sasankinbrat

Boľšoj je nádherne natočený film. Tvorcom sa z neľahkej témy pre filmové spracovanie podarilo vyrobiť umelecký skvost. Charaktery postáv, ich živočíšnosť, pútavé zápletky nevtieravo zahrňujúce viacero dejov... kvalitná réžia a kamera + strihová montáž boli pre mňa filmovým zažitkom. Tento film zďaleka nie je len o tom, koľko tvrdej práce sa skrýva za večerným predstavením jednej z najlepších baletných škôl sveta.

Tvrdá realita chudoby a zraniteľná nevinnosť detstva. Úžasné herecké výkony hlavných postáv, predovšetkým Brooklynn Prince (Moonee). Jej zaverečné “defilé” ma definitívne presvedčilo o najlepšom detskom hereckom výkone, na aký si spomínam. Tiež fantastický Willem Dafoe (Bobby). Popri inom na jednej strane vymáha nezaplatený nájom, no na druhej strane supluje chýbajúci dozor otca nie len nezbedným deckám, ale nepriamo aj zúfalej Halley. Toto bol tiež jeden zo silných momentov snímky, pretože som Bobbymu uveril. Osobitne však réžii kvitujem aj obsadenie nehercov, ktorí ma nevyrušovali a miestami deju poskytli takmer dokumentárnu vernosť. Je signifikantné, že tento sociány príbeh bol zasadený do prostredia neďalekého floridského Disneylandu.

Skvelý príklad podstaty umenia, jeho zmyslu, vplyvu, poslania. Dôkaz toho, že aj v súčasnosti možno realizovať skvelé umelecké dielo za necelých štyri milióny dolárov. Ak tvorcovia chcú niečo povedať, ak chcú nastoliť nie jeden ale mnoho problémov a najmä ak tieto problémy dokážu dostať aj na plátno, tak divák má sviatok. Nie každý, no, treba veriť, že mnohí. Tvorcovia prakticky nič neponechali na náhodu. Skoro všetko má svoj zmysel, svoje opodstatnenie, svoje miesto, príčinu i dôvod. Komorné prostredie, štandardné vzťahy, prirodzené ľudské reakcie sa jemnou a nenápadnou anomáliou dostávajú do natoľko vypätej situácie, že vyvrcholenie filmu je akoby nezvratným logickým vyústením ťažkého stavu, ktorý sa v tejto úzkej spoločenskej komunite postupne vytvára. Dielo „Jagten" nie je iba filmom, ono je skutočným umeleckým dielom, ktoré diváka každým vzhliadnutím urobí o niečo lepším. A v tom je jeho nespochybniteľná sila, odkaz i poslanie pre každého z nás. Možno teda pokojne a s radosťou konštatovať, že „Filmové umenie ešte žije."

Všetko vo filme sa podriaďuje vysokej štylizácii, jemnému humoru, láskavej empatii až fatalizmu. Je to skrátka kúzelná feéria, ktorá diváka dokáže unášať vo svojom svete fantázie a ľahkosti ako dopredu, tak i dozadu. Neraz sa pritom divák pozastaví pri akýchsi dávnych obrazoch, ktoré sa mu vynárajú v spomienkach, pričom v ňom vyvolávajú neprekonateľnú nostalgiu. Po detstve, snehu, voňavých koláčoch, hrubých teplých ponožkách, horúcom čaji, štolverkách. Mnohí si možno spomenú na Karla Zemana, na jeho Baróna Prášila, Bláznovu kroniku či Vynález skazy... S „Grandhotelom Budapešť" ich totiž spája rovnaká čarovná atmosféra bezpečnosti a hravosti, ktorá zo všetkých divákov, bez rozdielu veku, robí deti. Už za tento pocit si tvorcovia zaslúžia absolutórium!

Pôvodne zmiešané pocity zo žánrového mixu, ktorý nepatrí medzi moje obľúbené. Napokon super výkony talentovaných herečiek (s výnimkou lesbických prejavov Mary a Jess, ktoré nepôsobili príliš presvedčivo), veľmi solídny soundtrack, perfektné dialógy, ešte lepšie monológy a priam ideálne dejové tempo. Vec ktorá však robí tento film skutočne hodnotným, je existenčný podtext pripomínajúci pánka s menom Irvine Welsh a jeho kultový Trainspotting. Spoločenské mravy a záväzné dodržiavanie spoločenskej "normality" nie sú pre každého. Niekedy je cena vysoká.

Jeden z dôvodov, prečo je svet v chaose je ten, že ľudia sa používajú a veci sa milujú… Pekný dokument, obsah aj forma. Pozor však na falošný humanizmus, chestertonovsky poňaté, cnosť lásky k človeku, ktorá sa odtrhla z reťazí. V súvislosti s načrtnutou tématikou utečeneckej krízy som si spomenul na jednu scénu z filmu o donovi Quijotovi v hlavnej úlohe s Fernandom Reyom. Statočný rytier Don Quijote spolu so svojím verným sluhom Sanchom Panzom putoval po krajine, aby naprával krivdy, keď narazil na policajnú eskortu, ktorá v okovách viedla skupinu zločincov. Don Quijote ako dobrý človek, vždy na strane slabých a utláčaných, uveril, že tí ľudia v okovách sú statoční ľudia, ktorých tí policajti neprávom väznia. Zaútočil teda na policajtov a pomohol zločincom dostať sa z okovov. Lenže odmenou za jeho šľachetný čin mu nebola vďaka, ale poriadna bitka a výsmech zo strany tých, ktorých oslobodil, lebo to neboli statoční ľudia, ako si vo svojom ušľachtilom poblúznení myslel, lež ťažkí zločinci - vrahovia a zlodeji. Don Quijote bol skvelý chlap, vždy na strane dobra, len to mal v hlave trochu popletené. Z nezriadenej túžby po konaní dobra pomohol na slobodu ťažkým zločincom. Zaútočil na policajtov, ktorí predstavovali zákon a poriadok, a pomohol tým, ktorí zákony porušovali. Ale úmysel mal dobrý. Nech nám je príbeh Dona Quijota poučením. Žijeme totiž vo svete, ktorý vyznáva dva póly. Plus a mínus. Biela a čierna. Dobro a zlo. Boh a diabol. Západ a východ. To, že vo svete existujú protiklady, nám zjednodušuje jeho chápanie. Bohužiaľ, to zjednodušenie býva zároveň aj zavádzajúce. My sme dobrí a oni sú zlí… Ako ľahko človek prijme zjednodušené stanovisko.

Tvorcovia filmu urobili fatálnu chybu, keď do titulnej úlohy obsadili priam antického krásavca, s naivnými a dôverčivými gestami – výrazmi – prejavmi. Ak by totiž povahovo takto vytvoreného mladíka pustili na vlnu Mavericks, ten by sa k nej ani len nepriblížil, nie aby ju "osedlal". Tomuto Adonisovi tak nebolo možné nijakým spôsobom pomôcť. Trochu živočíšneho pachu do filmu dostával iba namrzený Frosty Hesson (Gerard Butler). Tvorcovia sa najviac pohrali s vlnami, so surfovaním... To bola skutočná vizuálna eufória. Ak by bolo viac surfovania a menej zbytočných a banálnych zápletiek či melodramatických scén (konflikty s rovesníkmi; utrpenie neúspešnej matky, ktorá si od syna požičiava drobné na prežitie; pozorovanie rodiny Frostyho vyhladovaného Jaya pri likvidácii večere...), film by zaujal viac.

Film nemožno vnímať mimo kontext jeho najvyšších ambícii. Netrpezlivo očakávaný film, ktorý ma do seba vtiahol od akčného začiatku, avšak len po scénu s grizlym. Od tejto scény, ktorá bola vďaka interpretácii rozdielov v inštinktoch zvieraťa a človeka možno najvydarenejšou scénou filmu, to bolo takmer utrpenie. Napr. početné dejové náhody, malátne prestávky, ťažkopádne dialógy, divadelné mejkapy a nadprirodzená samoliečebná schopnosť hlavného hrdinu, vo filme s ambíciami Revenanta nemajú čo hľadať. Spojenie perfektnej kamery, majestátnej prírody a širokouhlých snímkov v tomto prípade zafungovalo ako liek proti bolesti.

Profík na zabíjanie a detaily Vincent sa po celý čas nechá vozit v taxíku s rozmlátenou strechou a čelným sklom. Tento @detail” nakoniec prináša “nečakané” odhalenie všímavým policajtom, pri ktorom aj Horacio pôsobí ako amatér. Film je hlavne v druhej polovici preplnený množstvom neuveriteľných náhod, ktoré však zásadne ovplyvňujú dej. Napr. ako sa Maxovi počas najdôležitejšieho telefonátu filmu vybije mobil, atd. Klišé o rivalite medzi miestnou políciou a FBI bolo už len čerešničkou na torte. Tieto faux paus nevyváži kasová príťažlivosť v hlavných postavách, ani snaha o výraznú atmosféru, strih, ci bujará zvuková kulisa.

Keď niekto začne vykrádať sám seba, najvyšší čas dať si prestávku.