Vaudevillain

Napriek chvále a hypeu ktorú za tento snímok Xavier Dolan zožal, je jednoznačne viditeľné že sa jedná o prvotinu neskúseného filmára, na ktorú neskôr nadviaže vyspelejšími filmami. Dolanov režisérsky štýl je bombastický, okázalý, extravagantný, nápaditý a pre človeka ako ja, ktorý neverí v realizmus a hľadá v každom filme virtuóza za kamerou, je nutné oceniť každého nového režiséra ktorý má svoj unikátny a jednoducho rozpoznateľný štýl toho ako chce točiť svoje filmy a nenecháva sa pútať konvenciami priemerného filmu a toho ako by sa malo točiť podľa príručiek. Rozmanité použitie farebnej palety (s častým návratom k oranžovej a modrej), zaujímavé svietenie, zábery zložené z výrazného pozadia, ktoré na seba strháva pozornosť na úkor postáv a hlavne časté použitie spomalených záberov s pompéznou a emotívne výraznou hudbou sú charakteristiky ktorých vo filme nájdete viac než dosť. Napriek tomu z Dolanovho vizuálneho štýlu neplynú len pozitíva, sú stále momenty v ktorých to preháňa a v ktorých by bol efektívnejší úspornejší prístup. Vezmime si za príklad jeho časté použitie spomaleného záberu, zatiaľčo v prvej polke filmu je odôvodnené tým, že slúži na zobrazovanie predstáv, snov a spomienok postáv a má teda jasnú významovú funkciu, hovorí nám že to čo vidíme sa odohráva len v hlave postáv a nie v realite, v druhej polke filmu sa toto pravidlo porušuje a použitie spomaleného záberu spadá do samoúčelnosti. Napríklad v scéne internátneho večierku kde Dolan krásne použil hudbu Crystal Castles (ktorej konieckoncov nikdy nie je dosť) by atmosféru večierku omnoho lepšie vyjadril rýchlymi, chaotickými a blýskavými zábermi, spomalenie celého priebehu bolo v tomto prípade jednoznačne kontraproduktívne. Od forme k obsahu, vysypem rovno na začiatok to s čím som mal vo filme najväčší problém: Dolan sa domnieva, že intenzitu emócií vyjadrí tým, že postavy budú viac ako polovicu dialógov kričať a vrieskať po sebe. To nie sú emocionálne vyhrotené konflikty ale nevkusná melodráma. Menej je niekedy viac a neustále predvádzanie sa po chvíli stráca svoje čaro, komponovať scény tak aby každá bola čo najvýraznejšia im na efekte iba uberie. Možno to Dolan skutočne tak zažil ale úlohou filmu je presvedčiť diváka o svojej autentičnosti a tom že by sa tak mohli stať bez ohľadu na to či sa tak v reálnom svete stali alebo sú úplne vymyslené a priebeh konverzácií v tomto filme na mňa pôsobil hystericky, strojene a nereálne. Príbeh je veľmi aktuálny a relevantný, súčasná generácia pubertiakov má ešte viac ako všetky problémy problémy s rodičmi a puto medzi rodičom a dieťaťom sa stáva v súčasnom svete stále menej a menej dôležitým a silným. Do určitej miery ide o vec prirodzenú rebelovanie dieťatá proti rodičovi vždy patrilo k prirodzenému vývinu jedinca ale napriek tomu sa stále bližšie dostávame k svetu kde si deti svojich rodičov nevážia ani troška a kde rodičia svojim deťom ani trochu nerozumejú. Tento medzigeneračný konflikt Dolan vystihuje pomerne dobre s niekoľkými skutočne zaujímavými poznatkami a uváhami a niektorými viac typickými súčasťami konfliktu, jeho problémom je však jednostrannosť, nie je to skutočne film o konflikte matky a syna ale o živote syna ktorý má problém so svojou matkou. Celý tento film je založený na tom ako veľmi je matka zlá, to na čo nám ale film explicitne neukazuje je fakt že Hubert bol ešte horší syn. Plne podporujem zobrazovanie nesympatickým a nedokonalých postáv na plátne ak je to v súlade s témami filmu, ale predsalen je ťažšie dostať sa do filmu v ktorom vám hlavná postava polovicu času extrémne lezie na nervy. Hubert je dokonalým zobrazením tínedžerského egoizmu a sebestredného presvedčenia že práve oni sú stredobodom vesmíru pričom empatia a pohľad na veci z objektívneho či nesebeckého hľadiska sú im naprosto cudzie pojmy. Zakaždým, keď Hubert nedostane to čo chce prepadá do stavu zúrivosti a nenávisti všetkého čo vidí okolo seba. Viem že toto je Dolanov príbeh v ktorom musí byť stredobodom pozornosti ale niekedy ma viac zaujímali iné postavy ktoré mohli dostať viac priestoru na vyjadrenie svojich názorov a svojho pohľadu na vec a vtedy Dolanov egocentrizmus začal byť únavný. Veľmi ale oceňujem zobrazenie homosexuálnej zložky filmu. Tento film je presne to čo homosexuáli potrebujú ak chcú aby ich spoločnosť začala brať ako jej prirodzenú súčasť. Kvôli stavu našej spoločnosti ktorí je do veľkej časti na sračky sú samozrejme nutné aj filmy ako Gus van Santov Milk a nespočet ďalších ktoré hovoria o právach LGBT, ale pri takýchto filmoch sa nikdy nedá brať odlišná sexuálna orientácia ako niečo prirodzené čím by mala byť, pretože je na nej a na jej obhajovaní a presviedčaní konzervatívneho a tupého sveta o tom že je normálna založený celým film, čo je bohužiaľ v našej spoločnosti nutné ale nemalo by byť. Dolan svoju homosexualitu zobrazuje ako niečo naprosto prirodzené a nekladie na to príliš veľkú váhu, spomína sa ako jeden z mnohých prvkov jeho života ale nie je v popredí ako hlavná téma, celý film nie je založený na tom že Dolan obhajuje svoju homosexualitu, pretože si uvedomuje že je to niečo naprosto normálne za čo sa netreba ospravedlňovať a vysiela tak tento signál že homosexuál môže zapadnúť do spoločnosti a žiť si svoj vlastný život do celého sveta. Ukazuje že homosexuáli sú ľudia ako všetci ostatní ktorí majú svoje životné skúsenosti, svoje záujmy, zážitky, sny a problémy ktoré môžu byť úplne rovnaké ako u heterosexuálov a že sexuálna orientácia nedefinuje to kým si a aké je tvoje postavenie v živote.

Vraj "Fantasy" vďaka absencii surrealismu ako žánru na CSFD dochádza k vtipným tagovaniam pri ktorých človek zistí že Pán prsteňov a Meshes of the Afternoon sú obidva vysoko hodnotené fantasy filmy :D Každopádne krásne snové vízie ktoré som na prvý krát pochopil ako príbeh o nevere ktorá ženu dovedie k šialenstvu ale o dej skutočne veľmi nejde pri takto krásne nasnímanom diele.

Dodnes najlepšia kinematografia všetkých čias a Kubrickov perfekcionizmus dovedený do maximálnej možnej miery. Právom považované za jedno z najväčších diel filmu. Nenapodobiteľné. Nezabudnuteľné. Nadpozemské. "The visionary is the only true realist." (F. Fellini)

Pravdepodobne najlepší film posledných desiatich rokov a neskutočný úspech v posúvaní hraníc filmu. Najnovší film Jonathana Glazera je všetkým čím by film novej generácie mal byť. Dych berúca kinematografia ktorá dokáže byť nádherná a očarujúca v jeden moment aby sa o chvíľu transformovala do perfektnej vizualizácie nekompromisnej a ponurej vízie našej spoločnosti. To čo sa vo filme deje záleží na interpretácii kedže Glazer využíva skutočnú silu média, vie že film je vizuálne médium a jeho účelom nie je iba natočenie dobrého príbehu, ukazuje omnoho viac ako hovorí a necháva diváka unášať sa príbehom, špekulovať a vynášať vlastné závery. Vytvára podnetný, temný a v miestach krutý príbeh s kúskami krásy porozhádzanými po celom svojom tele. Sledujeme predohru mimozemskej invázie v ktorej na seba mimozemšťan berie podobu krásnej ženy (Scarlett Johansson) ktorú Glazer využíva na mnoho účelov ako postavu aj ako metaforu a skúma cez ňu súčasnú spoločnosť, ľudskú prirodzenosť, to ako spoločnosť jedná zo ženami, na posadnutosti krásou a povrchnosťou. Glazer študuje mužský chtíč a sexuálne túžby a rekontextualizuje a dekonštruktuje ich spôsobom aký sme ešte nevideli. Skúma archetypálne úlohy pohlaví a čo sa stane ak sa im niekto vzoprie, o neakceptovaní odlišnosti v spoločnosti ktorá sa odlišnosti bojí, čo je ironicky perfektne demonštrované aj jeho recepciou a súčasnou filmovou spoločnosťou ktorá tomuto "príliš odlišnému" filmu prejavila veľmi málo uznania, napriek tomu že je to takmer bez debaty najviac prelomový a odvážny filmový počin svojho roka. Nebudem tu analyzovať celý priebeh filmu so spoilermi a tým čo určité scény symbolizujú, keďže hneď prvý komentár na tejto stránke od POMA a druhý od Malarkeyho dostatočne ukazujú ako veľmi je posolstvo o sexisme a mizogýnii v súčasnej spoločnosti relevantné.

Urážka kvalitnej animácie, dobrého humoru a zdravého rozumu.

Vzhľadom k obrovskej popularite tohto filmu je vidieť, že posolstvo podľa ktorého hlúposť znamená vykúpenie, je to čo chce väčšina ľudí počuť:

Slávna scéna na hojdačke: najhumanistickejšia a najdojemnejšia scéna v histórii filmu? Kurosawovy sa podarilo dôležité myšlienky o nezmyselnosti japonskej byrokracie ale hlavne o tom aké dôležité je dať svojmu životu význam a snažiť sa spraviť zmenu vo svete a následne po sebe niečo zanechať vyjadriť spôsobom tak aby ich každý pochopil, zatiaľčo mnohí artoví režiséri sa pri vyslovovaní svojich téz o živote uchyľujú k ťažko pochopiteľným abstrakciám (a ja ich zato milujem). V Kurosawovom prípade sa ale jednoduchosť v tomto filme ukázala byť tou najúčinnejšou zbraňou. "Niekedy je treba smrť, aby človek začal žiť"

Nedocenený film, ktorý je dokonca na vyššej kvalitatívnej úrovni ako seriál a celkovo druhý najlepší Lynch. Skvelá analýza tu: http://filmcolossus.com/twin-peaks-fire-walk/analysis.html#analysis

Zle natočený dokument ktorý o black metale pre jeho fanúšikov nepovie nič nové, určitú hodnotu napriek tomu má vďaka fascinujúcej ústrednej postave Gaahla (Gorgoroth) ktorá mi v momentoch pripomínala Jednookého z filmu Valhalla Rising.

Jeden z najlepších filmov všetkých čias a fakt že ho toľko ľudí vôbec nepochopilo to len potvrdzuje pretože toto je niečo naprosto originálne a nevídané, film ktorý aj v roku 2012 bol schopný rozvinúť naprosto unikátny filmový jazyk. Verím že tento Korineov masterpiece dostane v priebehu nasledujúcich rokov a desaťročí zaslúžené uznanie (Citizen Kane mal koniec koncov pri svojom uvedení tiež veľmi zmiešané ohlasy) alebo minimálne kultový status ktorá má pomaly už aj v súčasnosti. Jedného dňa napíšem plnohodnotnú recenziu na tento veľmi mnohovrstevný film ponúkajúci viacero interpretácií, no zatiaľ len toľko že som film videl 5 krát za 6 mesiacov a po každej projekcii bol lepší a lepší. SPRING BREAAAAK BITCHEEEEES