Vaudevillain

Najlepší akčný film nového milénia a to nie len kvôli samotnej neuveriteľnej akcii. Ak si niekto myslí že tento film nemá dej alebo nedáva zmysel a stojí len na cool akcii a vizuále tak jednoducho nebol dostatočne pozorný pretože témy totality a otroctva ktoré ho sprevádza, feminizmu a náboženského fanatizmu skutočne nemohli byť viac zreteľné a navyše sú prepojené skutočne originálnym spôsobom, Maximalistický Max ma jednoznačne najviac prekvapil svojou hĺbkou a víziou ktorá vysoko predčí čokoľvek z originálnej trilógie. A to že sa dostávame do veku kedy feminizmus začína byť cool ma ako feministu pochopiteľne teší.

Jediná vec od Marvelu ktorá by snáď mohla dostať prívlastok inteligentná, minimálne je najviac komplexná. Zároveň sa Daredevil doteraz najbližšie priblížil k Nolanovmu Batmanovi. No a Wilson Fisk je doteraz najlepšia postava ktorá nám vo filmovom MCU bola predvedená, napriek nevyužitiu jej plného potenciálu v závere seriálu, ktorý je zbytočne uponáhľaný a príliš rýchlo mení tón aby záver vyznel viac optimisticky.

Juliette Binoche v tomto filme predviedla najlepší herecký výkon aký som doteraz vo svojom živote videl. Film samotný tiež fantastický, aj keď chápem že svojim minimalizmom a naturalizmom tuctového diváka odradí, keďže neobsahuje veci ktoré by priemerný divák označil za zábavné alebo zaujímavé a jeho dej je úmyselne minimálny. Je to ale úžasne až geometricky presne natočený film, ktorého kamera svojou skrytou krásou vyrazí dych a je omnoho väčším vizuálnym zážitkom ako napr. taký Interstellar ale zároveň aj zarmúti svojou bezútešnou atmosférou. Keď voľného vtáka uväzníte do klietky, nebýva to pekný pohľad. A ti, kteří tančili, byli považováni za blázny těmi, kteří nemohli slyšet hudbu.

Zrejme najdepresívnejší a najchladnejší Bergman, a to je čo povedať. Z rozmlácenýho kostela, v krabici s kusem mýdla, přinesl jsem si anděla, polámali mu křídla.

Mannov kompromis medzi arthousom a konvenciami komerčného štúdiového filmu zrejme uspokojí málokoho. Pre divákov očakávajúcich typický akčný thriller bude problémom absencia deja a dialógov, namiesto ktorých sú nám servírované scény v ktorých sa Mann vyhráva s estetickým hľadiskom filmu a prezentuje sa nádherným vizuálom takmer ako od Wong Kar-waia . Pre artové obecenstvo zase bude pridržanie sa dejovej štruktúry akčného thrilleru zbytočnou prekážkou ktorá bráni tomu aby sa Mann naplno odviazal a ukázal nám pravú avantgardnú štýlovú jazdu akou bol Refnov Only God Forgives. Finálny produkt je pre mňa povrchný umelecký experiment a cvičenie v štýle ktorého nadštandartný a na podobný typ filmu výnimočný vizuál je dostatočne uhrančivý na to aby film ostal zaujímavý počas celého jeho trvania ale chýba mu zaujímavejšie spracovanie či hlbší a evokatívnejší symbolizmus ktorý by ho pozdvihol nad konvencie svojho žánra.

Film ktorý si ani nezaslúži kritický rozbor pretože je to najprázdnejší výtvor aký som zatiaľ celý rok videl a snáď ním aj ostane. Film bude veľmi pravdepodobne najviac ziskovým za rok 2015 a to je ohľadom k nemu jediná relevantná informácia. Továreň Marvel bola vždy na peniaze ale v predchádzajúcich filmoch na nás aspoň dobre hrala alebo dokonca aj skutočne mala nejaké to nerdovské nadšenie pre materiál ktorý spracováva. Toto je chladnokrvný, apatický, mdlý biznis na autopilote z ktorého nejde ani kvapka nadšenia ktorá robila z Marveláckych filmov príjemnú aj keď v dlhodobejšom merítku nevýznamnú jazdu.

Problémom Washizua nebolo to, že bol príliš ambiciózny, ako tvrdí mnoho ľudí, ale to, že nebol ambiciózny dosť. Film je kritikou fatalizmu - Washizu by dopadol omnoho lepšie ak by neposlúchol proroctvo, bez ohľadu na to ktorým smerom by sa ho rozhodol porušiť, buď sa mohol spokojiť so svojou pozíciou v spoločnosti alebo po získaní Pavučinového hradu pokračovať v svojom ťažení ďalej a snažiť sa dosiahnuť ešte viac. On sa ale slepo a konformisticky riadil tým čo vnímal ako svoj osud a podľa toho aj dopadol.

(Dávnejšie napísaná reakcia, prerobiť, obsahuje SPOILERS) Po veľmi úspešnom filmovom dramate Prelomiť vlny (1996) a nemenej úspešnom pokračovaní svojho mysteriózneho seriálu Kráľovstvo II. (1997) sa Lars von Trier vydal vo filme Idioti úplne iným satirickým a parodujúcim smerom. S faktom že sa jedná o druhý film hnutia Dogme 95 hneď po úspešnej Vinterbergovej Oslave sa samozrejme poja aj obmedzenia tým najväčším je samozrejme vizuálna, estetická stránka filmu ktorá má dať väčší dôraz na postavy a dej ale toto minimalistickejšie poňatie zvládol Trier o míle lepšie v Dogville ktorý so svojou obmedzenou estetikou dával viac vyniknúť príbehu ale zároveň bol spracované vkusne a originálne, v prípade Idiotov som si ale skutočne neužíval dívať sa na materiál ktorý vyzerá ako náhodne a mimochodom nahraný amatérsky, roztrasený film. Film začína bez akéhokoľvek formálneho úvodu ale podľa popisu nijak prekvapivo "normálnymi" ľuďmi ktorí sa správajú ako idioti a aj keď je to spočiatku iste zaujímavé a v zopár scénach vtipné je nutné povedať že vo filme je používaný zväčša lacný humor, málo originality, nevkusné zosmiešňovanie a scénky skončia mnohokrát viac trápne ako vtipne rozhodne to často nie je príjemný film na pozeranie. To by nevadilo ak by film poskytol dosť substancie na to aby to vyvážil lenže jediné zaujímavé čo z filmu vyplýva je úvodná reflekcia toho ako sa spoločnosť správa k Idiotom (mentálne zaostalým, odlišným ľudom) - s opovrhnutím, ohrnutým nosom a snaží sa ich čo najviac separovať od obyčajných ľudí a kedže ľudia zobrazení vo filme nevedia že idiotstvo postáv je len predstierané môže to byť skutočný náhľad do ich psychiky a správania. Lenže toto je téma ktorá čiastočne vystačí na prvú odhadom polhodinu kedy sa tým zaoberajú a zvyšok filmu je útrpne prázdny až na klasické, vágne posolstvo proti súčasnej konzumnej spoločnosti ktorá si pri snahe zaplniť svoje bankové konto zabúda užívať život a stráca slobodu lenže táto téma je len mierne, nezaujímavo načrtnutá a dalo sa z nej vyťažiť omnoho viac ako tento nevýrazný podtón. Film sa zrejme snaží presadiť aj posolstvo prezentované citáciou: "Každý má v sobě vnitřního idota" a že ak sa odtrhneme od spoločnosti a budeme robiť len to čo nás baví budeme šťastnejší lenže myslím že vzhľadom k exekúcii filmu a po tom čo vidíme patetický život skupiny postáv ktorých bytie spočíva v hraní sa na idiotov a robenia si srandy z ľudí ale aj samých seba by si túto cestu nikto dobrovoľne nezvolil a nezdá sa že práve odradenie by bol zámer prezentovaný vo filme aj keď v tomto ohľade by bol film úspešný. Hlavný problém filmu leží v postavách zatiaľčo film bol propagovaný ako skupina intelektuálov ktorí sa správajú ako idioti čo môže priniesť fúru zaujímavých situácií a konfliktov v správaní sa postáv nie je ani štipka intelektu či zaujímavého náhľadu na život. Správajú sa ako patetické, nesympatické, nevyspelé, hlúpe, jednotvárne 5 ročné deti ktoré sú takmer na nerozoznanie od skutočných idiotov a neposkytujú väčšinu deja žiadne morálne konflikty, žiadne zaujímavé zápletky a strety medzi ich skutočným ja a predstieraným idiotom. Civilné scény mimo rolu sú nanajvýš banálne a fádne a neposkytujú žiadnu zaujímavú perspektívu na život nanajvýš pseudointelektuálne bláboly ktorými sa nič nepovie ale väčšinou ani to ale čisté zabudnuteľné vákuum ktoré snáď bolo aj zbytočné snímať na kameru. Keď sa film konečne po všetkých satirických a komediálnych častiach sústredí na skutočnú drámu pôsobí to dojmom že film paroduje sám seba aj keď som dosť presvedčený že to nebolo úmyslom a mal tam byť ukázaný väčší kontrast lenže to podanie je po tom čo vidíme hrdinov predvádzať v skorších častiach filmu skutočne smiešne a pôsobí trápne a ešte viac vykoľajuje film z už tak pochybnej cesty. Jediná zaujímavá dejová linka a postava je Karen ktorá sa najprv s váhaním pridá k skupine idiotov a je k nim kritická, vznáša otázky aké to má celé zmysel a nadnáša aj morálne problémy toho čo robia. Všetky otázky sú ale nezodpovedané čo určitým spôsobom tiež môže poskytnúť odpoveď ale nato aby sa o filme dalo ďalej premýšľať treba priniesť nejaký materiál a myšlienky aj z jeho strany. Neskôr do skupiny bez akéhokoľvek vysvetlenia postupne zapadne a prehlási že tam našla skutočné šťastie ktoré inak nezažila, čo je neopodstatnená oslava celej tejto idiotskej subkultúry ktorá nebezpečne naznačuje že pre Triera tento film nie je len nevydareným žarom ale že ho vidí ako skutočné riešenie pre súčasnú spoločnosť. Na úplný záver je nám ponúknutá najlepšia dramatická scéna z celého filmu kde Karen predstupuje pred svoju rodinu a musí sa stále správať ako idiot a dokázať že ním skutočne vnútorne je aj napriek tomu že tým zahadzuje celý svoj predošlý život, dôstojnosť a vzťahy so svojimi blízkymi. Je to prvá po dramatickej stránke skutočne napínavá, emotívna a zaujímavá scéna a celý film by potreboval viac takých ako soľ. Poučením z tohto príbehu je pre mňa že pod vplyvom idiotov sa časom každý sám stane idiotom a stane sa s týmto omnoho jednoduchším spôsobom života spokojný do takej miery že mu už nezáleží na ničom inom a naplno preňho platí že nevedomosť je sladká. Či nás pred týmto efektom film varuje alebo nás k nemu naopak nabáda je dosť nejasné a záleží na interpretácii. Trier stvoril v Idiotoch skutočne svoj najhlúpejší film. Čiastočne je to úmyselné a samozrejmé keď vezmeme do úvahy tému ale horšie je že čiastočne si naivitu a prázdnotu tohto snímku zrejme nikto pri natáčaní neuvedomoval a nedokázal ho spraviť zaujímavejším a zmysluplnejším. Jediné zaujímavé časti sú tie ktorými si tento film získal povesť jedného z najkontroverznejších ale tie filmu nijak nepridávajú na kvalite či už ide o netradičný spôsob natáčania, úmyselne otravné správanie postáv, veľké a miestami necenzurované zobrazenie erotiky či samotný pre niektorých o dosť drsnejší humor a obsah diela. Tento film je amatérskou komédiou, prázdnou satirou a patetickou drámou. Jedna vec ktorá sa mu nedá uprieť je že sa ho vyplatí vidieť či už ho budete nenávidieť alebo milovať vďaka svojmu netradičnému poňatiu ktoré ale skrýva poľutovaniahodne prázdnu škrupinu.

Ach, aké nádherné sú obrazy ktoré Argento vytvára: Ach, aké prázdne sú jeho filmy.

Glorifikácia drog.