Ondrish

Hoci Gérad Oury bol jednoznačne B-čko medzi francúzskymi režisérmi 60-80 rokov, tento film sa mu vydaril. Scény vo vlaku, či útek z väznice si pamätám ešte zo základnej školy. Film som potom nevidel asi 20 rokov a pred pár mesiacmi, vďaka vynálezu s názvom Internet som si ho znova pozrel a bol som nadšený. Vynikajúci Belmondo, Eli Walach aj David Niven zadelali na nestarnúcu, farbistú komédiu, ktorá sa dá kedykoľvek pozerať ako povolený doping na dobrú náladu. A kto si myslí niečo iné je paroháč, vejtaha, mamlas a bačkora...

Tatranskí horskí vodcovia tento film berú najskôr ako komédiu, no pre mňa obyčajného človeka z mesta je to vynikajúci akčák.

Po dvoch výborných dieloch vypotiť takúto trapnosť, to je fakt na zaplakanie. Humor pre idiotov.

Kato, kato, kato....!!! Ospalá prázdnota o dvoch američanoch v Tokiu. Mám pocit, že všetci, čo tu híkajú od nadšenia, sú pózeri, ktorí si myslia, že pochopili nejaké kolosálne posolstvo. Žiadne tam nebolo... možno tam je zopár životných múdrostí, možno niečo pre Američanov a Japoncov - o tom ako sú navzájom odlišní a že Amíci sa v Japonsku cítia ako votrelci (zrejme podvedomý pocit viny za Hirošimu a Nagasaki). V tomto prostredí sa stretne 25-ročná kočka, ktorá má čuráka manžela a zisťuje, že ho nemá rada a stárnúci sfrustrovaný herec, ktorý tu točí reklamu na whisky. Na chíľku to medzi nimi zaiskrí a tešia sa, že v tomto cudzom svete na chvíľku našli svojho soulmate. To je celé. Plus kopa banálnych, takmer dokumentárnych príhod, ktoré nič netlmočia - asi sa stratili v preklade. Najväčšie pozitívum je záverečná scéna, ktorá je celkom dojemná a príjemná pieseň, ktoré to celé vytiahli na 50%. "For Relaxing Times Make it Suntory Time"... urobíte lepšie. A radšej si k tomu nepúšťajte Lost in Translation.