Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Komedie
  • Drama
  • Akční
  • Horor
  • Krimi

Recenze (829)

plakát

Němá barikáda (1949) 

Takmer dvojhodinová nuda podľa slabšej poviedky Jana Drdu. Ak by malo byť niečo skutočne sfilmované, tak je to jeho Tretí fronta. Jediná scéna, na ktorú som sa skutočne tešil bola tá, kde vojak, ktorý už predtým bránil Maurom v dobytí Madridu píše na barikádu kriedou slová No pasaran. Tešil som sa zbytočne, ešte aj tam spravili hrúbku (dva "s")... Mimo Marvana úplne zbytočný film. Tak ako celé Pražské povstanie.

plakát

Vlčie diery (1948) 

Už len perfektný úvod mi jasne dáva vedieť, že zub času sa tu ani len neobtrel, a hoci v záverečných scénach s tankami je to už tak trochu úsmevné, stále je možné a nutné brať tento počin smrteľne vážne. Dibarbora podáva diabolský výkon a bol by som veľmi zvedavý, ako by v nejakých pomyselných rebríčkoch tvorených najhoršími nacistickými sviňami na striebornom plátne uspel napr. popri Amonovi Göthovi, Hansovi Landovi, či Walterovi Kraftovi. Takisto skvelí Chudík a Zachar, Bielikovu réžiu ani nemá zmysel ospevovať. Z poslednej scény mám dodnes zimomriavky.

plakát

Občan Kane (1941) 

Neviem, či mi to vôbec stojí za pár slov... Film, ktorý písal, režíroval, hral jeden jediný človek. A tak to aj vyzerá. Zábavné scény sú kŕčovité, vážne scény až parodické a samotný Kane ma celý čas privádza k otázke NO A? Proste nie. Nudil som sa ako snáď nikdy v živote a nebyť tých pár šikovných strihov a niekoľkých podarených hlášok, šiel by som s hodnotením ešte nižšie. Nemám úctu, neskloním sa. Ďalší skvost, ktorý ma obišiel.

plakát

Jánošík (1935) 

Bielik je výrazne lepší režisér než herec, to je to prvé čo som si z tohto filmu odniesol. Ono však ide hlavne o to, že sa do tej role nehodí už svojou fyziognómiou, oveľa viac mi sadol František Kuchta vo verzii z 1962, Jánošíka si rozhodne nepredstavujem ako dvojmetrového pahliaka s výrazným nosom. Film samotný nie je až tak zlý, ale zub času ho už poriadne ohlodal a "tanečný" záver vyznieva nechcene komicky. Pekný priemer.

plakát

Zrůdy (1932) 

Tod Browning snáď ešte prekonal svojho slávneho Draculu. Atraktívne lokality Transylvánie vystriedali ešte atraktívnejšie lokality cirkusu (mám úchylku) a namiesto hraného upíra tu máme skutočne fyzicky zdeformovaných ľudí. A čo je najdôležitejšie, v primeranej stopáži sa nám snažia ukázať v tom lepšom svetle a označiť namiesto seba tie skutočné Freaks. Silný, emotívny a inšpiratívny snímok. Na tú dobu šokujúce, to určite, svoj dopad na diváka však má aj dnes.

plakát

Dracula (1931) 

"I AM DRACULA..." Nadčasové! Ešte aj dnes ma dokáže Lugosiho pohľad doslova zhypnotizovať a myslím, že nie som sám. Príbeh je priamy, zbytočne neodbočuje (aj keď sa striktne nedrží Stokerovej predlohy, čo mu, samozrejme, nezazlievam) a je neuveriteľne pútavý. Z vedľajších postáv ma zaujal najmä šialený Renfield (skvelý Dwight Frye), ktorý podal obdivuhodný výkon. Pozornosť však upriamujem na Belu Count Dracula Lugosiho. Človeku sa až nechce veriť, aký presvedčivý dokázal Bela byť. Čítal som dokonca knihu, ktorá sa v jednej kapitole zaoberala tým, či Bela skutočne nebol upír. Jednako, myslel som, že Willema Dafoa (V tieni upíra) a Garyho Oldmana (Coppolov Dracula) už v úlohe upírov nikto nepredčí, ale vidím, že som sa zmýlil. A som veľmi rád, že som sa zmýlil :)

plakát

Frankenstein (1931) 

Oproti Draculovi z toho istého roku, je to nevýrazné, mdlé, amatérske. Iste, pár fajn scén sa nájde (pri utopenom dievčatku ma zamrazilo), ale otrasní herci to celé kazia, česť výnimkám (Dwight Frye). No a titulné monštrum... Kapitola sama o sebe. Tešil som sa, ale zbytočne. V podstate to povedal Burtonov Lugosi v Edovi Woodovi celkom jasne. Koľko talentu treba na vrčanie, masku a nemotornosť? Karloff ma sklamal. Všetko je to príliš zhustené, moc predvídateľné a bez veškerej elegancie konkurenčného snímku. Veľká škoda...

plakát

Upír Nosferatu (1922) 

Od začiatku do konca som nemohol uhnúť pohľadom. Silné umelecké dielo, ktoré vzniklo vďaka mimoriadnemu citu F. W. Murnaua a ešte väčšej tvrdohlavosti pôsobí nadčasovo ešte aj takmer o sto rokov neskôr. Každý obraz je orgazmom, každý tón hudby slasťou. A tých pár minút, ktoré Max Schreck strávil na plátne je najsilnejšími okamihmi hrôzy, hnusu a dokonalosti v dejinách. Veľké bravo. Povinnosť pre každého, kto miluje film kvôli filmu.