Vaudevillain

Čo je to pravda? Pravde neexistuje, len jej verzie, a ani náš pohľad na vec ktorý môžme pokladať za skutočne správny, taký nemusí byť. Tiež je zaujímavé uvedomiť si, že film bol natočený v povojnovom Japonsku len 5 rokov po Hirošime a strach, deprimovanosť a neistota tamojších ľudí, ako aj hľadanie vinníka (nielen) za vojnové hriechy a aká bola vlastne pravda ktorú im vláda neprezradila je v tomto filme všadeprítomné. Podľa mňa omnoho významnejší film ako Sedem samurajov, v ktorom sa Kurosawa zaradil medzi svetových režisérov.

Čistý film, ktorý nemá potrebu diváka manipulovať, vplývať na jeho emócie vychytralými kamerovými trikmi a diktovať mu čo má cítiť emočnou manipuláciou, idealizáciou hrdinu a vysvetľovaním posolstva v záverečnom monológu. Pre niektorých ľudí sa preto Un Condamné... môže zdať byť filmom o púhom úteku z väzenia pred nacistami počas okupácie Francúzska. Okrem náboženského motívu ktorý bol pre mňa menej zaujímavý je nutné uvedomiť si že vo filme vôbec nejde o fyzické väzenie, ale väzenie mentálne. Každý máme vo vnútri svojej mysle väzenie ktoré nám bráni stať sa skutočne voľnými a naplniť naše sny a plány. Un Condamné... je filmom o prekonaní vlastného strachu a rozbití vzdušných zámkov ktoré nás zväzujú. Pomerne častou kritikou filmu ktorú som videl je, že väznitelia sa správali nelogicky a spravili tak útek ohromne jednoduchým. Ak sa na film dívate zo symbolické hľadiska dáva to naprostý zmysel, Bresson hovorí že jediný kto ti stojí v ceste pri dosiahnutí svojich cieľov si ty sám. Väzenie našich myšlienok a presvedčenia že niečo nedokážeme sa skutočne dokáže zhmotniť v celu ktorá nás zväzuje a nedovoľuje nám žiť tak ako by smesi želali. Ak veríš tak ako ostatní väzni že prekážka sa nedá zvládnuť bude to skutočne hrozivá vysoká stena ktorá sa nedá preliezť, ak však budeš veriť v svoje schopnosti každá prekážka sa dá pokoriť, preto pre Fontainea jeho väznitelia nie sú tak veľkou hrozbou a nebránia mu v realizovaní jeho plánu. Vyslobodiť sa z cely reálnej či metaforickej, to je vecou každého jedinca bez ohľadu na vonkajšie faktory, a na šťastie a osud sa vyhovárajú len lenivci a zbabelci. Un Condamné... je taktiež filmom o nádeji. O neochvejnej viere hlavného hrdina že aj po tej najtemnejšej noci môže prísť nový úsvit. O vôli žiť a nie len žiť ale byť voľný, o túhe vybojovať si späť svoj predošlý život. Práve nádej je to čo Fontainea dostalo z cely, mohol sa z nej dostať ktokoľvek z ľudí vo väzení ale on jediný veril že je to možné. Svet ako vôla... Rovnako sa jedná o fascinujúce štúdiu hlavnej postavy. Fontaine je chladný, flegmatický, svoje odsúdenie a očakávaný trest smrti zvláda pokojne a s pokorou. Práve jeho praktikalita a nepodliehanie panike je to čo z neho robí takú fascinujúce postavu. Tam kde iní prepadávajú zúfalstvu a strácajú nádej, Fontaine si takmer bez emócií, metodicky ide za svojim cieľom a naplňuje svoj plán úteku. Do bežného života z toho plynie jednoduché ponaučenie že náročné stresové situácie máme najlepšiu šancu zvládnuť s čistou hlavou a bez podliehania prehnaným emóciám. Následkom tohto ale Fontaine pôsobí menej ľudsky, takmer sociopaticky a zobrazuje nám viac stroj zrodený k naplnenia určitého cieľa ako skutočného človeka ovplývajúceho emóciami a citmi. Ponúka sa tak zaujímavý náznak nutnosti obetovať časť samého seba a svojej duše pre dosiahnutie úspechu či nutnosť zabiť svoje staré, uväznené ja pre dosahnutie nového, voľného.

Dôkaz, že film nemá byť odrazom skutočnosti, ale tvoriť svety (s)nové.