marai

"Pořád nějaké možná a kdyby. A aby aby. Nikdo neumí říct, co chtěl. Co by chtěl. Co by chtěl." Aby ste si nemysleli, drahí mileniáli, čo neviete čo od rozkoše, že ste výnimoční. Všetko tu už bolo. "Kdyby tady lidi víc hulili, tak by si nemohli tolik lhát, možná by se i přestali opouštět. Hulení tady prostě nemá zatím vybudovanou tradici."

"Jak se může chlap takhle změnit? Vzpomeň si, Roko. Dělili jsme se o všechno. O riziko, peníze, dívky." "Co říkáš jsou pohádky. O co jsme se dělili těch 15 let? O trasy prach a bídu, každý se dělí nanejvíš o svinstvo, nikdy o prachy." Ach, jo, márnosť. Priateľstvo, osviežujúce ako fontána uprostred púšte, sa vracia na scénu až keď z nej vycúvajú prachy, a babenka s nimi.

Podľa rímskeho práva, matka je vždy istá, otec neistý. Viac ako o určení otcovstva, je možno táto zásada o tom, ako sa k nemu budúci otec postaví.

Ten film má jedinú muchu - pretlak známych tvárí. Nadbytočný ako Latinák s Polnišovou v komparze. Pritom v malom meste, v ktorom ste nikdy neboli ani nečakáte, že budete niekoho poznať. Ani nemusíte, typológia a roly sú v každom rovnaké. Dokazujú to aj dve hlavné postavy, ktorým svedčí civilnosť. Áno dve, pretože Gabo v podaní Zdeňka Godlu síce nie je titulná postava, no je osou filmu a hrá mu to v oboch rovinách - dejovej s Gregorom Hološkom aj naratívnej s Danielom Fisherom. Celkovo je Z. Godla zjav - vizuálny aj komediálny (a tá uveriteľná slovenčina!). Po Čiernom na bielom koni ďalšia komédia, ktorú tu po záplave slovenských sociálnych drám potrebujeme ako soľ (90%). Jo a ešte jednu vadu to má - že nám múzy ako Klára Melíšková a Helena Krajčiová starnú..

Seven nation army couldn't hold me back. Aneb jednou ti popovidam jak jsme ve dvou pobili celej Vietkong (forgive my Czech). To muselo stát peněz (gigantický cast, masové scény), přitom taková blbost. Týpek musí zdrhnúť zo sladkej Francie a začať v Amerike od nuly, lebo doma mu žena nasadila parohy a on v slabej chvíli poslal baróna za svojím stvoriteľom. Aby dokonal svoj americký sen potrebuje jedno rozvodové lajstro, no jemu pri návrate znovu zavonia stará láska a sociálne istoty nového poriadku. Viva la revolución! Stop stop stop. Je nedeľa, nepracuješ, tak konečne vypni mozog, zošrotuj na gauči tú tácku bublaniny a naskoč k Belmondovi do uháňajúceho kočiara. Uži si každú sekundu tohto dobrodružstva. Zajtra od deviatej už zase sedíš v kancli a namiesto jakobínov budeš odrážať nával mailov.

Z filmu cítiť, že Vosátko je primárne divadelným režisérom. Napríklad to be continued porno poviedka je vyložene mikrodivadelný formát Gunaguovského typu, kde by niektoré hlášky a situácie viac vynikli. Najmä Z.Šebovej chýbalo hľadisko ako sparingpartner, ktorý jej vráti energiu za každý podaný fór a pomôže jej tak na vyšší level. T.Dyková, v čase natáčania snáď ešte Wilhelmová, dokázala s minimálnou no o to efektívnejšou mimikou rozosmiať kino. Naživo by to mohla byť riadna jízda. Na druhej strane, poviedke o tuneli vyložene sedí dokumentárny formát, prestrihy aj hovoriace hlavy. Ok, Kolečko má remeslo zmáknuté, Plesl s Krobotom sú veľkí páni, no to ako vás Klimáček slovami Z.Porubjakovej z čista jasna prepleskne ("...na to sa vám deti vyserú, radšej pôjdu utierať rite do Rakúska.."), si zapamätáte. Možno film úplne nedrží pokope (bridge klip s piesňou od Lucie), ale spoločný motív sa v poviedkach nájsť dá. Hrdinky určite nie sú len objektami. Tie rôzne ženy vedia čo chcú, a hlavne, idú si za tým. Na rozdiel od chlapíka, pri ktorom sa aj vlak rýchlejšie rozhýbe. Dokonca si viem predstaviť, že v určitých životných s*ačkách vás môže nakopnúť aj kompliment od alkáča v podchode." Ako spieva Mňága "Kdo nežral hlínu, ten to neocení."

Aby bolo jasno.My nie sme vysokoškolské typy. Ani my, ani naše deti. Je to dedičné. Ak neveríš, tak si na tie prijímačky bež, ale bola si varovaná. Nie, nie. My nie sme žiadni úradníci s tabuľkovým platom, usedení od devíti do pěti.  Pred revolúciou, či po nej, my sa obracať vieme. Teda, najmä po nej, ale na politiku sa nás vo vlastnom záujme radšej nepýtajte. Sme fachmani, dychtiví po živote. Žiadne bejby čo bude sedieť v kúte. Peniaze vtedy ležali na zemi, stačilo sa po nich zohnúť. K nám si neprídeš po pečiatku, u nás si zahráš biliard, zastrieľaš z kuše, naučíme ťa tancovať okolo tyče, predáme ti nový mobil.  Po práci na futbal, hokej, na skúšku divadla, tanec, krasokorčuľovanie, znovu hokej, squash, golf, biliard. Žijeme skrátka naplno. Teda, až na mamu. Tá je skôr náš sprievodca, garde dáma našich životov. Domáci spotrebič. Nie na kukanie ako čierna telka, ale na servis ako biely sporák alebo práčka. Vraj preto sa ženy vydávajú v bielom. Tá jej revolúcia prišla až o 20 rokov neskôr a od zamatu mala ďaleko. Manželova zrada, strata istôt. O 20 kíl staršia sa snaží dobehnúť rozbehnutý vlak. Chytá sa poslednej načiahnutej ruky z utekajúceho vlaku. Ešte čerstvá veteránka manželskej vojny presadá do vojenských veteránov z druhej svetovej. Z rukáva sype informácie o modeloch a objeme valcov, hužva jedna. Veď aj ona patrí do rodiny.

Mám poslanie od vedcov z budúcnosti zvrátiť apokalypsu na Zemi alebo som len úplne normálny cvok a jediné, v čom sa vyznám je... žrať pavúky? Psychiatrická liečebňa, cestovanie v čase, insider v biologickej firme. Látka, ktorá režisérovi dáva do rúk priestor trochu sa s divákom pohrať, povodiť nás za nos do miery, ktorá neurazí a zároveň nám umožní škrabkať si intelektuálne ego pri predvídaní dejového zvratu, ktorý predsa musí v štylizujúcom sa mysterióznom sci-fi filme nutne prísť! No, nemusí. Najprekvapujúcejšie na filme je to (SPOJLER), že sa žiadne prekvapenie nekoná. Vlak po 2 hodinách dôjde do stanice, do ktorej mal od samého začiatku namierené. Namlsaným odhaľovateľom dejových zvratov klapnú sánky naprázdno. V ústach naopak ostáva akási divná pachuť z osudovosti a nemožnosti veci napraviť. V mene prekvapka, ktoré prekvapkom nie je, dostáva ozajstný zloduch minimálny priestor na rozvitie svojich pohnútok, poslúži len ako nutná súčiastka, bez ktorej by nebolo čo riešiť. To film vlastne scvrkáva na klasický 90tkový thriller s Brucom Willisom. Oddychové B-čko. Kto čakal druhý Šiesty zmysel, ostáva mu saturovať sa úvahou, či slečne psychiatričke viac pristala pôvodná farba alebo odfarbený blond. Otázka na prvý pohľad triviálna, no vôbec nie jednoznačná.

Trampoty pána úradníka. 1947, Paríž. Je po vojne a vojaci, partizáni aj práskači pre gestapo sa vracajú do civilu. Až na Emila Buissona. Ten bol grázlom pred, počas aj po vojne. Jemu nepretrhla niť. Je konzistentný, vlastne veľmi konzervatívny. Každý deň číta Le Figaro (v tom čase skôr pravicový denník), nadáva na odborárov, zároveň ocení kvalitné Bordeaux a Edit Piaf. Je kapitalisticky efektívny, nestráca čas, ide z kšeftu do kšeftu. Zbalia mu parťákov, zajtra si nájde nových. Zato nový maigrett - inšpektor Borniche, čo mu ide po krku, je šablónový úradníček šplhajúci po kariérnom rebríku. Pri kolegoch uvoľnený,  pripaľujúci si jednu od druhej, pred vstupom na koberček však úzkostne zahasí a rukami vyhladí oblek. Šéfko, ktorý je rovnaký úradník s bobkami z vlastného šefa mu namotá medový motúz povýšenia a byrokrat ide na vec. Hlavné je dodržiavať oficiálne postupy, pátranie po masovom vrahovi ešte nie je dôvod nehodiť si deň voľna na polihovanie v posteli. Už na tretí pokus mu docvakne, že ísť na tajnú raziu v policajných uniformách nie je až taký dobrý nápad, no aj vtedy mu kolega sekunduje ("nezabúdaj, že sme úradníci"). Po dolapení postačí slabých 9 rokov a Buissona konečne popravia. "Na jedeň deň by som chcel byť Emilom Buissonom", povzdychne si večer pri stole Borniche.

Taliani to zahrali nejak lepšie. Možno je to výberom hercov. Týchto som si, až na chlastajúcu pani, nejak nevedel obľúbiť. Načo vôbec robiť remake (francúzsky, československý) ak bol originál výborný?