SatchS

Dramatický záber na Nicole Kidman hrajúcu na klavír na konskom záprahu. Jew Ló je spocený na streche a uhrančivo jebe klince kladivom. Nicole Kidman prináša horúce kakauko a flirtuje so spoceným Jew. Ja zvraciam svoj včerajší obed na koberec. Čistím koberec. Potom samozrejme nejaké intímne pohľady a vôbec nie polhodinové preafektované kecy o ničom. Z napätej situácie usudzujem, že chcú mať sex, lež nachádzajú sa v príliš komplikovanej situácií a ich spoločenský status je natoľko rozdielny, že je prípadná kopulácia zložitá, ba priam nemožná. Sršiacu originalitu celého námetu ešte umocňuje vzájomné odlúčenie, nečakane. Tŕnistá a strastiplná cesta, blabla. Nasleduje špirála patetického odpadu zavŕšená sentimentálnym koncom. V prvej štvrtine som ani nedýchal a hovoril si, že práve teraz vznikol pravý film môjho srdca. Haha, nie. Radšej by som zjedol hovno ako to videl znovu.

Už je čas, Kventine. Svetlo vyhaslo, nádej je preč, thrill is gone. Máš to za sebou. Tvoje dni sú spočítané. Vyhoníš si a šmitec. Režiséri nemajú žiadnu ligu veteránov. Vekom nebudeš zrieť ako víno. Víno sa zmení na ocot. Ale to ty už vieš. Desať filmov? Radšej už nie. Radšej už žiadne ukecané zlátaniny bez vtipu a originality, radšej už žiadny nefungujúci zlepenec Gaunerov a Djanga. A tak sa vtip nešťastne zmenil na trápnosť, zdĺhavosť a nudu. Veci bývali, dobré, ale už to tam nie je. Při zápase možná ucítíš slabý píchání. To si s tebou zahrává pýcha. Ser na pýchu. Pýcha jen bolí. Nikdy nepomáhá. Spolkni to svinstvo.

Nezastaviteľný dáviaci reflex ma prenasleduje len pri pomyslení na to, čo sa deje s hudbou v dvadsiatom prvom storočí. Absolútna dehonestácia nielen zvukového, ale aj s ním spojeného vizuálneho prejavu, totálny nezáujem o akékoľvek invenčné myslenie, stačí tam predsa najebať text o tom ako sme boli jang a frí, zasadiť to celé do lesa, pretože teraz majú všetci pozéri hlboké videoklipy v lese, a voilà. Konečne viem, prečo jelene skáču naschvál pod autá.