zougr

Možno to bol trochu viac cool filmový zážitok, lebo som netušila do čoho idem a z proma Whiplash som zachytila len dve mená: Teller a Simmons, ani jeden pre mňa extrémnym lákadlom nebol. Ale to som ešte nevedela, že Simmonsovi prischlo stvárniť tu diabla a že ho zahrá tak presvedčivo. Miles Teller vykúpil dušu z toho omylu zvaného Spectacular Now, ktorý som už vytesnila z pamäte a radšej ju zapredal tomuto géniovi. Viac ako v tej blackswanovskej "I want to be perfect" rovine sa mi to ale páči ako psychologický boj medzi dvoma desivými, posadnutými a jednoznačne chorými mysľami.

Obsadiť do filmu Tildu Swinton a venovať jej úbohé dve scény, to chce jednak odvahu a jednak aj postavenie. A som rada, že práve Wes Anderson na to má oboje. Aj keď už aj osudy animovaných zvieratiek v Lišiakovi sa ma dotkli viac, než táto, hádam až prehnane dynamická rozprávka, nedá sa povedať, že by nebola filmársky dokonalá a vizuálne nádherná.

Chápem, čo to malo byť a chápem, čo to chcelo povedať, ale obávam sa, že väčšinu času ma to pekne míňalo. Celý príbeh sa posúval veľmi pomaličky, čo na jednej strane prispievalo k tej toľko ospevovanej realistickosti, ale po čase tomu začne chýbať šťava a keď konečne príde čosi, čo by sa dalo považovať za plot twist, hneď vzápätí je to posunuté do úplne absurdnej roviny. K celému tomu prispieva fakt, že smiech/chichot/whatever Shailene Woodley (nech je ona sama akokoľvek sympatická) nie je niečo, čo mám chuť počúvať 90 minút, rovnako ako jej neveľmi sympatická a priveľmi naivná Aimee. Takisto Miles Teller môže ako John Cusack vyzerať, ale jeho charizma mu chýba. Potenciál by to aj malo, ale ak je toto "najlepší coming of age movie roku", tak si tie ostatné radšej nepustím.