Lir

"Anjelský chlieb sa stáva chlebom ľudí..." Táto pieseň (Panis angelicus) v podaní Walesanky Charlotte Church zaznie počas jednej pohnutej bojovej scény a je úplne príznačná pre celý tento film. Čím? Úprimnosťou, to predovšetkým. Nijaké teatrálne či afektované trápnosti, "iba" autentický a čistý príbeh. Legenda, ale nie rozprávka. Skutočná, historická Johanka ("z mäsa a krvi"), Panna, svätica, vlastenka. Naplnené posolstvo. Tvorcovia dokonca dokázali film presvietiť aj odleskom toho, čo bolo dané vidieť a počuť len Panne. Príjemný, decentný závan nadpozemskosti. A teraz: Leelee Sobieski. Čím by bol tento film bez nej? Ktovie. Každopádne, ohromujúci zjav. V čase nakrúcania nemala ešte ani 17, teda vek Panny Orleánskej na vrchole jej pozemskej slávy v roku 1429. Životná rola. Prirodzený pôvab, podmaňujúci úsmev, nebojácna duša. Bola presne tou Johankou, ktorá kedysi uchvátila všetky (nielen) francúzske srdcia. Do kategórie "výnimočné" patria bez debaty aj dialógy - vďaka nim sa mohli až do emotívnej krajnosti rozvíjať vzťahové linky Jana - otec, Jana - Jean de Metz, Jana - kráľ Karol VII., Jana - kapitán La Hire a najmä Jana - biskup Cauchon. Toho stvárnil elektrizujúcim spôsobom Peter O´Toole. Končím slovami, ktoré šepká Johanka už v ohnivom zovretí: "...ďakujem, ďakujem..." Mimoriadne dielo a zaslúžené slzy.

Od úvodnej scény v autobuse šnúra napätia nepovolí, ale zauzľuje sa teda riadne... Politicko-konšpiračná hra je perfektne rozohratá, vtiahne do seba aj Jamesa Stewarta - opäť raz Alfredova správna voľba, ako ochranca rodiny maximálne vierohodný typ... Nechýba tradičná hitchcockovská úchylka (tentoraz činely) a všetko speje k vyvrcholeniu - lámajúci sa hlas Doris Day a krásna pieseň QUÉ SERÁ SERÁ nie a nie skončiť... Top 5 - Hitchcock.

Majstrovský kúsok, úžasne silná artušovská mystickosť... Doznievajúca vláda Avalonu a Bohyne verzus o slovo sa hlásiace kresťanstvo - nádherne vykreslené puto a prepojenie... Áno, Excalibur (1981) sa drží verne Maloryho predlohy, ale (cez avalonské hmly) do srdca preniknúť nedokáže...

Neznámy, nenápadný, nepovšimnutý. Desať komentárov hovorí za všetko. A pritom hravo schová do vrecka väčšinu kúskov z tunajšej TOP 20. Krásna Laura Fraser ako Chaja žiari najviac - jej starostlivo budované puto k chlapčekovi Simchovi, ktorý nechce (?) rozprávať, je dušou filmu. Komika sa mieša s tragikou, kdesi pod hladinou pláva motív holokaustu, židovstvo ukázané konečne aj tak nejako ľudsky... Nič prvoplánové, nič patetické... Film nikoho neobviňuje, ale odkrýva identitu, hľadá a vykopáva stratenú batožinu... Harmónia príbehu vrcholí, keď zaznie nečakané "kvak", no krátko nato ako blesk z jasného neba... Ale život sa nesmie zastaviť, a preto "keď prichádzaš so zlou správou, pripoj k nej aj nejakú dobrú..." Nech tento film nezostane LEFT ako tie kufre.

Michalkov tu dokázal divy. Verne priblížil tiene stalinizmu aj tým, ktorí by inak k histórii či politike nepričuchli. Rodinná idyla je vykreslená tak rýdzo autenticky, vzťah otca a jeho malej dcérky napĺňa toľká láska a neha... Volá po súcite, oprávnenom súcite, aj napriek otcovej poškvrnenej minulosti. A o to práve ide - že tu niet víťazov a porazených, lebo oko "Veľkého brata" si nájde každého a obeťami sú všetci, čo sa kedy stretli s jeho pohľadom...