gulista

Nový Halloween sa vrátil presne po štyridsiatich rokoch a nadviazal na Carpentera jemne obmeneným soundtrackom a hravým pretvorením jednotlivých identických scén. Chvíľu trvalo, kým som si zvykol na obraz bez zrnitosti a dokonalých kamerových jázd. Rapídne sa navýšil akurát počet obetí vyčíňania čistého zla, kde nás tvorcovia neochudobnia v zábere ani o jedno originálne úmrtie, resp. to potom. Nevidieť atmosféricky dokonalý originál skôr, zrejme by ma starší Myers ohúril viac. He's waited for this night... he's waited for me... I've waited for him... 60%

Audiovizuálne úchvatný, formálne vycibrený, halucinogenný trip a útok na divákove zmysly s nikdy-nekončiacou, pulzujúcou a elektrizujúcou hudbou, šetriacim strihom a obiehajúcou kamerou snímajúc postavy z všemožných uhlov postupne gradujúci do paniky, zmätku a chaosu natočený chronologicky za pätnásť dní. Frivolný, hýrivý a oddávajúci sa pôžitku ako moderný a zdanlivo kultivovaný človek sám, odkrývajúc svoju pokrivenú animálnu pudovosť a spoločenskú masku. Širokosiahlo ovplyvnený Noého exaltovaný tranz jeho obľúbenými titulmi. Nielen filmovými. Doporučím aspoň nedávno videnú polozabudnutú japonskú hororovú drámu Jigoku od Nakagawu. Veď kto si dovolí dať inak úvodné titulky, ktoré delia film na dve pocitovo rozdielne časti, v polovici ubehnutej stopáže. Opojný, vťahujúci, intenzívny a hlavne vyčerpávajúci a nepríjemný zážitok. Alebo tiež jednoducho návykový, ktorý vás po danej projekcii presvedčí o tej ďalšej. Vábivý a odpudivý zároveň. V rámci režisérovej neobyčajnej a výstrednej tvorby sa však predsa len nájdu o niečo málo aj výraznejšie snímky. Avšak touto víziou zosobnil niečo na čo sa vždy ako nezúčastnený rád napojím. Gaspar Noé > divák. Mort est une expérience extraordinaire. 85% [5×]

Vskutku výnimočné dielo po dosť dlhej dobe, ktoré ma po skončení rozobralo. Je pôsobivé ako dokáže Kore'eda čistou ľudskosťou a emočnou jemnosťou balancovať medzi smútkom a radosťou, nádejou a zúfalstvom, dojať a zároveň vyvolať úzkosť alebo dokonca úsmevný pocit. Dôkaz, že ide o jedného z najzručnejších japonských tvorcov súčasnosti. Dej sa z veľkej časti odohráva medzi stenami stiesneného priestoru domčeka, kde prevláda nastavenie vlastných morálnych hodnôt a pravidiel. Ani tentokrát nechýba symbolika mora, ku ktorému si celá rodina vyrazí na menší výlet. Myslím, že ide o jedinú scénu, kde ju máme možnosť vidieť spolu mimo obývaného priestranstva v exteriéri. Zlodeji si preto právom získali môj obdiv a srdce. Subtílny, osobitý, pokorný a zároveň mimoriadne komplexný triumf osobnejších rozmerov. Someone threw her away and we found her. 90%

Impozantné. Takmer celý film prevláda statická kamera, ktorá niekedy beží dlho pred tým, než sa postavy objavia a dlho potom, než zmiznú. Priemerná dĺžka záberu trvá približne 85 sekúnd. Raný, čiernobiely, tichý, nenáhlivý Sono v plnej kráse. What can I say? It's perfect. 80%

Me and my "loser" friends, you know, we gotta get Aerosmith tickets. Top priority of the summer. Strastné a trpké dospievanie a rozpad tradičných hodnôt podľa Linklatera v elegantnom retroštýle sedemdesiatych rokov. Medzi hercami sa nájde hromada mladých začínajúcich hviezd, niektorých viac, ostatných menej rozpoznateľných. Film nevyniká len perfektne vybranými a skvelými skladbami ("Sweet Emotion" od Aerosmith, "School's Out" od Alice Coopera, "Low Rider" od War, "Paranoid" od Black Sabbath, "Slow Ride" od Foghat, "Free Ride" od Edgar Winter Group...) ale aj atmosférou doby, v ktorej by sa aspoň na ten jeden deň/večer oplatilo ocitnúť, popíjať pivo, potulovať sa... prípadne sa zhúliť (kto chce). Poctivý feel good, s ktorým aspoň na chvíľku na všetko zabudnete a prenesiete sa do leta v roku 1976. Would you look at this fucking town, man? It's dead. 75%

Nie že by bol Equalizer 2 zlým pokračovaním, no kým sa film dostane k hlavnej dejovej línii, chvíľu to potrvá (prehovor vo vlaku, sledovanie zákazníkov v aute, pomoc zneužitému dievčaťu). Akčné scény príliš nevynikajú, so záporákom je to to isté, celé to pôsobí bez výraznejších nápadov. Na druhej strane tu však neplatí 'všetkého viac' a McCall si diváka dokáže získať podobne ako Milesa, bez toho, aby po čase výraznejšie nudil. There are two kinds of pain in this world. The pain that hurts and the pain that alters. 45%

Jednoduchý film odohrávajúci sa z 95% v jednom dome, ktorý ale spracúvava pomerne neľahkú a závažnú tému. Únosca (sudca) si postupne získava sympatie a všetko prebieha podľa zásady/princípu tálionu. Španieli vedia prekvapiť vývojom príbehu, tu to po čase ale trochu naberie istú jednotvárnosť a vy už len čakáte, kto nakoniec ukrýva to pravé tajomstvo. Na druhej strane si ale v určitých chvíľach, keď musíte za svoje činy pykať (a k tomu ešte dosť drsne), uvedomíte, že by ste nechceli zaujímať stanovisko postáv. Josué Ramos potiahol všetko sám, ale zdá sa, že je lepší režisér a kameraman ako scenárista a strihač. 55%

Sick Finnish flick (the bad one) about fresh pussy-obsessed human-sized rabbid with giant phallus. Ešte nikdy som nevidel subjektívnu kameru z pozície... to je jedno. Prekvapivo sa to úmorne vlieklo. Typ filmu, ktorý za veľa nestojí, pamätať si ho ale budete dlho. Zvlášť niektoré nechutné a morbídne scény. Blbosť. 15%

Nemám rád, ak mi po filme kolujú v hlave zmiešané pocity. A že ich je (myslím tých filmov). Čo sa týka formálnej stránky. Určitá scéna vám jemne dokáže pokaziť celý, ináč do daného momentu vydarený film. Nezaobíde sa to bez toho ani tu. Nejde o nič prevratné, kvalita snímky sa ale taktiež nedá uprieť. Pozitíva: skvele načasované ľakačky, zopár pozoruhodných záberov, nasvietenie a farby, pocit stiesnenosti, záver. Negatíva: občas rýchlejší strih a tým daná neprehľadnosť, chaotickejšie scény v druhej polovici (dané asi správaním vo vypätých situáciách, zvlášť keď vám ide o život). Alebo sa to celé odohráva úplne niekde inde? Kto je vlastne tým skutočným nebezpečím a monštrom? No one's ever been down here before. 70%

Subžánrová pauza opäť zaplnená zaujímavým, štýlovým a znamenitým rape & revenge thrillerom. Potešia nadštandardne dlhšie zábery a fajn soundtrack. Záverečných pätnásť minút silne vyhrotených, intenzívnych a ultrakrvavých. Ako bonus je tu neustále a sexi snímaná Matilda Lutz (v závere však dochádza k obráteniu rolí), ktorej to sekne ako blondínke, tak aj hnedovláske. Revenge tak v mojich očiach zhadzuje len pár nelogickejších momentov. 65%