10 [SPOILER?] Súdiac podľa ohlasov sa mi zdá, že úvodný pohovor vo filme zmiatol veľa divákov (a kritikov). Načrtnutej téme adopcie a obchodu s bielym mäsom však zazvoní umieráčik už s príchodom druhej scény, kedy začína pozvoľný prechod od neorealizmu na rumunský spôsob k uvoľnenej a asociatívnej fantázii. Tá je čírejšia než v Imagináriu dr. Parnassa (bez Gilliamovej hravej enigmatickosti), ale vďaka dlhému rozjazdu nikdy nedosiahne na košatosť Gondryho Náuky o snoch. Volanie týchto filmov po práve na slobodu predstavivosti je tu naviac vyostrené spomínaným pohovorom. Schválne, čomu dávate prednosť vy? Fantazírovaniu či neutešenej realite? Hajdu samozrejme neprináša žiaden priekopnícky film, a ani srdcervúcu, komplexnú či vizionársku výpoveď. Mne sa ale jeho neobvyklá kombinácia rozprávky, tragiky, thrilleru, karnevalu-cirkusu, futurizmu, jazzu, britského snobizmu, rumunskej biedy a projekcie snov proste páčila.

7,0/10 Pôvodne som sa domnieval, že skutočný význam tohto dokumentu je nechcený, ale pohľad na vyššie uvedený obsah filmu ma vyviedol z omylu. O tom, že tu nejde o suplovanie investigatívnej žurnalistiky svedčí najmä: 1, priestor, ktorý je poskytnutý aktivistom (a PR agentom) všetkého druhu, 2, azda úplná absencia vecných a relevantných tvrdení 3, zameniteľnosť „radaru“ za akúkoľvek inú tému s podobným kontroverzným potenciálom 4, permanentná snaha tvorcov nejakým spôsobom zosmiešniť každého, kto sa ocitne pred kamerou (čo je tiež vizitka vypovedajúca o „portréte spoločnosti“). Neviem sa rozhodnúť, či je Český mír viac na smiech, alebo na zaplakanie (skôr to druhé).

5,0/10 Snaha narúšať stereotypy a vymedzovať sa voči "edukačným dielam" typu V siedmom nebi je mi obvykle sympatická - nedočkáte sa tu žiadnych múdrych slov a perfekcionistických výchovných lekcií. Bohužiaľ, film sa úzkostlivo snaží pôsobiť nenútene a "normálne", a na druhej strane nenútenosť a "prirodzenosť (inakosti)" okato demonštrovať doslova v každej sekunde - výsledkom pre diváka nemôže byť nič iné než nefalšovaný pocit simulácie.

8,0/10 Podobne ako Jia Zhang Ke, aj Rafi Pitts dokáže do zdanlivo jednoduchého deja decentne zakomponovať nepríjemné otázky s celospoločenským dosahom. Pripájam sa k tým, podľa ktorých je The Hunter jednou z filmových udalostí roka.

7,5/10 Ktosi raz poznamenal, že najpoetickejším obrazom je mŕtvola mladej ženy unášanej prúdom rieky. V Poézii sa práve od takéhoto obrazu začína odvíjať dianie filmu, pričom nabaľuje podobne tézovité tvrdenia o úpadku poézie (čo má zrejme priamy súvis s úpadkom morálky) a o jej tvorbe. Na takmer dvaapolhodinový film je to trochu málo.