justfly

Skláňam sa pred každým, kto participoval na tvorbe tohto masterpiece. Nikdy neprestanem obdivovať týchto alchymistov emócii, majstrov slova, melódie a obrazu, ktorí vás vezmú na intergalaktickú prechádzku, pri ktorej čas a priestor strácajú na význame. Zrazu sa vynára iná realita, hlbšia realita, realita neuchopiteľných abstrakcií. Všetko je v nej zrazu cítiť tak blízke, naliehavé a bezprostredné - konečnosť i večnosť, smútok i trpkosť šťastia, hlbokú múdrosť vedomú si vlastnej nevedomosti. Všetko efemérne, prchavé, neviditeteľné, ale aj tak presakujúce našu existenciu, existenciu presahujúce, je tu chytené, lapené a zakonzervované do tónov, zmrazené v obrazoch, roztavené a roztečené po tieňoch svetla a umocnené slovami Nicka, slovami z inej reality, ale přesto zrozumiteľnými, ktoré majúce váhu irídia, vesmírneho prvku, dopadajú na hladinu čiernobielej atmosféry, miestami až mrazivo nehybnú, ktorá sa vznáša na pozadí, je rozčírená v ich očakávaní a pri dopade vyprskne emócie ako lávu zo sopečného kotla. Je neuveriteľné ako dýcha mystično cez atmosféru, ako v nej všetko božské pulzuje. Nemusíte veriť v boha, ale stanete sa agnostikmi ak ide o polemiku, či je tvurčí proces náhoda alebo si len Nick nechce priznať že rozmlouvá s Bohy. Hmla profánnosti je tu rozohnaná gestom ruky a to čo zostane, pohltí. Pohltí zmysly, vedomie aj človeka. Každá bunka sa zrazu chveje v sugestívnom rytme obnaženej reality. Je zhypnotizovaná a opojená, rozplynutá v transcendentnom tranze. Bezduchosť, dekadencia a pokrytectvo sú preč. Autenticita je tá, ktorá hrá prim. Hoci je každý kúsok arbitrárny, nikto nepochybuje o legitimite jeho miesta v tejto umeleckej skladačke. Artificiálnosť sa tu vyskytuje len v tom najnoblesnejšom význame a ak ide o kompozíciu, človek s radosťou odpustí aj barokovú pošetilosť. Ale to nie je nutné. Som šťastná a vďačná, že svet porodil Nicka. Prostredníctvom toho že ja rozumiem jemu, mám pocit že on rozumie mne. A to je pekný pocit. Človek by si povedal "kiežby sme mali viac Nickov", ale to možno nie je nutné, tak ako nepotrebujeme viac bohov. Ale aj tak som rada za každého ikonického boha umenia, ktorého stretnem cez audiovizuálne alebo akékoľvek iné médium. Čo sa týka nešťastia, ktoré postihlo Nicka a tvorí neoddeliteľnú súčasť celého Skeleton tree, najskôr bolo akosi alegoricky skryté v kontinuite deja a celý čas vo vzduchu viselo očakávanie dosiahnutia kritického bodu, kedy sa tiaživá atmosféra neoddialiteľne skondenzuje do rozprávania o tejto udalosti. Veľmi ma nadchla pasáž, kedy pieseň Distant sky vyletela cez štrbiny domu až do vesmíru. Pri skoro až koncepčnej dokonalosti sa nedokážem rozhodnúť, či prevažujú sekundy stopáže vedené dômyselným zámerom alebo tie vedené nevedomím. One more time with feeling. Neuveriteľne silný a do seba vťahujúci počin - občas som sa pristihla pri zvláštnej tendencii pokračovať zrakom až za hranice obrazovky. Potom som si uvedomila, že tam s nimi v tej magickej show nie som. Ale môj duch áno. Nemôžem opomenúť ani príspevok Warrena a ostatných, ktorí do tohto albumu primiešali vlastné obdivuhodné esencie. Je tu krásne zobrazené ako hudba dokáže spájať a prepájať ľudí. Je to niečo ako láska. Možno ešte viac metafyzické a vznešené. Ešte skromne odporučím zoznámiť sa s albumom ešte pred zhliadnutím filmu, len tak asi človek objaví nové harmónie aj na domnele disonantných miestach.

Ange(l), full of gaiety, have you known anguish? Krásne.

Tento film ma solídne rozsekal. Jeden z najlepších. Poetické blúznení o pomíjivosti z bezčasovej mimoľudskej perspektívy.

neohodnotiteľný mindfuck

,,Svet pre mňa znamená len množstvo bezvýznamných tvarov. Nič viac.“