srbak

Hitchcockove filmy sú už dnes považované za klasiky a prakticky definujú rôznorodé žánre, či už hovoríme o hororoch alebo thrilleroch. A aj napriek faktu, že sú to klasiky, cítiť z nich oproti ostatným filmom a konkurentom inakosť. Sú iné, ale v pozitívnom zmysle slova, a to tak, že sú svojim spôsobom nenapodobiteľné, aj keď sa o to pokúšalo a bude pokúšať ešte veľká kopa režisérov a tvorcov. Rovnako tak tomu je aj pri North by Northwest, kde človek cíti, že už niečo podobné videl, a kdesi v pamäti sa snaží dopátrať potom, kde to bolo, avšak odpoveď je taká, že nič také ešte vidieť nemohol. A v tom je ten celý paradox. North by Northwest by sa svojím spôsobom dal prirovnať k pomerne veľkej skupine filmov, ale zároveň sa nehodí ani k jednému. Sympaťák, ktorý je neprávom obvinený z činu, ktorý nespáchal len preto, že bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste - To je ono? To je tá neopísateľná originalita, z ktorej máme padnúť na zadok? - pomyslíte si, avšak tento film vás presvedčí o tom, že to vôbec nie je o námete, ale o spracovaní a podaní, v ktorom prichádza. Filmová lahôdka s vynikajúcim Cary Grantom v hlavnej úlohe.

Vždy som mal dojem, že Reservoir Dogs sú oproti večne velebenému Pulp Fiction tak trochu v pozadí Tarantinovej tvorbe, i keď podľa mňa sú minimálne rovnocenne silnou a kultovou záležitosťou. Dokonca by som si dovolil v tomto prípade tvrdiť, že majú v mnohých smeroch naviac - tak napríklad herecké obsadenie je ešte o čosi kvalitnejšie, a keď nie, tak má vo filme minimálne väčší priestor vďaka komornému a napätému prostrediu, do ktorého je film zasadený. Dokonca sa odvážim prehlásiť, že veľmi veľa aspektov scén, ktoré uvidíte v Reservoir Dogs máte možnosť zhliadnuť aj v jeho nasledujúcom snímku. Akurát tu mi to pripadá efektívnejšie, hravejšie a zaujímavejšie, keďže film disponuje skvelou zápletkou a perfektným vyvrcholením. Vo vymenovaní by som samozrejme mohol pokračovať, ale podľa mňa to je zbytočné. Pretože ak budete chcieť, k tomuto filmu si určite cestu nájdete. Odporúčam pozrieť pred Pulp Fiction, ale to sa veľa ľuďom zrejme nepodarí ani nepodarilo.

"Masovej vrah, pan Kejml, právě zavraždil 4 členy orchestru. Nelíbilo se mu, jak hrají." Za mňa spoločne s Adélou zrejme najkultovejšia a najsrdcovejšia záležitosť, hlavne vďaka neustále sa vynárajúcim spomienkam z detstva, ktorého neodmysliteľnou súčasťou boli práve tieto filmy. Oldřich Lipský je majster komédie a frašky, a tak hravo zvláda parodovať všetky možné stereotypy v krimi žánri. Toto je proste geniálny výkvet českej tvorby, a celkom sa čudujem, že niečo takto americky ladené vôbec mohlo za komunizmu vzniknúť. Myslím, že toľko pamätných hlášok nenájdete ani v Pulp Fiction. Klobúk dole, Oldo.

Vždy ma poteší, keď mám možnosť pozrieť si kvalitný western, a vlastne ma v poslednej dobe teší už len fakt, že si vôbec nejaký western môžem pozrieť, keďže tento môj obľúbený žáner je zjavne nepopulárny a pomerne široko obchádzaný. The Hateful Eight je skvelou ukážkou toho, ako je tento žáner málo preskúmaný a nevyužívaný, pričom dokáže dosiahnuť (a presiahnuť) úspech akéhokoľvek komerčného žvástu a pritom brilantne zvláda všetky predpoklady na to, aby oslovil široké publikum. Samozrejme, treba uznať, že nebyť značky akou je samotný TARANTINO, určite by sa tomuto filmu nevenovalo toľko pozornosti. Nebyť tak kvalitného "rejžu" akým je práve Tarantino, určite by niečo tak famózne ani nevzniklo. Tak či onak je The Hateful Eight bravúrne zvládnutým snímkom, ktorý svojou neotrelosťou a klasickou tarantinovskou špinavosťou prináša divákovi autentický zážitok - a nepotrebuje na to tony krvi, mŕtvol a výstrelov, tak ako to bolo pri predošlom Divokom Djangovi, ktorý je samozrejme už trochu iný odvar jeho tvorby. Tarantino v tomto prípade skôr vsádza na nečakané dejové zvraty, komornú atmosféru a skvelé slovné prestrelky, ktorých je tu mraky. Osobne by som povedal, že si týmto spôsobom režisér zaspomínal na jeho prvotiny a začiatky, keďže možno vo filme nájsť viacero podobností s Gaunermi. Navyše film slúži ako skvelá pocta samotnému Sergiovi Leonemu, ku ktorému vždy tak Quentin vzhliadal. A je to teda neskutočne vydarená pocta - ináč by ste v nej precízne tóny majstra Morriconeho nenašli. Tarantino jednoducho vie, ako na to.

3 čudesní chlapíci na seba 5 minút divne zazerajú na cintoríne, a tak nejak je to najlepšia filmová scéna, akú som kedy videl. Myslím, že to hovorí za všetko.

Gilliamov a Jonesov Zmysel života nie je ani tak filmom, ako skôr sondou do duše moderného sveta, v ktorom sa nachádzame. Povedal by som, že aj keď je to pravdepodobne najabsurdnejší diel zo všetkých, ktoré boli sfilmované (iba pravdepodobne, keďže konkurencia je ozaj silná) týmto komickým zoskupením, jedná sa taktiež o najserióznejší a najráznejší diel. Pythoni si nikdy nekládli servítku pred ústa, a tak trochu svojimi vtipnými skečmi a filmíkmi predbehli dobu o dobrých pár rokov. Zmysel života je skvelým príkladom a obrazom toho, ako to vo svete funguje dodnes - a je úplne jedno, že vznikol pred vyše 35 rokmi, ľudia sa za ten čas, bohužiaľ, nezmenili, a tak stále ostáva mimoriadne aktuálnym s odkazmi na situácie, v ktorých sa novodobá spoločnosť a všetok ten chaos naokolo nej nachádzajú. Príliš ofenzívne? Priveľmi nekorektné? Prehnané? Pre niekoho áno, pre iného nie. Pythoni vám neoponujú, nevnucujú vám ich názory, no na druhej strane vám nedávajú možnosť s nimi nesúhlasiť. A v tom je ich genialita.

Okno do dvora je filmový klenot, krásna ukážka čistokrvnej lásky a dokonalosti, ktorú vám Alfred Hitchcock naservíruje na zlatom podnose. A ja tak nejak milujem každý jeden aspekt tohto filmu - od originálneho námetu, skvelého hereckého sóla sympatického Jamesa Stewarta, vybrúsených dialógov, milostný konflikt, až po samotné stupňovanie deja, ktoré pracuje s každou jednou scénkou a neustále drží diváka v napätí. Nemožno opovrhnúť ani výborným dosadením jednotlivých postáv, pri ktorých divák nadobúda pocit, že ich pozná a tým pádom sa dokáže vrelo vcítiť do situácií a konfliktov, ktoré daný susedský život rieši. Od začiatku do konca bezchybné, bez nároku na jediný nedostatok, na druhej strane jednoduché, prosté. Už dlho som nevidel tak s ľahkosťou, elegantnosťou a zároveň prísnosťou prezentovaný snímok ako Okno do dvora. Môžem len konštatovať, že je veľká škoda, a zároveň obrovské šťastie, že filmov ako tento je len málo. Bravo!

S marvelovkami som si nikdy úplne nerozumel. Pre mňa to bola vždy značka, ktorá predstavovala radu tuctových blockbusterov, populárny, no na druhej strane ničím výnimočný label na peniaze. Ale s ich poslednými výtvormi pomaly prehodnocujem to, čo som o nich prehlásil. Avengers: Infinity War je jednoducho všetko, čo si mohol fanúšik, aj odporca Marvel univerza želať naservírované na zlatej tácke. Nemá to slabšieho konca, všetko do seba skvelo zapadá, a na mňa to priam pôsobí, ako keby všetky tie nezáživné, priemerné filmy, ktoré boli tomuto predchádzali konečne dávali zmysel. Videné v kine, v 3D, a teda musím povedať, že to stálo za to! Nemôžem sa dočkať pokračovania, avšak prekonať latku, ktorú nastavil tento diel už vôbec nebude také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Bohemian Rhapsody je hodne nekomplexný a roztržitý snímok, čo sa filmarskej práce týka. Nájdeme tam veľa chybičiek krásy, tak trochu z "uzdy utrhnuté" dejové línie, ale to všetko kompenzuje krásna audiovizuálna pornografia, ktorej zážitok je ešte niekoľkokrát znásobený pomocou veľkého plátna. Proste je to nárez, ktorý by ste si rozhodne nemali nechať ujsť, kým je ešte v kinách.

Alejandro González Iñárritu si už chodí pre ocenenia ako na bežiacom páse.